Bez voľby i budúcnosti: Fjodor Lukjanov - na Ukrajine sa vytvorila bezprecedentne nebezpečná situácia
Ukrajina prešla za červenú líniu. Napätie, rastúce od konca jesene, sa skončilo kyjevským „4. októbrom“. Pred vyše dvadsiatimi rokmi si to v Moskve násilne rozdávali vládnuca moc s opozíciou, vrátane nasadenia ťažkej bojovej techniky. Ešte nedávno sa zdalo, že niečo také na Ukrajine nie je možné: iná politická kultúra, iné mravy, iná schopnosť dohodnúť sa... No najhoršie je ešte ďalšie. V Rusku, nech by ho akokoľvek hodnotili, sa október 1993 stal tragickým ukončením boja o moc, ktorý postavil bodku za spormi o ďalšom smerovaní krajiny. Na Ukrajine takáto bodka nie je postavená. Práve naopak. Otázne je nielen jej smerovanie, ale aj osud samotnej štátnosti v tom zmysle, v akom Ukrajina po rozpade ZSSR vznikla. Fatálna kríza, do ktorej nevyhnutne budú zatiahnuté vonkajšie sily, hrozí obrovskými zložitosťami pre celý región východnej Európy. Z momentu vzniku „euromajdanu“ mnohí robili paralely medzi súčasnými kataklizmami a „oranžovou revolúciou“. Ibaže podstata je dnes úplne iná. Pred desiatimi rokmi rozhovor išiel pri celej chaotickosti a dramatickosti prezidentských volieb, i toho, čo za nimi nasledovalo, o obnovení politiky, hospodárskeho systému, štátneho zriadenia. Teda o budúcnosti.
Taká kategória, ako „budúcnosť“ sa v súčasnom prúde udalostí nenachádza
Do konca minulého roka síce ešte existovala ako mýtická „voľba európskeho smeru“, o ktorom sa, ak podpíše asociačné dohody, akože rozhodne Ukrajina. Toto všetko je však už neaktuálne, pretože protirečivosť názorne ukázala, prečo je úplne nezmyselné uvažovať o integrácii takej krajiny do čohokoľvek – či do EÚ, či do Colnej únie, alebo do nejakého iného zoskupenia. Neexistuje totiž organizácia, ktorá „ak má všetkých doma“ by sa podujala na riziko prijatia účastníka, ktorý nie je schopný zodpovedať za seba samého. Strany tvrdej opozície, aká vznikla v Kyjeve, nemali od samého začiatku strategické ciele. Prezident aj jeho komanda sa starajú len o udržanie moci. Rôznofarební oponenti pestrého vládnuceho konglomerátu sa tiež usilujú o jej získanie, no pritom sa ani na sekundu nezamýšľajú, čo by s ňou robili.
Hlavnou úlohou je pritiahnutie vonkajšieho patróna. Pre Janukoviča je kriticky dôležitá podpora Ruska, pretože je to jediný zdroj zaliepania rozpočtových dier a ekonomického prežitia. Dá sa dohadovať, či sa na eskalácii v tomto týždni prejavila snaha vlády preukázať, že má schopnosť riadiť, aby získala ďalšiu tranžu ruského úveru. Opozícia sa nádeja na Západ, ktorý by za ňu mal sformulovať aj taktiku aj stratégiu. Urobiť si to samostatne nie je schopná. Nie náhodou nastalo razantné zostrenie po tom, ako V. Klička a Arsenija Jaceňjuka verejne prijala Angela Merkelová a prakticky cele nemecké vedenie. Radikálni protestujúci to prijali ako blahoslávenie, „zahraničie je s nami“, a po pomerne dlhej pauze prešli do útoku. Zostáva už len zagratulovať Európskej únii za jej triumf „mäkkej sily“...
