Do roka 1992 bolo slovo zvrchovanosť takmer neznáme. Vynorilo sa a do každodenného jazyka politiky, žurnalistiky, ale aj rozhovorov občanov preniklo, pre· tože sme prenikavo náhle pocítili potrebu reálne vyjadriť skutočnosť v ktorej sme sa ocitli. Zvrchovanosť bola potrebná, o tom dnes hovoria archívne zábery zhodných vyjadrení politikov, ktorí ju presadzovali - politikov, ktorí sa potom v priebehu rokov už samo· statného štátu stali nepriateľmi takrečeno na život a smrť.

Zvrchovanosť bola len iným názvom pre reálnu potrebu doby. Vyjadrovala potrebu suverénneho rozhodnutia, to, že za nás nerozhoduje niekto iný. A suverénom v novej ére je volič. A nikto iný. V októbri 2012 som pre anketu Slovenských pohľadov k 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky okrem iného opísal svedectvo o tom, ako na uzavretom rokovaní v jednom z pražských palácov so zahraničným predsedom vlády predstaviteľ českej vlády hosťom vysvetľoval, ako je Praha pripravená na oddelenie všetkého českého od Slovenska. Bez zábran sa hovorilo, že štát, jeho mena, jeho inštitúcie zaniknú. Teda Československo prestane existovať! Pre hostí zo Západu to prišlo pred začiatkom leta 1992 ako blesk z jasného neba. Od českého hostiteľa odznela ohromujúca veta: Praha je pripravená, je to jednoducho tak, ako keď na klávesnici počítača jedným prstom stačíte delete – zrušiť, a druhým enter - začni. Prezieravá politika sa vždy začína spoznaním reality. Skutočnosť bola taká, že sa spelo k vzniku dvoch štátov, český tak ako slovenský mali byť pre jednu i druhú stranu tým najlepším nástrojom nielen pre riešenie vzájomných vzťahov medzi Cechmi a Slovákmi a domácich ekonomických záležitostí, ale najmä zahraničných.

Podstatné pre českú, ako aj slovenskú stranu bolo, že si veci mohli usporiadať bez cudzieho zasahovania. Zvrchovane, suverénne. A samostatný štát bol pre to najlepším nástrojom. Tento rok v dňoch výročia prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992 som sa neraz zhováral s prof. Ivanom Laluhom, priamym svedkom, ako aj pamätníkom, ktorý fakty o udalostiach uložil do nejednej knihy. Naposledy, ako na to upozornila v minulom vydaní SNN Dáša Machalová, toto leto v knihe Dubček. Profesor Laluha je náročný partner, vedia to všetci, ktorí účinkujú pri príprave jeho kníh či podujatí, konferencií, výstav v zahraničí alebo pod záštitou neúnavnej starostky Dubčekovho rodiska Uhrovca pani Máčekovej.

Presnosť faktov, citátov, dátumov, súvislostí na to je profesorsky prísny. Preto som aj pri tomto výročí považoval za potrebné poznať jeho názor. Veď v rozhodujúcich časoch bol predsedom poslaneckého klubu vládnej strany. Profesor ma, tak ako každého, odkazuje na svoje knihy. Zdôrazňuje fakty - po voľbách v júni 1992 bolo stretnutie 19. - 20. júna na bratislavskom Bôriku s predstaviteľmi českého vládneho poslaneckého klubu ODS, kde sa uzavrelo, že východiskom namiesto konfederácie bude lepšie mať dva samostatné štáty a súčasný štát zanikne ústavným spôsobom. Historik Jan Rychlík to potom priamo nazval politickou dohodou o ústavnom zániku československej federácie.

Podstatné je, že v zmysle tejto politickej dohody dvoch víťazných strán na českej a slovenskej strane o vzniku dvoch samostatných štátov na základe ústavného zániku existujúceho štátu potom rokovali ich predstavitelia - Vladimír Mečiar a Václav Klaus 30. júna vo vile Tugendhat v Brne. Inými slovami, v Brne sa už len dohodlo, ako to urobiť; o ústavnom zániku Československa už bolo v zásade rozhodnuté. Je neuveriteľné, ak sa dnes vyvrcholenie národno-emancipačného procesu v médiách predstavuje v rozpore s dejinnými faktmi - ako rozhodnutie dvoch mužov na jednom niekoľkohodinovom stretnutí. Zamlčuje sa, aké dramatické sociálne dosahy mala radikálna ekonomická reforma a rast nezamestnanosti na Slovensku. No a pokiaľ ide o zahraničie, v rokovaniach o uznaní oboch štátov ani len nepadla zmienka o nejakom referende, plne sa uznávali výsledky demokratických volieb.