Utíchol všetok ruch, utíchli emócie, utíchli otázky na ktoré bolo treba odpovedať, ale málokto ich položil... Ak aj áno, bol to hlas pútnika na púšti, volajúceho do neba.

Slovensko volilo v poradí svojho šiesteho prezidenta, výsledok je známy, po prvý raz vo svojom funkčnom období bude v Prezidentskom paláci gazdom – a či vlastne gazdinou – príslušníčka nežného pohlavia, žena, dáma. Berme to ako chceme, je to fakt, skutočnosť – pre útechu podaktorých – nestalo sa tak v Európe po prvý raz. Nehodnoťme, nesúďme, nechváľme, dačo z toho určite príde neskôr, no ak sa pred a či počas volieb nepoložili – v úcte pred úradom a funkciou prezidenta – správne otázky, čo bráni nepoložiť ich, nezamyslieť sa nad nimi teraz?

V televíznej relácii TV Barrandov, v pravidelnom programe „Týden s prezidentem“, podaktoré z nich padli. Miloš Zeman, známy obzvlášť svojimi bonmotmi, na otázku moderátora, čo na slovenskú voľbu hovorí, odpovedal vtipne, krátko a nanajvýš diplomaticky, nie nadarmo je tridsať rokov v politike: „...Jak je vidět, bratři Slováci volili víc srdcem, než rozumem.“ A uškrnul sa, tak, po zemanovsky.

Máme sa my, Slováci, uraziť, alebo sa zamyslieť, čo tým tento starý politik myslel?

Vráťme sa radšej do histórie, ktorá nedávno zavŕšila svoju storočnicu, do atmosféry 28. októbra 1918, týždňov, mesiacov a aj najbližších rokov po dni, kedy vznikol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov. Na susedoch odjakživa veľa záleží, Európa s napätím čakala a sledovala akých to nových získala, rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko, zanikla veľká Osmanská ríša a na hroboch zaniknuvších sa k životu hlásali susedia noví, ak už nie monarchie, ale republiky určite, mapa Európy získala nové farby, susedom sa určili nové línie hraníc, no súbežne s nimi sa vynorili aj otázky.

Akí tí susedia budú, čo sa bude vo vnútri ich línií diať, ako budú nové lode na poli európskej a svetovej politiky plávať, ako sa vyrovnajú s následkami svetovej ničivej katastrofy, čo dajú svojim obyvateľom, ich synom a dcéram, akú skutočnosť a akú budúcnosť im zabezpečia, a... osvedčia sa vôbec?

NOVÍ SUSEDIA, NOVÉ OTÁZKY
Otázky o to závažnejšie, že Európa nielenže prešla nevídanou kataklizmou, ale práve ukončená svetová vojna doslova rozmetala staré zabehané poriadky, etické, morálne aj politické hodnoty.

Nové Československo, a to platí aj po rozdelení štátu, si z politických systémov zvolilo systém parlamentnej demokracie, máme ústavu opierajúcu sa o trojsúhvezdie moci – parlament, vládu a prezidenta, pričom – a to si uvedomuje iba veľmi málo ľudí – z tej trojice prezident výkonnú moc nemá žiadnu. Isteže, môže reprezentovať, podávať návrhy, vyznamenávať... Môže všeličo, iba splniť sľúbené často nemôže. To ak sľubuje to, čo v kompetencii nemá. Čo má, napríklad, vláda.

ČI V ČESKU, ČI NA SLOVENSKU, MÁME TO ROVNAKÉ
Prezident Kiska pri svojom nástupe do úradu sľuboval zníženie nezamestnanosti, pritom až pridobre vedel, že zavádza, že taký sľub splniť nemôže a ani ho nesplnil. Pokiaľ tým nemyslel na počty zamestnancov v Prezidentskej kancelárii.

Prezident Zeman sa musel zmieriť s tým, že z jeho navrhovaných kandidátov na post predsedu Ústavného súdu – a tí boli Zemanom navrhnutí postupne až traja – v českom senáte neprešiel ani jeden! Zemanovi neostávalo nič iné, iba ak sa posťažovať a to aj urobil v spomínanej relácii „Týden s prezidentem“.

A do tretice, kandidáti na prezidenta Čaputová a Šefčovič mohli televízny čas v druhom kole vzájomného súboja o post hlavy štátu využiť premyslenejšie, úplne zbytočne sa po dlhé minúty zameriavali na náš Ústavný súd a funkcie v ňom. Iba v rozprávkach sa stretávame s tým, že zajac rozkazuje medveďovi, že malá myška prekabáti kocúra, že bojový pitbull utečie pred ratlíkom, či palácovým pinčom.

