V súčasnosti, kedy prevládajú predovšetkým športové kluby s prevažne jedným – dvomi odvetviami si už ťažko predstaviť doslova mamutie telovýchovné jednoty, ktoré existovali koncom minulého storočia. Tak napríklad TJ VSŽ Košice v roku 1986, teda pri svojich 25. narodeninách /vznikla v roku 1961/ bola už trochu „zoštíhlená“, ale stále mala vyše 5000 členov! Samozrejme, úroveň každej telovýchovnej jednoty charakterizoval nie počet športovcov v nej zaregistrovaných, ale dosiahnuté úspechy a účasť v najvyšších celoštátnych i národných súťažiach.

TJ VSŽ Košice, podľa svojich farieb nazývaná aj oranžovo-čierna /tradičné farby hutníctva a železiarstva/ by si v tomto roku mala pripomínať 60.výročie svojho zrodu. Mala, ale žiaľ, určite nebude. Z jednoduchého dôvodu – už neexistuje. Napriek tomu, že počas svojej existencie medzi jej členmi nebolo zložité nájsť olympijských medailistov, majstrov sveta i Európy a to už nehovoríme o skutočne štedrom počte držiteľov zlatých medailí z majstrovstiev ČSSR a Slovenska. Nemôžeme však nespomenúť aj masovú telesnú výchovu a tých športovcov, ktorým nešlo o rekordy a tituly, ale o pravidelnú činnosť s cieľom urobiť niečo pre svoje zdravie a dobrú telesnú kondíciu. Už v prvom roku svojho pôsobenia mala TJ VSŽ vyše 500 /!/ členov v desiatich oddieloch a odboroch /basketbalový, cyklistický, futbalový, kolkársky, plavecký, stolnotenisový, šachový, volejbalový a odbory základnej rekreačnej telesnej výchovy a turistiky/. Bolo to v časoch, keď Východoslovenské železiarne predstavovali skôr jedno veľké stavenisko než haly a prevádzky s nepretržitou výrobou. O rok, teda v roku 1962 už členská základňa pozostávala z takmer 1100 ľudí.

Samostatnú kapitolu v živote tohto športového gigantu tvorili roky 1963-1966, kedy došlo k tzv. manželstvu z rozumu, konkrétne k spojeniu dvoch významných telovýchovných jednôt v Košiciach – Lokomotívy a VSŽ. Ako každá takáto symbióza mala svoje výhody i zápory, veď išlo o dva silné subjekty, pričom každý z nich presadzoval najmä svoje záujmy. Železiari prišli do Čermeľa na pôdu Lokomotívy, veď tá mala objekty i celú infraštruktúru, oranžovo-čierni síce finančné zázemie, ale pritom žiadnu strechu nad hlavou. Veď zo 17 členov novovytvoreného výboru TJ až 12 boli z modro-bielej liahne, teda z Lokomotívy. Vrátane predsedu telovýchovnej jednoty. V každom prípade sa podarilo splniť jeden vytúžený cieľ – v roku 1965 postup futbalistov do I.čs.ligy. Košice sa tak stali tretím mestom v Československu ktoré malo medzi futbalovou elitou až dvojnásobné zastúpenie.

Koncom roka 1966 došlo k „rozvodu“ a tak TJ Lokomotíva VSŽ Košice zanikla.  Obnovená TJ VSŽ vznikla 4.januára 1967 a o deň neskôr sa jej súčasťou stal hokejový oddiel dovtedy VTJ Dukla a vtedy sa začala písať neobyčajne slávna kapitola železiarskeho hokeja, neskôr dvojnásobného majstra ČSSR /1986, 1988/, okrem toho oddielu, ktorý ako jediný na Slovensku počas existencie I.čs.ligy ani raz z nej nezostúpil. Nečudo, že hokej sa stal najpopulárnejším športom pracovníkov Východoslovenských železiarní a v rámci ich TJ mal jednoznačne prioritné postavenie. Veď až do postupu hádzanárov do I.ligy v roku 1972 mal iba on zastúpenie v kolektívnych športoch medzi čs. elitou.