Ukrajina – obeť osudového protirečenia
Jej problémy majú vnútorný charakter. Za vyše 20 rokov nezávislosti neboli v krajine nájdené odpovede na fundamentálne otázky o cieľoch i formách národného rozvoja. Je to ťažké, ak berieme do úvahy sociálnoekonomickú i mentálnu nesúrodosť, no objektívne okolnosti neospravedlňujú intelektuálny bankrot celého politického establismentu. Ten posledný si v priebehu tohto obdobia zamieňal tému národno-štátnej výstavby za nevyhnutnosť uskutočniť osudové rozhodnutie – s Ruskom alebo s Európou. Nevadí, že v praxi taká voľba ani neexistuje – ani EÚ, ani Rusko nie sú naozaj pripravené rozkopať ukrajinské závaly, či výmyslami ich lákať k sebe.
Najsmutnejšie je, že štát si nie je schopný ani vybrať, maximálne ak lavírovať kvôli oddialeniu rozhodnutia. Preto, keď už zahraničné sily prestali neustále výkruty Kyjeva baviť, ozvala sa spoza oboch ukrajinských hraníc požiadavka na rozhodnutie. Ukrajina zapraskala vo švíkoch. Neúspech s vytvorením akcieschopných štátnych inštitútov priviedla k tomu, že sa stala štátom, kde prvotný nie je štát, ale svojské občianske združenie. Čiže spolok rôznych neformálnych alebo vysoko formalizovaných zoskupení, záujmových skupín a vzťahových praktík.
Bolo obdobie, keď takéto elastické ústrojenstvo bolo zárukou pred rozpadom: centralizovaný model by rýchlo prerástol do nezmieriteľných vnútorných rozporov, a každá politická substancia ich hasila. No časom sa nekonečné dohody zištných zoskupení a klanov premenili na základný obsah politiky, na jej samocieľ, a teda otázka národného rozvoja sa už vôbec nestavala. Témy, ktoré sa posudzujú v ukrajinskej politike dnes, sú identické témam, ktoré sa posudzovali v roku 1992. Takto v skutočnosti vyzerá jej vyše dvadsaťročný progres. Či sa za toto obdobie dala sformovať spoločná sociálno-ekonomická látka – to je na diskusiu. V každom prípade bol na to potrebný čas a pokoj, ktoré mal zabezpečiť inštitút štátu, prikryť proces politického dištancovania sa od vonkajších otrasov. No štát to nielen, že nezvládol, naopak spôsobil skomplikovanie situácie, pretože sa pokúšal realizovať vlastné ciele apelovaním raz k jedným, inokedy k druhým silám a niekedy i naraz ku všetkým. Vonkajšie sily sa ochotne zapájali. Riadili sa pri tom nie potrebami Ukrajiny (čo je úplne prirodzené) a dokonca nie celkom jednoznačnými pragmatickými záujmami, ale najviac súperením jedného s druhým. Pochopiteľne, že rôzne smerujúce zoskupenia v Ukrajine to nezbližovalo, z takéhoto súperenia sa pokúšali dokonca vybojovať čo najviac grandov. „Oranžová revolúcia“ ukázala, že Západ sa presne trafil do špecifík Ukrajiny, keď sa pridržiaval svojich ideologických pravidiel a sústredil sa na občiansku spoločnosť. Stačí si len spomenúť na naše sťažnosti na americké i európske fondy, ktoré sa aktívne rozbehli v susednej krajine. Rusko sa nikdy neslávilo takým istým umením. Priame oslovenie spoločnosti síce pomáha urýchľovať potrebné procesy, no nezaručuje požadovaný výsledok, ako preukázala práve „oranžová revolúcia“. Pretože tieto procesy dokáže sformovať do politickej reality len fungujúci štát. Štátne inštitúty Ukrajiny to urobiť nemôžu, pretože nie sú ani len sformované do štruktúr prijímajúcich rozhodnutia. Navyše prichádzala pochvala protestnej aktivity zo strany Európy i USA, ktorá len objektívne priviedla k rozkolísaniu tak politickej, ako aj štátnej kostry Ukrajiny, hoci zachovanie jej samostatnosti je od začiatku 90-tych rokov prioritou americkej i európskej politiky.