Tak voľajako to chodí aj s nami, ľuďmi a nie je to inak ani v politike. Aj keď populistické heslá hlásajú opak, pravdou ostáva, že veľké supermocnosti ako Spojené štáty, či Nemecko v Európe, sa nedajú dirigovať niektorým z európskych, či svetových trpaslíkov. Svojho času si ani Kuba so svojim Fidélom nemohla vyskakovať na svojho silného suseda nebyť toho, že ju nad vodou držal silný sibírsky medveď, Sovietsky zväz.

Otázky strategické, vojenské, ekonomické, migračné a kto vie ešte aké – nahovárajme si čo chceme, či ich budú prezentovať drobní politici, či predstavitelia rôznych „dôležitých organizácií a združení“, medzinárodne nezavážia. Koho z „veľkého sveta politiky“ bude zaujímať voľajaký drobný problém kdesi v Európe...

Takže nám malým – a my malí sme – treba iba zúfať a vzdávať sa dopredu?

To vonkoncom nie, nie nadarmo divadelníci poznajú termín „aj malý herec môže hrať divadlo“, prenesené do politiky platí to isté.

Opäť si po príklad zájdime do susedného Česka. Už prvý prezident T. G. Masaryk tvrdieval, že prezidentovi sa treba dobre oholiť, upraviť, obklopiť sa správnymi ľuďmi a hlavne – zbaliť si cestovný kufrík a cestovať!!! Všade, kam sa len dá, kam ho pozvú, kde si tak jeho, ako aj krajinu ktorú reprezentuje, vedia uctiť. A spolu so sebou musí brať takých svojich, ktorými sa jeho krajina môže hrdiť. Odborníkov zo sveta umenia, vedy, kultúry, ekonomiky, prosperity, čím viac, tým lepšie! On, ako prezident, dobrý prezident, bude zárukou! Všimnime si aj to, koľko sa nacestujú český prezident Zeman, predseda vlády Babiš a predseda senátu Kubera. Všimnime si, ako sa to odráža v politike, ekonomike (v tej hlavne), ba aj v suverenite, ktorá z Čechov priam prýšti.

Položme si ruku na srdce – koľko z našich politikov, konkrétne z našich prezidentov, či ostatných na vrchole moci to tak robí? Pokiaľ si dobre pamätám, posledným (a či prvým?) ktorý tak robil, bol prezident Rudolf Schuster. Za jeho čias, ako sa vraví, sa dvere na Prezidentskom paláci netrhli, tak on sám ako aj jeho priatelia (!!!) prezidenti, kniežatá a jeden kráľ boli u nás ako doma. Dokonca založil za palácom v záhrade Prezidentskú aleju, ktorú jeho nástupca a za ním ďalší, totálne znevážili, ak už nie zlikvidovali...

Samozrejme, hlava štátu sa nemôže vybrať do sveta iba tak, z ničoho nič. Je potrebné mať pozvanie, zo zahraničia musí prísť agrément, no on nepríde len tak náhodne. Isteže, aj po Schusterovi sa sem tam u nás voľakto objavil a aj sem tam naši prezidenti vycestovali – zväčša na nejaké športové podujatie – ale? Ak spočítame všetky prezidentské obdobia – okrem Schustera – išlo o dvadsať rokov! Dvadsať rokov boli naši prezidenti na medzinárodnom kolbišti v druhej, nedajbože tretej lige. Navrávajme si, čo chceme, stačí vziať do rúk kalkulačku alebo výkazy prezidentských zahraničných ciest.

NOVÁ PANI PREZIDENTKA
O mesiac a pol vkročí prvá dáma, nota bene naša pani prezidentka, po prvýkrát do svojho úradu. Má ešte dosť, alebo už len málo času na to, aby doň vkročila perfektne pripravená? V predstihu ťažko hovoriť o tom, aká bude, čo bude? My totiž – a tobôž cudzina – o nej nevieme nič, vonkoncom nič, alebo  to málo, o čo sa starostlivo postaral jej volebný štáb, či voľakto iný, v prítmí vojensko-ekonomicko-diplomatického zahraničného záujmu o stred Európy, ergo o Slovensko.

Bude len a len na nej aký imidž od začiatku nasadí, domnievam sa, že zásluhu o voľajakú skládku kdesi v Pezinku nebude okolitý svet ani registrovať. Bude tak fatálna, ako bola v prezidentských voľbách – slovenských prezidentských voľbách – dôležitá.

