Nemuseli to byť ani priaznivci hádzanej, ale v Prešove i na jeho okolí asi všetci športoví fanúšikovia dokázali bez dlhého uvažovania povedať tri krstné mená bratov Lukošíkovcov, aj keď spoločne nastupovali a hrali iba v jednom ročníku I. čsl. ligy. Samozrejme, muži pri pive viac hovorili o hokejových bratských trojiciach – Šťastných a Lukáčovcoch, ale Lukošíkovci predsa len mali v niečom primát – v hádzanej pred nimi ani po nich sa už nijaké bratské trio neobjavilo. Karol, Andrej a Jozef boli medzi sedmičkami ešte niečím iným zaujímaví – bratské hádzanárske trio tvorili Karol a o desať rokov mladšie dvojičky Andrej a Jozef. Aby to bolo ešte zložitejšie – Karol a Andrej boli ľaváci, čo bola jedna z ich výhod, Jozef klasický pravák... 

Kým sa dostaneme k tomu z bratov, ktorý je ústrednou postavou tohto článku, musíme spomenúť najstaršieho z nich, ktorý dvojčatám bol vo všetkom vzorom – v škole, v hádzanej i vo vzťahu ku každodennej práci. Aby sme bolí úplne presní, tak musíme doplniť, že ich mama porodila piatich chlapcov, z toho troch budúcich hádzanárov – Karol bol prvý z nich, najmladšie dvojčatá Andrej a Jozef ho nasledovali. Keď mali dva roky, zomrel im otec, a tak Karolovi nezostávalo nič iné, iba ho týmto dvom bratom nahradiť. Podarilo sa to, obaja ho počúvali na slovo, obdivovali ho a zároveň sa od neho v obľúbenom športe učili to, čo bolo Karolovými prednosťami – vykláňačky, podstrely, prihrávky na pivota. 

To všetko sa, pravdaže, udialo až neskôr, keď po skončení základnej školy odišli z rodnej Levoče do Prešova študovať na stavebnú priemyslovku. Doma síce pochytil základy hádzanárskej abecedy, ale chuť neustále sa zlepšovať im dodávali články v novinách, v ktorých sa písalo o Karolových hráčskych kvalitách. 

ŽIVOTNÉ JUBILEÁ 

Dve významné jubileá si v roku 2022 pripomenul Ing. Andrej Lukošík, v minulosti jeden z najlepších československých, a teda aj slovenských športovcov. Najskôr to bolo polstoročie od zisku striebornej medaily na OH v Mníchove hádzanármi ČSSR a v jeseni oslávil v plnom zdraví svoje sedemdesiate piate narodeniny. Pri týchto výročiach si na neho spomenuli mnohí pamätníci pred päťdesiatimi i viac rokmi, keď so starším bratom Karolom a dvojčaťom Jozefom tvorili ojedinelú trojicu, ktorá obliekala nielen zeleno-biely dres vtedajšieho najlepšieho slovenského hádzanárskeho mužstva Tatrana Prešov, ale i ten so štátnym znakom na prsiach. 

MEDZI HVIEZDAMI 

V Prešove sa dvojčatá rýchlo prispôsobili požiadavkám vtedy azda najlepšieho slovenského mládežníckeho trénera Ota Bandu a našli si miesto v zostave rovesníkov. Lenže na premiérovú nomináciu museli všetci trpezlivo čakať, Andrej sa po prvýkrát medzi mužmi v boji o ligové body predstavil v auguste 1966 proti Slávii Praha, aj to len „vďaka“ zraneniu Vasiľa Greňa. Jozef si musel počkať ešte o niekoľko týždňov dlhšie než Andrej. Všetci traja Lukošíkovci si zahrali spolu v ročníku 1966/1967, brat Karol potom ukončil kariéru. Andrej a Jozef onedlho narukovali na vojenčinu do vtedajšej ČH Bratislava. 