Situácia je veľmi nebezpečná
Inštitucionálne zosypanie sa Ukrajiny, ktoré môže nastať v dôsledku terajších udalostí, vytvára vysoké riziko bezprostredného vtiahnutia vonkajších hráčov, dokonca aj v prípade ak sa o to spočiatku neusilovali. Snaha Nemecka ukázať svoj novozískaný apetít európskeho líderstva, americký inštinkt, ktorý žiada pozorne sledovať potenciálne úsilia Ruska, snahy Moskvy dokázať svoje prednostné právo v postsovietskom priestore... Toto všetko tvorí špirálovité ohrozenie, ktoré si absolútne nikto neželal. Lenže geopolitické pohyby takéhoto druhu (Ukrajina je veľký štát na styku sfér záujmov) majú svoju logiku. Dokonca aj keď dnes nie je v centre svetovej pozornosti, ako počas minulých storočí. Nech si ktokoľvek a akokoľvek uvedomí kvalitu potenciálnej trofeje a pravdepodobné náklady s ňou, nič omnoho nepotrebnejšie, ako boj o o Ukrajinu teraz nevymyslí. Ideálny scenár by mal vyzerať, že Rusko a Európska únia sa dohodnú na neformálnom protektoráte, ktorý by zaručoval zachovanie Ukrajiny v jej súčasných hraniciach a prevzal by zodpovednosť, ktorú nezvládla národná elita. No, na nešťastie, najpravdepodobnejší je iný scenár: Rusko so Západom sa vzájomne obvinia, že spôsobili zostrenie situácie na Ukrajine a začnú bitku „o dôveryhodnosť“ podporovaním jednej zo strán a prehlbovaním rozkolu. V roku 2008, keď sa z iniciatívy G. Busha nastolila otázka o poskytnutí Ukrajine a Gruzínsku plánu na vstup do NATO, veľkú rezonanciu mal únik rozhovoru Vladimíra Putina s partnermi na samite Rusko – NATO. Ruský prezident poukázal na umelo vytvorené hranice Ukrajiny a vyzval nemútiť situáciu a nevyprovokovať tým vnútornú opozíciu Ukrajincov. Na Západe to vtedy zhodnotili ako hrozbu, Medzitým Putin uskutočnil niečo krátky prierez histórie. Pre Busha bola krátka história Ukrajiny v jej súčasných hraniciach evidentným objavom. Kolízia 2013/14 dokazuje, že vážnosť situácie ohľadne Ukrajiny si na Západe aj tak nikto neuvedomil. Geopolitické reflexie v kombinácii s ideologickými šablónami („voľba európskeho smeru“ a pod.) vedú len k veľkej kríze, ktorej otrasy sa budú dať cítiť veľmi široko.