Bude len a len na nej, akým tímom, akými odborníkmi sa obklopí, nech si vezme príklad z Winstona Churchilla, prvého muža Anglicka vo veľkom svetovom konflikte, ktorého Angličania po jeho ukončení zatratili. Pre Čaputovú, povedzme si úprimne, amatérku v politickom a hlavne medzinárodnom ringu , pre jej odborný tím a učiteľov – áno, učiteľov, lebo sa musí toho veľa naučiť – to bude nesmierne náročné. Verím, že s touto náročnosťou sa pasuje už dnes, že sa stane obdobou úspešnosti Donalda Franciszeka Tuska, poľského kašuba, ktorý vďaka príslušnosti k národnostnej menšine v Poľsku sa dostal ako poslanec do Bruselu. Až tam zistil, ako bola jeho školská angličtina chabá, ako jej chýbal diplomatický tón, jemnosť a takt... Nikto nedokáže akou veľkou snahou a usilovnosťou tento závažný nedostatok napravil, ale podarilo sa mu to!

Nech s podobnou snahou vstúpi do novej etapy svojho života Slovenska aj naša prvá prezidentka. Nech nezabúda, že aj v jej funkcii sa musí učiť. Určite vie, že existujú školy – vysoké školy – ktoré svojich poslucháčov zaúčajú do zložitých tajov vysokej diplomacie, určite nie zbytočne. Mať diplom kariérneho diplomata je nielen uznaním ich štúdia, ale dáva základný predpoklad k tomu, aby splnili všetky predpoklady tých, ktorí ich do školy poslali. Povedané po našom, aby ich tam naučili móresom, aké sa v diplomacii žiadajú.

Málokto z nás, obyčajných ľudí, si uvedomuje, že politika, obzvlášť politika na najvyššej úrovni, sa nerobí pred televíznymi kamerami, ale v osobných kontaktoch, ktoré s tlmočníkom nepočítajú.

V tomto príspevku sa nebudeme zaoberať ďalšími aspektami, ktoré musí prezident zvládať. Boli by počtom aj zameraním určite mimo rozsah tohto článku, a možno by sme ich ani všetky nevymenovali. No už prvé povolebné reakcie novinárskej obce zaznamenali tak plusy ako aj mínusy, stačili navodiť budúce problémy – za všetky spomeňme otázku spoluúčasti prezidentských povinností v prípade životného partnera našej prezidentky. Nie v každej krajine, nie pri iných akciách, kam ju tie povinnosti zavejú, bude vítaný. A to môže byť veľkým problémom. Stačí si pripomenúť veľké faux pas Vladimíra Mečiara v čase, kedy prezidenta Michala Kováča už nebolo, keď k návšteve rakúskeho prezidenta Thomasa Klestila, bez jeho vedomia a schválenia medzinárodného protokolu posadil k spoločnému stolu svoju favoritku. Príťažlivú a očiam vábnu, to určite, ale...

Možno sa pre Zuzanu Čaputovú stane príkladom iný politický amatér, doteraz herec, Volodymyr Zelenskyj, videný svojimi voličmi, Ukrajincami, v tom najlepšom svetle. V tom sú si s Čaputovou podobní. Oboch čaká rovnaká práca, obaja, aj keď naša herečkou nebola, sa budú usilovať o potlesk na otvorenej scéne. Ibaže nie na divadelnej scéne, ale na scéne oveľa väčšej a citlivejšej a pred iným obecenstvom, na aké boli doteraz zvyknutí.

Osobne by som bol rád, keby si naša prvá dáma ako vzor zvolila iného herca, herca par excellence, Ronalda Reagana, ak pre nič iné, tak pre „maličkosť“ akou bolo, že stál pri zrode idey pádu veľkej imperiálnej moci, že tomu pádu činorodo aj napomáhal. Nech aj naša prvá prezidentka činorodo napomáha svojej zemi v tom, v čom naši prezidenti – s výnimkou Schustera – neuspeli.

Listujúc v knihe Čo keby? od Randalla Munroa, odborníka na hypotetické absurdné otázky typu – čo by sa stalo, keby sa zem prestala otáčať, čo by sa stalo, keby ľudia nepracovali, iba sedeli za počítačmi, existujú vo vesmíre zvuky, a aké, a tak podobne, aj mne náhodou napadla jedna a ani nie absurdná otázka. Čo by sa stalo, keby Zuzana Čaputová obstála, čo keby sa stala najlepšou prezidentkou, akú sme kedy mali, keby Slovensku otvorila dvere aj tam, kde boli doteraz zatvorené?

Ozaj, čo by sa stalo? Verím, že by sa jej celé Slovensko uklonilo, utlieskalo by sa, standing ovation, vďaka Pánu Bohu, zaslúžilo by si to. A ja – a so mnou mnohí iní, to určite – by som medzi tými tlieskajúcimi tlieskal tiež.

Ale, ako som už spomenul, Randall Munrou je odborník na hypotetickosť, absurdnosť. A akýže som ja odborní? Ale páčilo by sa mi to, páčilo.