Na poludnie v nedeľu 17. marca v Dóme sv. Martina v Bratislave bola slovenská aj exilová rozlúčka s Imrichom Kružliakom. Po Mníchove bola v Bratislave druhá rozlúčka s pohrebným obradom a so svätou omšou, rozlúčka rodiny. Zosnulý prežil vlastné deti, a tak najbližšia rodina stoštyriročného nebohého sú vnuci a vnučky, ako aj pravnuci. A lúčili sa i priatelia zo Slovenska – nemeckého kultúrneho klubu, v roku 1974 ho v Mníchove Imrich Kružliak spoluzakladal...

Krajania z Kriváňa priniesli slovenskú zástavu, bola pri urne a pamätnej knihe pod známou sochou sv. Martina. Biskup Haľko pripomenul pre dnešok mimoriadne symbolické názvy exilových časopisov, ktoré zosnulý zakladal – mesačník Horizont a potom štvrťročník Most. Pripomenul, koľko rôznych režimov, koľko rôznych izmov prichodilo Kružliakovi prežiť, pred koľké rozhodnutia ho život postavil. A symbolom toho storočia, ktorého bol vnímavým svedkom, bola smrť mladého muža, ktorého na Turíčnu nedeľu 1919 obesili vojská maďarskej Kunovej červenej armády pred kostolom v Detve. A jeho meno Anton Prokop sa potom na dlhé desaťročia stalo pseudonymom redaktora Slobodnej Európy Imricha Kružliaka. Tí, ktorí vedeli o tom barbarskom čine v Detve, spoznali aj takto, kto sa k nim na vlnách rozhlasovej vysielačky prihovára. Úvaha o sto štyroch rokoch života, ako aj o smrti zosnulého vyústili do úvahy o našom vlastnom živote a smrti. Sme spoločenstvo, sme pútnici, a tak nech nás sprevádza pravda, pripomenul biskup tak, ako to napísal vo svojej básni zosnulý: „Pravdu nech nám môžu vyčítať z očú.“

Rozlúčkovú scénu rozjasnili krajania na čele s primátorom Detvy Jánom Šufliarskym. Ako inak, prišli v rázovitých detvianskych krojoch. Aj rozlúčka sa niesla v znamení výrazného typického pestrofarebného detvianskeho dreveného kríža plného ornamentov. Detvania zmenili napokon aj atmosféru posledného zbohom, pretože dvaja pravnuci, ktorí prišli zo zahraničia – mládenci – sa napokon do tých krojov obliekli. Ich otec Branko povedal, že to je pre nich zážitok na celý život. Vnuk Branko poďakoval mnohým, bez ktorých by sa nezvládli neľahké časy, takmer všetci, ktorí sa v posledných piatich rokoch po úraze starali o Kružliaka, pomáhali pri všetkom, čo bolo treba, a boli pri ňom.

Nedá sa nespomenúť, že medzi priateľmi na rozlúčke v Bratislave bol mág nemeckého, ako aj slovenského filmu Ján Mojto, muž, ktorý vždy vysoko oceňoval a oceňuje bývalého riaditeľa Slovenského filmu na Kolibe a potom Slovenskej televízie Jaroslava Hnilického. Ten totiž dosiahol, že nitriansky rodák Mojto ako emigrant mohol spolupracovať s Kolibou, so Slovenskom a za bývalého režimu nakrútili takmer dve desiatky rozprávok – za všetky prelomovo úspešné spomeňme aspoň Perinbabu.

V úzkom kruhu rodiny a priateľov z Nemecka a zo Slovenska medzi najdojímavejšie patril prednes básne Anabáza, vytvorenej osobne pre priateľa Kružliaka – predsedníčka slovensko-nemeckého kultúrneho klubu Viera Horchová sa pri recitácii neraz nemohla zdržať sĺz. Prekonávala ich neľahko – veď nám približovala verše, ktoré vytryskli z duše Milana Rúfusa a ich hlavný adresát ich už nikdy nebude počuť a ani ich autor sa už nikdy nedozvie, že odzneli na poslednom stretnutí pri bratislavskom Dóme. Profesor Michal Valent, matičiar, autor memoárovej knihy Boli to iné časy, priatelia, s nostalgiou v hlase povedal, ako si mnohé s priateľom Kružliakom, ktorý po roku 1989 žil striedavo v Bratislave a v Mníchove, nepovedali napriek tomu, že v oboch mestách sa neraz stretávali. Bol to veľký človek, povedal profesor, jeho meno bude dlho medzi nami žiť.

Autor najúplnejšej knihy o Kružliakovi Vyznávač kráľovstva ľudského Pavol Pollák okrem mnohého iného pripomenul dramatický útek na Silvestra v roku 1949 a desaťročia, ktoré Kružliaka oddelili od manželky a detí. Po prvý raz videl manželku, členku orchestra Slovenskej filharmónie, po dlhých rokoch – orchester bol na zájazde v Japonsku, a tak mohol za ňou priletieť na tajné a utajované stretnutie z Mníchova. A teraz, na osobné želanie, spočinula jeho urna v Bratislave vedľa nej.