Majdan - to je boj o prerozdelenie trhu s plynom
Konflikt na Ukrajine - to je boj o prerozdelenie trhu s plynom, ktorý prináša miliardové zisky. Čiže nie je to rusko - ukrajinský, ale rusko - európsky konfikt. Európska únia prešvihla moment, keď bolo možné pretiahnuť na svoju stranu janukoviča, povedal v priamom prenose programu "Uhol pohľadu" (voľný preklad) na videokanále pravda.ru ekonóm Said Gafurov. "Udalosti na Majdane narúšajú akcie Gazpromu", - povedal expert. Vzniká pocit, že niekto sa až priveľmi usiluje zmeniť samotnú štruktúru trhu, vytlačiť odtiaľ Gazprom. "Tu nejde o to, aby bolo vlastníctvo Gazpromu zabrané za halier, hoci i táto otázka môže byť posudzovaná, ide tu o likvidáciu zisku, ktorý má Gazprom ako sprostredkovateľ a trade a nie ako dodávateľ alebo prepravca plynu, putujúceho po obrovskej prepravnej sieti Ukrajiny". "Voľby sa plánujú na rok 2015. Teraz sa veľmi malá menšina, pozostávajúca z potomkov banderovcov - asi desať tisíc ľudí, usiluje vnútiť svoju politickú vôľu celej spoločnosti. Ako ukazuje doterajšia prax, rukami relatívne malej skupiny ľudí sa dajú zvrhávať vlády. A na Majdane sú zainteresované veľmi vážne ekonomické prostriedky. Radovému bojovníkovi sa tu platí 200 dolárov, 500 dostáva desiatnik", - povedal expert. Ak by nebolo Majdana, Viktor Janukovič by podľa Saida Gafurova voľby v roku 2015 prehral, "no teraz to už nie je isté". Prečo teda ľudia rok do ukončenia jeho prezidentského mandátu zrazu prejavujú takú tvrdú nezlomnosť? A prečo je na Majdane tak veľa peňazí? Peňazí je tam mnoho preto, lebo v banku ich je ešte viac, ako tých 15 miliárd, ktoré sľúbil Vladimír Putin, povedal Gafurov. Reč ide o tzv. "Treťom energetickom balíku" Európskej únie, ktorý začal platiť v roku 2011. Tento dokument predpokladá oddelenie vlastníka plynovodného systému od vlastníka samotného plynu. Mnohé krajiny západnej, východnej i strednej Európy teraz Gazprom "nútia sprístupniť svoju "rúru" tretím osobám, čiže aj iným dodávateľom, ktorí zachcú zásobovať Európu plynom. Ak takých niet, tak časť plynovodných kapacít bude i tak musieť zostať, ako rezerva. Čiže Gazprom nemôže povedať: "Ja mám svoje rúry zaplnené svojím plynom, počkajte, kým svoj prepravím. On musí za nízke ceny prepraviť aj plyn aj z veľkého množstva staníc západnej Európy, ktorým bol zaslaný ako skvapalnený". Rusku podobné návrhy nevyhovujú pretože znižujú rentabilitu plynových projektov. Ako následok - v súvislosti s nedobratím zisku bol Gazprom v Rusku oslobodený od dane z nehnuteľnosti. Práve preto sa Moskva pokúša aby EÚ zrušila "Tretí energetický balík" a preto je aj taká lojálna s Janukovičom. Expert vysvetlil, že ak by Ukrajina podpísala asociačnú dohodu, v tom prípade by sa dobrovoľne zaviazala k euroštandardom a Gazprom by stratil tie peniaze, ktoré teraz má z využívania "nerozumne drahých prepráv plynovodov" na základe dvojstranných dohôd s Ukrajinou. "Preto sa dokonca aj tých 15 miliárd dolárov úveru oplatí, ani nehovoriac, že ide o dlhodobo splatný úver", - povedal Gafurov. "Znova zdôrazňujem, že hlavným cieľom nie je vytesnenie Gazpromu, ako prepravcu plynu, ale ako plynového tradera, usilujúceho sa mať zisk aj z bezprostredného obchodného procesu. Hlavným tu nie je "magistrálny plyn", ani nie cena plynu pri vystupe z magistrálneho plynovodu. Hlavným sú siete. Tie dávajú základné zisky. TA tie sa práve tam fixujú. Momentálne ide o kolosálne prerozdelenie trhu s plynom a na pozíciu EÚ my, žiaľ, nemáme dostatočný vplyv", poznamenal expert. Táto pozícia nie je "svedomitá", pretože Tretí energetický balík" umožňuje krajinám rušiť dlhodobé obchodné zmluvy, ktoré majú s Gazpromom. "Hrajú sa také vysoké hry, že jedným z prejavov "Tretieho energetického balíka" bolo zlikvidovanie Líbye", - pokračoval Gafurov. Útoky a bombardovanie Líbye NATOm začali v marci 2011. Vtedy, keď bol plnohodnotne spustený. Kaddáfi bol známy ako jeden z veľkých zástancov obchodu so skvapalneným plynom. "V Líbyi bola stará skvapaľňovacia fabrika a Kaddáfi postavil nový superkomplex a v Nemecku paralelne financoval výstavbu rozdeľovacieho centra. A tak sme získali globálne prerozdelenie, pri ktorom sa ľuďom nehnusilo bombardovanie, ani plnohodnotná vojna", - povedal expert. To, čo je dobré pre Gazprom, dobré je aj pre Rusko, zdôraznil Gafurov. "Už kvôli rozsahu tejto kampane sme mimoriadne zainteresovaní aby sa Ukrajina nepripojila k Tretiemu energetickému balíku, ktorý je zlý pre ruské hospodárstvo, pre jeho platobnú bilanciu, pre export. Čo sa týka Janukoviča, on z toho tiež vyhrá. Ak by požiadal o 20 miliárd, my by sme mu dali aj 20 miliárd. A i tak by sme boli na tom boli dobre." Janukovič si viedol veľmi múdro pretože si zlikvidoval problémy s rozpočtom. Európania ho odmietli zachraňovať a Rusko - nie. Mimochodom, to je ďalší úspech zahraničnej politiky prezidenta Putina". Čo bude s 15-miliardovým úverom v prípade príchodu k moci Klička a jeho partie? Dá sa zablokovať? Možno, hovorí Gafurov. Tento úver je akási dohoda, že Rusko si nakúpi ukrajinské cenné papiere za 15 miliárd USD. "Potom ich môže aj predať, môže ich vyhodiť, môže zlikvidovať trh, a som absolútne presvedčený, že ak náhodou Kličko príde k moci, aj on bude zainteresovaný na tomto úvere." Rusko je vo víťaznej pozícii dovtedy, kým sa nebude posudzovať vstup Ukrajiny do režimu Tretieho energetického balíka a vôbec režim euroštandardov. "Kličko podľa mňa zabudol, že toto bol najhlavnejší cieľ. Pamätajú však na to tí, ktorí ho riadia. Samozrejme, že budú hľadať aj iný variant. No a ľudia, ktorí už minuli toľko peňazí, pravdepodobne nájdu ďalšiu sumu, aby aj Janukovič dostal možnosť zahrať to späť", - povedal Gafurov. Nové štandardy EÚ by zničili mnohé odvetvia priemyslu Ukrajiny, pretože sú iné. "Napríklad, absolútne naisto zahynie azbestový priemysel. Preto, lebo v Európe je zakázaný. EÚ stopercentne znevýhodní aj väčšinu baní a vôbec základné odvetvia, také ako čierna metalurgia. Jednoducho preto, že ich ekologické požiadavky budú až príliš náročné. Pre Európu bude lacnejšie nakupovať produkciu z JAR alebo z Austrálie. Mimochodom, toto nikoho netrápi. "Už aj poľskí politici, vyjadrujúci záujmy poľského priemyslu, otvorene hovoria, že nič strašné sa neudeje ak na Ukrajine priemysel zahynie". Ukrajina môže vstúpiť do Colnej únie, myslí si Gafurov. No ak nebude chcieť, netreba. Vyhovovať bude aj zóna voľného obchodu s Colnou úniou. "V takom prípade začnú ukrajinské rúry konkurovať ruským, pretože sú lacnejšie. V Colnej únii má každý svoju menu, a Ukrajina môže manipulovať so svojím kurzom, zabezpečovať si ním väčší komerčný zisk. Colná únia - to je trh so 170 miliónmi obyvateľov. Je to reálne veľa a poskytuje obrovské perspektívy - dokazuje to aj fakt, že už 40 štátov vyjadrilo želanie začať rozhovory o vytvorení zóny voľného obchodu s Colnou úniou", - zavŕšil svoje slová v priamom prenose pravda.ru, Said Gafurov.