„Asi sme Karola v tom prvom spoločnom ligovom stretnutí nesklamali. Po jeho skončení totiž urobil to, čo dovtedy nikdy – pozval nás na pivo, ktorého chuť sme dovtedy ani poriadne nepoznali. Dal tak najavo, že bol s nami spokojný,“ spomína s odstupom vyše polstoročia Andrej Lukošík. 

OLYMPIÁDA V MNÍCHOVE 

V roku 1972, keď na olympiáde v Mníchove bojovali o medaily aj čs. hádzanári, Andrej Lukošík mal už svoju reprezentačnú premiéru dávno za sebou. Dokonca aj účasť na majstrovstvách sveta vo Francúzsku v roku 1972, ale to vôbec neznamenalo, že si oblečie aj olympijský dres... 

„Tréner Jiří Vícha uprednostňoval českých hráčov, a tak tí z východnej časti republiky museli byť výrazne lepší, než napríklad hádzanári z Prahy, Plzne, Karvinej či iných miest, len aby sa do reprezentácie dostali,“ konštatuje po dlhých rokoch Andrej. „Nakoniec sme olympijský sľub skladali traja hádzanári zo Slovenska – brankár Peter Pospíšil, môj oddielový kolega Vincent Lafko a ja. Myslím si, že našu trojicu presadil druhý tréner čs. olympijského výberu Ladislav Šesták, ktorý Vincovi a mne dal šancu už v prešovskom prvoligovom tíme a k nám pridal ešte Petra. Pritom ja som bol zo slovenského tria najmladší, spomína A. Lukošík. 

NEČAKANÉ FINÁLE 

Československých hádzanárov nikto nepovažoval za kandidátov na niektorú z olympijských medailí. Napriek tomu, že pred piatimi rokmi boli majstrami sveta. To už však odvial čas a svetový šampionát 1970 vo Francúzsku odhalil veľa slabých miest v reprezentačnom mužstve, čoho potvrdením bola iba siedma priečka v konečnom poradí, a teda aj veľké sklamanie. Omladený kolektív musel získať patričnú rutinu, a preto kandidátov na miestenku do Mníchova čakalo až päťdesiatosem (!) medzištátnych zápasov, ktoré kompletne preverili schopnosti vybraných hráčov. 

Úvodný súboj s najlepším mužstvom afrického kontinentu s Tuniskom priniesol nakoniec čs. exhibíciu s výsledkom 25 : 7. V druhom stretnutí v skupine s Islandom po remíze nasledovala zbytočná prehra s Nemeckom 12 : 14. Po postupe zo skupiny ČSSR zdolala sebavedomých Švédov, v semifinále favorizovaný tím Sovietskeho zväzu, na čom mal výraznú zásluhu aj brankár Peter Pospíšil. Boj o zlaté medaily mal jednoznačný priebeh. Juhoslovania medzi olympijskými sedmičkami dominovali. Napriek tomu prehra 16 : 21 nikoho až tak veľmi nemrzela. V každom prípade išlo o nečakaný úspech, o zisk jedinej medaily pre ČSSR v kolektívnych športoch (volejbalisti 6. miesto, volejbalistky 7. a basketbalisti 8.). 

NAJSKÔR ŠKOLA 

Najstarší brat Karol bol v tomto nekompromisný: na prvom mieste musí byť štúdium a až po ňom šport! To bola jeho životná filozofia, ktorú nekompromisne presadzoval nielen voči sebe, ale i mladším dvojčatám. Jednoducho, chlapci na tréningy mohli ísť až vtedy, keď mali hotové úlohy a naučili sa to, čo sa naučiť mali. Nečudo, že Andrej i Jozef patrili medzi najlepších v učení, konkrétne na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Prešove i na hádzanárskom ihrisku. Dôkazom toho bol aj fakt, že obidvaja boli vybraní medzi najlepších študentov z celého Československa, ktorých pozvali na stretnutie s prezidentom republiky. „Bolo to v roku 1966, navštevovali sme tretí ročník priemyslovky a odmenili nás cestou do Prahy, kde sme sa zúčastnili na prijatí vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným. Išlo síce o veľmi formálnu akciu, ale predsa – vtedy výlet do Prahy bolo pre nás veľké dobrodružstvo a spolužiaci i spoluhráči nám ho patrične závideli. K tomu, že sme prešli sitom kandidátov na členov východoslovenskej delegácie k hlave štátu, prispelo i to, že obaja sme hrali v družstve, ktoré sa vtedy stalo stredoškolským majstrom Československa v hádzanej,“ vysvetlil Andrej. 