BEZ ĎALŠEJ „SVADBY“

K hokeju veľmi rýchlo pribudli oddiely futbalu, hádzanej, cyklistiky, krasokorčuľovania, lyžovania, vodného lyžovania a samozrejme ZRTV a turistiky. Z posledných dvoch uvedených podľa vtedajších pravidiel musela mať každá telovýchovná jednota v ČSSR aspoň jeden. V TJ však až do leta vládla akási vyčkávacia nálada, rátalo sa totiž s uzavretím druhého „manželstva“ a to s TJ VSS Košice v ktorej dominoval silný futbal a basketbal. K zlúčeniu však nakoniec nedošlo a vedenie materského podniku spoločne s TJ sa rozhodli ísť v organizovaní športového života vlastnou cestou. Bol to správny krok, ktorý potvrdili aj dosiahnuté úspechy v najbližšom období ako aj samotný rozvoj TJ. Už v roku 1970 TJ VSŽ pozostávala z 20 oddielov a odborov s takmer 2500 evidovanými členmi.

Samozrejme, členmi TJ VSŽ neboli iba pracovníci materského podniku, ale v členskej základni bolo v solídnom počte zastúpené i žiactvo, potom stredoškoláci i vysokoškoláci. Mládež tu našla skutočne dobré podmienky na športovanie, i keď ani dotácie zo strany vedenia železiarní a ich odborovej organizácie neboli neohraničené. Počet oddielov síce stúpol až na 22, ale po roku 1977 mnohé z nich v rámci spolupráce s inými TJ v meste prešli k nim. Konkrétne išlo o oddiely basketbalový, horolezecký, plavecký, stolnotenisový a hádzanársky prešli do TJ Lokomotíva a volejbalisti do Slávie VŠT. Oddiel vodného lyžovania sa zlúčil s lyžiarskym, zameraným na alpské disciplíny.

Prioritné postavenie mali hokejový, hádzanársky a tenisový, oddiely ktoré pôsobili v najvyšších celoštátnych súťažiach. Ako všade, tak aj v TJ VSŽ sa veľká pozornosť sústreďovala na futbal. Ten si v oranžovo-čiernych farbách užil svoje. Dvakrát začínal v nižších súťažiach /najskôr po vzniku TJ v roku 1961, potom po rozdelení s Lokomotívou v roku 1967/, aby „postúpil“ v súťažných štruktúrach aspoň o stupienok vyššie, tak sa zlučoval s dedinskými jednotami, napr. z Veľkej Idy. Zásluhou skúsených funkcionárov, samotných hráčov a v neposlednom rade silného finančného zázemia sa mužstvu z roka na rok darilo postupovať a zastavilo sa až v II. čs. lige. Ďalším krokom by už bolo zastúpenie vo vybranej spoločnosti, teda medzi elitou. Vtedy sa však trochu zľakli v Lokomotíve i VSS, ich funkcionári presvedčovali vysokých funkcionárov komunistickej strany v meste i kraji, že tri prvé ligy v Košiciach by vrcholovému futbalu v meste nepomohli, skôr naopak. Teda uškodili by mu. Samozrejme, takáto situácia nepriaznivo ovplyvnila ďalšie pôsobenie mužstva na trávnikoch, éru postupov vystriedali zostupy, dokonca až do divízie. Túto etapu sa síce podarilo zastaviť, ale sny o zastúpení železiarov v I. čs. lige  sa definitívne rozplynuli. Po rokoch však prišlo obdobie slávy a úspechov 1.FC Košice /klub vznikol v 90.rokoch zlúčením futbalových oddielov TJ VSŽ a TJ VSS/, ale to už bolo o niečom inom. Bol to predsa nový súkromný subjekt, ktorý dosiahol vrchol v ére samostatného Slovenska a dnes už patrí len do dejín košického a národného futbalu.

MANAŽMENT UŽ V 21. STOROČÍ!

Vedenie materských Východoslovenských železiarní sa rozhodlo pre vynikajúci krok, ktorý na tie časy bol skutočne ojedinelý. Na čelo najdôležitejších oddielov nechalo zvoliť vedúcich závodov. Ich povinnosťou bolo nájsť pre popredných športovcov solídne pracovné zadelenie s dobrými platmi a svojími pracovníkmi zabezpečiť celý požadovaný organizačný i športový chod oddielov. Tak napríklad závod Valcovňa VSŽ musel prevziať „patronát“ nad hádzanou, Oceliareň sa musela starať o futbal, Doprava o cyklistiku, Údržba o atletiku, najsledovanejší hokej si rozdelilo niekoľko závodov – Energetika, Hutnícka druhovýroba a Zlievareň, Koksovňa sa mala starať o ženský volejbal...

Niektorí vedúci závodov sa svojej úlohy v športe zhostili naozaj vynikajúco. Tak napríklad Ing. Karol Poliačik z Valcovní VSŽ sa stal predsedom hádzanárskeho oddielu i keď ani presne nevedel, koľko hráčov tvorí jedno družstvo. Pod jeho vedením sa však v Košiciach zo športu, kvalitou, zázemím i obľúbenosťou vcelku na podpriemernej úrovni stali celky, ktoré získavali tituly majstrov Československa a Slovenska vo všetkých vekových kategóriách /!/, samozrejmosťou sa stali aj nominácie hráčov VSŽ do reprezentačných výberov. Oranžovo-čierni svojimi vtedajšími úspechmi výrazne zatienili aj hádzanársky Prešov s jeho dovtedajšími tradíciami a získanými trofejami. Karol Poliačik okolo seba vytvoril tím z tých, ktorí boli „zvonku“ a rozumeli hádzanej, ako aj zo svojich podriadených, ktorí jednoducho museli plniť uznesenia výboru oddielu ako súčasť ich pracovných povinností. Bol to skutočný manažér, ktorý by sa uplatnil dnes v každej veľkej a úspešnej nadnárodnej spoločnosti. Má nemalú zásluhu na tom, že dodnes sa o košickej hádzanej z rokov 1970-2000 s veľkým rešpektom a úctou hovorí v celej Európe.

Hokejisti, futbalisti a tenisti i niektorí atléti na svoje pracoviská vôbec nechodili, z hádzanárov iba tí, ktorých zadelenie zodpovedalo ich vysokoškolskému vzdelaniu, ale to iba spočiatku a na skrátený pracovný čas. Platy všetkých vrcholových športovcov vo VSŽ boli však nadštandardné a k nim patrili aj rôzne prémie. Tie boli dokonca dvojaké: za ich „pracovné“ výsledky, ale aj za výkony na športoviskách. Pokiaľ už uzavreli manželstvo tak jednou z úloh vedúcich závodov bolo postarať sa im o pridelenie bytu.

I keď odvtedy prešli celé desaťročia, na obdobie, strávené v TJ VSŽ vtedajší ich hokejový brankár Jiří Holeček takto spomína: „Pretože do prevádzok, v ktorých sme akože pracovali sme vôbec nechodili, tak nám výplaty nosili na zimný štadión. Niektorí funkcionári nás však presvedčovali, že by sme predsa len mali navštevovať svoje pracoviská aspoň v deň výplaty. Urobili sme tak a ľudia si nás začali doberať, že celý mesiac nás tu nevideli, ale keď sa dávajú peniaze, tak vieme kam si po ne prísť. Nebolo to príjemné, tak sme opäť prestali chodiť do podniku a platy nám prinášali ako predtým na štadión“, hovorí po rokoch slávny brankár. S úsmevom, pretože na svojich fanúšikov z Košíc, predovšetkým zo železiarní nedá dopustiť. Veď za športovcov musel niekto prácu skutočne urobiť a okrem toho priaznivci športu im nezávideli.

Dnes to už znie ako legenda, ale vtedajší ekonomický námestník podnikového riaditeľa a zároveň predseda TJ VSŽ Ing.Ladislav Šároši niekoľkokrát po nepresvedčivých výkonoch hokejistov a futbalistov, keď svoje stretnutie doma prehrali, pri odchode do šatní na nich zakričal: „Zajtra za trest všetci do práce!“ Zostalo však iba pri týchto slovách...

ČO MENO, TO OSOBNOSŤ

O dosiahnutých úspechoch športovcov v oranžovo-čiernych dresoch možno napísať celé strany. Keď zalistujeme v archívnych materiáloch tak sa dočítame, že napr. v roku 1984 mala TJ VSŽ 35 reprezentantov ČSSR a jej športovci získali 12 titulov majstrov republiky a zo šampionátov Československa a Slovenska si priviezli spolu 119 medailí. Pritom vôbec nešlo o nejaký výnimočný rok.

Niektorí športovci prežili všetky svoje úspešné roky v TJ VSŽ, iní prišli ako veľké talenty, i keď inde ich nedocenili. V tejto súvislosti musíme opäť spomenúť Jiřího Holečka. V čase, kedy rukoval na povinnú službu si v Dukle Jihlava mysleli, že na najvyššiu súťaž ešte nedorástol a na jeho kvality bude úplne stačiť druhá liga v Litoměřiciach. Našťastie dostal sa do Košíc, kde sa stal po prechode vojakov k železiarom brankárom svetovej extratriedy! Keď už sme pri hokeji, na ľade ZŠ Ladislava Trojáka  na známych a uznávaných vyrástli V.Lukáč, Bondra, Liba, Bicek, L.Nagy, Vodila, Slanina, Brunclík, Švárny, Selvek, Svitana a ešte aspoň desiatka hráčov. To isté platí aj v súvislosti s hádzanármi: Papiernik, Pituch, Babic, Šipoš, Ľ.Švajlen, Antl, J.Hruščák, Bakša, P.Jano, Kolesár, M.Pramuk a ďalší, preslávili nielen Košice, ale i celú československú hádzanú.  Vezmime si také šachy: Ján Plachetka ako člen TJ VSŽ v roku 1978 získal titul medzinárodného veľmajstra ako prvý Slovák vôbec! Nemožno nespomenúť kráľovnú športu, teda atletiku: Plachý je právom považovaný za najúspešnejšieho slovenského bežca 20.storočia, Višnický za maratónca. Nečudo, veď ako jediný Slovák sa stal dvojnásobným víťazom MMM a ťažko predpokladať, že sa to v silnej medzinárodnej konkurencii, v akej zápolil on v 80.rokoch minulého storočia niekomu z našincov podarí v najbližších desaťročiach. V súvislosti s Višnickým sa patrí spomenúť aj jeho priateľa a zároveň rivala z kráľovskej atletickej disciplíny Pavla Madára, majstra ČSSR. V skutočne z priestorových dôvodov zoštíhlenom zozname osobností nemožno nespomenúť úspešnú olympioničku, športovú gymnastku Šarišskú, tenistov Kaščáka a Polyaka, Molitorisovú-Hingisovú, cyklistu Pavelu, lyžiarku Tichú,  majsterku ČSSR v mládežníckych kategóriách zároveň v alpskom i vodnom lyžovaní, džudistu Krála, krasokorčuliara Sadloňa... 

SMUTNÝ KONIEC

TJ VSŽ ešte v roku 1989 mala vyše 5000 členov, z ktorých štvrtinu tvorili dospelí, ten väčší „zvyšok“ deti a dorastenci. Pod vedením 350 trénerov a cvičiteľov v rôznych súťažiach zápolilo 75 kolektívov všetkých vekových kategórií. Žiaľ, v oranžovo-čiernom športe začal postupný pád, ktorý skončil likvidáciou telovýchovnej jednoty.

Železiarom vždy vytýkali, že sa málo venovali výstavbe športových objektov. Je síce pravda, že nevybudovali žiadny rozsiahli komplex, ako mala napríklad Lokomotíva v Čermeli, ale napriek tomu TJ VSŽ investovala dosť. Často však do cudzieho. Napríklad do výstavby Všešportového areálu /VŠa/ v južnej časti mesta. Ten bol ale majetkom mesta a dnes už zo športovísk, ktoré mali presláviť Košice aj vo svete, zostalo iba torzo, presnejšie povedané jedna hala pre hádzanú.   

Železiari investovali aj do prestavby štadióna TJ Spoje na Bardejovskej ulici, ale útulný objekt tiež už dávno neexistuje. Nakoniec sa TJ VSŽ predsa len dočkala svojho – vybudovala Spartakiádny štadión /1985/. Ten dokonale slúžil svojmu účelu, denne na ňom trénovali desiatky mládežníckych futbalových družstiev. Prišlo však obdobie výstavby veľkých nákupných centier a tak rýchlo, ako tento štadión železiari postavili, tak rýchlo zmizol z povrchu zeme. Podobne to bolo i s tenisovými objektmi a dvorcami v Mestskom parku, tam sa síce nič nepredáva a nekupuje, ale býva... Smutný koniec stihol aj tzv. dom prof. S.Pačeňovského na vtedajšej Gottwaldovej /teraz Štefánikovej/ ulici s exkluzívnou telocvičňou, pôvodne pre šerm. Po jeho odkúpení TJ VSŽ a veľkej rekonštrukcii sa v ňom zriadila telocvičňa pre veľmi úspešný oddiel džuda. V „Pačeňovského dome“ sa už dávno nešportuje, stal sa súčasťou hotelovo-reštauračného komplexu...

S predajom stánku pre džudistov ako aj s niektorými ďalšími zariadeniami nebolo vždy všetko v poriadku, ale... Niektorí z tých, ktorí sa „zbavili“ tohto domu i iných priestorov a objektov už nežijú a tak ich nechajme odpočívať v pokoji.

Predsa však... Jeden z tých pracovníkov, ktorí začali pôsobiť v TJ VSŽ Košice po roku 1989 /chce zostať v anonymite/ nám k tomuto obdobiu povedal: „Z telovýchovnej jednoty vznikla eseročka, po nej nejaké združenie občanov. Už, diali sa tam rôzne veci a preto som sa rozhodol odísť, i keď som tam prišiel s najlepšími úmyslami. Teraz si spokojne užívam dôchodok a keby som vtedy zostal pri likvidácii oranžovo-čierneho športu, tak sa mohlo stať, že môj život by bol vo vážnom ohrození a možno už len minulosťou...“.  Tieto slová už necháme bez komentára.

Z obrovského kolosu TJ VSŽ Košice už dnes nezostalo nič. Ešte šťastie, že prechod hokejistov transformáciou do súkromného subjektu bol bez problémov a nijako neovplyvnil úroveň práce už nového HC Košice.   Hádzanári také šťastie nemali. Transformovali sa síce na mestský klub, v podstate mali svoju halu, spočiatku aj dosť financií, ale zlým manažérskym riadením nakoniec vrcholová mužská hádzaná v Košiciach doslova zanikla! Napriek tomu, že predchodcovia MHK, teda TJ VSŽ sa mohli pýšiť tromi federálnymi titulmi majstrov ČSSR mužov a šiestimi dorasteneckými. Aj tak sa však hádzaná pod oranžovo-čiernou značkou VSŽ udržala až do roku 1999.

Aničke. Tam vďaka mestu i železiarní vyrástol kvalitný areál s halou, technickou budovou a najmä desiatimi dvorcami. Dodnes si však na areál „brúsia zuby“ niektorí podnikatelia a ako to už u nás býva zvykom riešenie majetkovoprávnych vzťahov sa vlečie dlhé roky. Našťastie, mestskí poslanci nie tak dávno zamietli snahu o privatizáciu tenisovej haly. Čo s ňou však bude ďalej, to nikto nevie...

Rok 1999 v živote TJ VSŽ možno považovať za posledný aktívny. Potom nasledovalo podozrivo tiché, dlhé a nenápadné obdobie jej likvidácie.  I keď oranžovo-čierni futbalisti v ročníku 1991/92 postúpili do najvyššej národnej súťaže, v júni 1992 sa stali súčasťou novovytvoreného 1.FC Košice. Hádzanári pod rôznymi sponzormi si tri písmena VSŽ vo svojom názve udržali až do roku 2006.    Už po parlamentných voľbách v roku 1998 začali v materskom podniku fúkať iné vetry, do jeho čela priviali ľudí, ktorí nemali záujem o vlastnú telovýchovnú jednotu. 

Dnes, s odstupom rokov na TJ VSŽ môžu spomínať nad zažltnutými fotografiami a chváliť sa nimi svojím deťom a vnúčatám tí, ktorí v minulom storočí šírili slávu košického športu ďaleko za hranicami mesta. Veľkého gigantu na športovej mape už dávno niet. Žiaľ, nič po ňom nezostalo, dokonca sa nenašiel priestor ani na aspoň jednu pamätnú izbu. Čo už, do večnej minulosti odišiel aj ten známy pokrik zo štadiónov – VSŽ DO TOHO! Ten, ktorý hnal športovcov v oranžovo-čiernych dresoch k nejednému víťazstvu...

Foto: archív autora