Gerhard Schroder: EÚ urobila chybu, keď sa postavila na stranu ukrajinskej opozície
Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schroder odmietol návrh predstaviteľa ľavicovej skupiny v Bundestagu Gregora Gysiho aby sa stal sprostredkovateľom medzi úradmi a opozíciou Ukrajiny pri riešení politickej krízy. Podľa novín Vzgljad to bývalý predseda vlády zdôvodnil, že na riešenie toho by sa nemal podujať žiadny jednotlivec. "V súčasnej situácii je na to treba inštitúcia, ktorá dokáže komunikovať s oboma stranami, a takou je len OSN", - povedal. Nemecký politik kategoricky nesúhlasí s názorom, že sprostredkovateľskú úlohu na Ukrajine by mohla zohrať Európska únia. Takúto misiu robí vraj nemožnou "jednostranná podpora opozície Európanmi". "Európa urobila chybu, keď sa postavila na jednu stranu, teraz sa i sama stala stranou (konfliktu - pozn. red.)", - konštatoval bývalý kancelár NSR a zároveň sa vyslovil proti zavádzaniu sankcií voči Ukrajine. "V súčasnosti sankcie málo pomôžu... Ukrajina sa bude musieť nakoniec sama rozhodnúť kam sa chce uberať".


Ministerstvo predpovedá Rusku najväčšie zásoby ropy na svete Rusko môže podľa zásob ropy dosiahnuť svetové prvenstvo ak sa na štátnej úrovni potvrdia zásoby netradičných uhľovodíkov, vyhlásil minister prírodných zdrojov a ekológie Sergej Donskoj. Iba samotné zásoby na Baženovskom súvrství v Sibíri, ktoré sa predbežne odhadujú na 30 - 40 miliárd ton, umožnia Rusku stať sa svetovým lídrom. No a ak sa k nim prirátajú ďalšie zásoby, ani nehovorme. Minister tiež dodal, že od roku 2015 začne spoločnosť "Rosbedra" zratúvať zásoby netradičných druhov uhľovodíkov. každoročné náklady na to môžu dosahovať niekoľko miliárd rubľov. A iba v tomto roku sa na to vynaloží do pol druha miliardy.


Slovenská agentúra zisťuje: Moldavsko sa hýbe nečakaným smerom
V jednej z najchudobnejších krajín bývalého ZSSR – v Moldavsku, rastie počet zástancov zbližovania s Ruskom. Údaje sociologického prieskumu o tom zverejnila komisia Slovac Atlantic Commision, čiže sektor, ktorý naozaj nie je prorusky angažovaný. Prieskum sa uskutočnil od 19. októbra po 7. november 2013 (Ale im to trvalo, kým s tým vyšli na svetlo božie, že? – pozn. srspol.) na tisícke respondentov vo veku nad 18 rokov vo všetkých regiónoch štátu s výnimkou Pridnestrovska. Pred štyrmi rokmi bolo v Moldavsku 55 percent zástancov eurointegrácie. Dnes ich je podľa tohto výskumu už len 44,3 percenta. Zástancov pre integráciu s Colnou úniou je 40,4 percenta (2009 – 30 %), čo je pri 3-percentnej prípustnej štatistickej chybe pomer v podstate 1:1. Navyše 10,4 percenta si nevedelo vybrať. Respondenti však mali možnosť odpovedať aj na svoje smerovanie pri spolupráci EÚ a Colnej únie. No a výsledok je: 31,8 % berie EÚ a 35,9 % Colnú úniu. 25 percent respondentov by uprednostnilo kombináciu spolupráce so Západom i s Východom. Prieskum tiež odhalil, že (42,6 %) Moldavcov sa nazdáva, že EÚ ich považuje za partnera druhej kategórie: 45 % pretože sú neslobodní, 82 % pretože sú slabí, 46 % pretože sú závislí a 34 % pretože sú nedemokratickí. Čo sa to stalo? Kde je dôvod takéhoto obratu? Vraj je to predovšetkým odraz nespokojnosti s vládnucou pravicovou koalíciou, rozčarovanie z EÚ a nazeranie na Colnú úniu ako na záruku stability, rozkvetu a bezpečnosti.


ZOH Soči 2014 je už históriou, no nezabudnuteľnou
A ďalej už len výnimočné fakty. Prvý sa viaže k olympijskej štafete, ktorá sa stala najdlhšou a najmohutnejšou za celú históriu olympijských hie. Zúčastnilo sa jej 14 tisíc fakľonosičov, začala sa v októbri 2013 a skončila 7. februára 2014 (123 dní). Olympijská fakľa prekonala pred zrakmi 130 miliónov Rusov 65 tisíc km na autách, vo vlakoch, v lietadlách a dokonca aj na konskej trojke a v psom záprahu. Športový program ustanovil rekord v množstve druhov súťaží, v množstve nových súťaží (o 12 viac). Hry sa stali "najrovnoprávnejšími". Zúčastnil sa ich rekordný počet žien - asi 1200, čo je asi 45 percent zo všetkých súťažiacich. Pre domáci bol samozrejme najdôležitejší aj úspech najväčšieho počtu získaných medailí, čím Rusko prekonalo úspech ZSSR (ktorý bol viac ako dvojnásobný na počet obyvateľstva). Zostava ruských športovcov bola na ZOH Soči 2014 nielen najpočetnejšia, ale v priemere aj najmladšia. Z jednotlivcov bola najmladšou pätnásťročná krasokorčuliarka Júlia Lipnickaja (držiteľka zlatej medaily v súťaži družstiev). Po prvýkrát sa zimných olympijských hier zúčastnili športovci z Dominikánskej republiky, Zimbabve, Malty, Paraguaja, Východného Timoru, Togo a Tonga. Celkovo sa ZOH Soči 2014 zúčastnili športovci z 88 krajín (vo Vancouvere - 82). na ZOH Soči 2014 sa odovzdávali aj najväčšie a najťažšie medaile. Experti vyrátali, že Rusko na ne minulo 2 tony striebra, 70 kg bronzu a 6 kg zlata. Organizátori urobili aj všetko pre komfort divákov. Novinkou sa stali zábery bezpilotného lietadla (vrtuľový a päť kilogramový, ktorý dokázal letieť asi 70 km rýchlosťou) s HD kamerou. Práve z neho boli až neuveriteľné zábery. Po prvýkrát v histórii sa nakrúcanie uskutočnilo vo formáte Super Hi-Vision (čo je oproti kinám dvojnásobné rozlíšenie a 16 krát jasnejší signál, ako vo formáte HD). Zo štatistiky MOV vyplýva, že táto ZOH Soči 2014 pritiahla o 25,1 milióna divákov viac, ako vo Vancouvere. Napr. v USA sa ZOH v Soči stali populárnejšie ako televízne shov a seriály. Samozrejme, že najviac divákov bolo v Rusku. napríklad otvárací ceremoniál sledovalo 35,6 milióna ľudí, čo je asi 25 percent zo všetkého obyvateľstva. ZOH Soči 2014 majú aj rekord v počte krajín, ktoré získali zlatú medailu - 21. Vo Vancouvere - 19 krajín. Počet disciplín rastie od olympiády k olympiáde. Kým v roku 1924 sa rozdalo 14 sád medailí (vyhralo ich 8 štátov), v Soči sa rozdalo 98 sád medailí. Olympiáda sa stala rekordérom aj podľa príjmov marketingového programu. Prekonala hranicu 1,3 mld. USD, čo je asi 1,5 krát viac ako vo Vancouvere 2010. Navyše porovnateľné príjmy od národných sponzorov získali len loh Peking 2008. Zo suvenírov rekord ustanovil predaj plyšových hračiek (cca 3,6 milióna kusov). Dodajme aj jednu raritu. V deň otvorenia hier bola dosiahnutá najväčšia (denná - 24 hodín) pôrodnosť za posledných 10 rokov. Narodilo sa 24 chlapcov a 10 dievčat.