JOZEF MU STÁLE CHÝBA 

„Sú ako dve hrozná, nikto ich nerozozná,“ spievala niekedy pred sedemdesiatimi rokmi vtedajšia hviezda slovenskej populárnej hudby Melánia Oláryová. Táto pieseň o imaginárnych dvojičkách bola na tie časy veľmi obľúbená a neraz ju počuli aj bratia Andrej a Jozef Lukošíkovci, jednovaječné dvojčatá, ktoré boli stále spolu. V škole či na hádzanárskom ihrisku. Ich kariéra sa dlho vyvíjala rovnako, obaja ovenčení titulmi dorasteneckých majstrov Československa začali v elitnej mužskej prvoligovej súťaži hrať v ročníku 1966/1967. S pribúdajúcimi rokmi sa však viac darilo Andrejovi, ktorý už v roku 1970 hral na majstrovstvách sveta vo Francúzsku, ale Jozef sa musel uspokojiť s tým, že je „iba“ prvoligový hráč. „Ja som bol ľavák a zároveň mal výhodu, že ma tréneri mohli v zostave zaraďovať na miesta pravej spojky či na krídle. Brat bol pravák a zásadne hrával ako stredná spojka a na tejto pozícii bola všade silná konkurencia. Okrem toho sme mali rozdielne povahy a ja stále každému tvrdím, že jednovaječné dvojčatá veľmi často nerozmýšľajú na rovnakej vlne, jednoducho každý z nich je svojská osobnosť. Jozef na rozdiel odo mňa nebol taký ctižiadostivý, neobetoval hádzanej toľko, koľko ja. Tiež sa skôr oženil a stal otcom, v jeho prípade rodina dostala prednosť pred športom, jednoducho svoj talent nevyužil tak, ako mohol. Ani do prvoligovej súťaže sme nevstúpili spoločne, ja už v úvodnom kole ročníka 1966/1967 a Jozef až v treťom. V oboch prípadoch však dostať sa do seniorského áčka nebolo také jednoduché. Veď v Tatrane mali vtedy až štyroch majstrov sveta! S bratom som však bol v neustálom kontakte – aj počas štúdií, aj v práci. Je to veľmi smutné, keď jedno z dvojčiat zomrie oveľa skôr než to druhé. Na svet prišli spoločne a tak by z neho mali aj odísť... Za Jozefom je mi stále smutno a veľmi mi chýba, so smútkom v hlase konštatoval Andrej. 

Jozef Lukošík zomrel koncom júla 2020 vo veku 72 rokov. Bol držiteľom dvoch titulov majstra ČSSR v kategórii starších dorastencov a jedného seniorského z roka 1971. V najvyššej čs. súťaži odohral 261 stretnutí, v ktorých bol autorom 516 gólov. Rovnako ako Karol a Andrej aj Jozef získal titul majstra športu. S bratom Andrejom v roku 1967 hrali na dorasteneckých MS vo Švajčiarsku, okrem toho v seniorskej reprezentácii odohral štyri stretnutia.

SKUTOČNÍ AMATÉRI 

Aj s odstupom rokov sa to zdá neuveriteľné, že hádzanári Tatrana Prešov, napriek tomu, že patrili medzi čs. špičku a z ich radov vyšli mnohí reprezentanti, boli v podstate vždy amatéri. Teda takmer celú druhú polovicu 20. storočia. Niektorí z nich boli učitelia – tí trénovali iba raz do týždňa (!) popoludní. Ostatní sa na antuke objavovali častejšie a občas, vo výnimočných prípadoch, aj predpoludním. Teda aspoň tí, ktorí pracovali v niektorom z tzv. patronátnych podnikov. Andrej a Jozef Lukošíkovci úspešne absolvovali stavebnú priemyslovku, preto našli uplatnenie v dnes už neexistujúcich Pozemných stavbách Prešov. Chodiť každý deň pracovať a až potom trénovať bola pre nich samozrejmosť. Nuž, ich najväčší konkurenti z Dukly Praha niečo také nepoznali. Ich jedinou povinnosťou bolo iba svedomite trénovať a vo všetkých stretnutiach dôstojne reprezentovať Československú ľudovú armádu a celú republiku. Jednoducho, boli to naozajstní profesionáli, i keď to navonok, najmä v cudzine, úspešne tajili.

Prešovskí hádzanári, ktorí keď v ligovom ročníku skončili na druhom mieste, tak to ich priaznivci považovali za neúspech, dostávali mesačne tzv. kalorické vo výške tristo korún. Ich priatelia, futbalisti Tatranu, však až o päťsto viac, a to i napriek tomu, že v niektorých ročníkoch hrali iba v I. SNFL. 

Všetci traja Lukošíkovci však mali jasnú predstavu o svojej budúcnosti: získať patričné vzdelanie a po skončení športovej kariéry sa živiť každodennou prácou. Najstarší Karol to dotiahol až na námestníka riaditeľa podniku Frukona Prešov, dvojičky diaľkovo absolvovali Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave a stavbárčine zostali verní až do odchodu na dôchodok. Svoje vedomosti uplatnili aj pri stavbe rodinného domu brata Karola. „Po roku 1989 sme sa pustili do podnikania a napriek tomu, že všade okolo nás vládol nedostatok peňazí, neviedlo sa nám zle. Naša firma dokonca stavala domy na kľúč a zrejme dobre, pretože zákazníkov sme mali dosť. Dnes si však už užívam dôchodok, ale stále mám platné licencie na vykonávanie prác stavbyvedúceho i stavebného dozoru. Využívam ich iba vtedy, keď takúto pomoc potrebuje niekto z okruhu mojich priateľov,“ hovorí Andrej Lukošík. 

Narodený 5. októbra 1947 v Levoči. Hrával najmä na pravej spojke a spolu s bratom Jozefom sa stali dorasteneckými majstrami Československa (1965, 1966). Ako 19-roční obaja prešli do prvoligového tímu mužov Prešova, v ktorom vtedy hrali štyria majstri sveta z roka 1967 (A. Frolo, V. Seruga, M. Gregor a R. Horváth). Počas dvoch rokov vojenčiny hrával za ČH Bratislava, inak celú svoju aktívnu kariéru prežil v Tatrane Prešov. Dvojnásobný majster ČSSR medzi mužmi (1969, 1971), trojnásobný víťaz Čs. pohára. Hral na dvoch svetových šampionátoch (1970 vo Francúzsku 7. miesto, 1974 v NDR 6. miesto). Jeho najväčším úspechom je účasť na OH 1972 v Mníchove, na ktorých hrali iba traja Slováci, pričom A. Lukošík bol najmladší z nich. V čs. reprezentačnom tíme odohral 96 oficiálnych stretnutí. V premiérovej ankete o najlepšieho hádzanára Slovenska v roku 1973 sa stal jej víťazom. V najvyššej čs. súťaži odohral 275 stretnutí a dal v nich 606 gólov. Je držiteľom titulu Majster športu, Strieborných kruhov SOŠV, laureátom Siene slávy slovenskej hádzanej. Diaľkovo vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT.