Košické zápasenie má bohatú, úspešnú a najmä dlhoročnú tradíciu. Nečudo, že prvým olympijským medailistom z východoslovenskej metropoly po II.svetovej vojne bol v roku 1952 v Helsinkách zápasník Mikuláš Athanasov. Po  ňom sa síce už tento úspech nikomu z jeho nasledovníkov nepodarilo zopakovať, ale bez Košičanov, predovšetkým voľnoštýliarov si dlhé roky nebolo možné predstaviť žiadnu československú reprezentáciu. V 80-tych rokoch minulého storočia sa do nej zásluhou svojich výkonov dostal aj Miroslav Luberda. Napriek tomu, že o pôsobenie v tomto mužnom športe ako chlapec nemal vôbec záujem. Našťastie, k žinenke ho nakoniec priviedli tí, ktorí si nemohli nevšimnúť jeho talent i fyzické predpoklady.

„Mal som deväť rokov a na televíznej obrazovke som sledoval zápolenia zápasníkov na olympijskom turnaji v Mníchove. Po prvýkrát v živote som videl takýto priamy prenos a priznám sa, vôbec ma nenadchol. Určite by ma nikdy nepriťahoval šport, v ktorom by ma súperi hádzali o žinenku s cieľom dostať ma na lopatky. Nie je to nič pre mňa, a ja nakoniec chcem byť hokejovým brankárom“, spomína si aj s odstupom rokov na svoj vzťah k zápaseniu Miroslav Luberda. Nakoniec bolo všetko inakšie. V tých časoch  ešte mládežnícki tréneri chodili po základných školách a hľadali talenty pre svoje odvetvia. Tak to bolo aj v jeho prípade. V štrnástich začal trénovať v Lokomotíve a o rok neskôr už v kategórii mladšieho dorastu získal svoj prvý majstrovský titul na národnom šampionáte. Víťazstiev i titulov pribúdalo v jeho zbierke z roka na rok, na čom mali zásluhu aj jeho kvalitní a obetaví tréneri – Marcel Miček, Peter Letko, Ján Klein, Atila Boris, Ján Tokár...

VŠETKO IBA RAZ

Voľnoštýliar vysoký 190 cm s hmotnosťou v priemere 115 kg si veľmi rýchlo získal rešpekt na domácich aj zahraničných žinenkách. Pokiaľ na majstrovstvách ČSSR skončil druhý to už považoval za neúspech. Na podmienky si nemohol sťažovať, ako člen Strediska vrcholového športu ČSZTV v Košiciach ich mal na vysokej profesionálnej úrovni, veď toto zariadenie zamestnávalo nielen trénerov, rehabilitačných pracovníkov, ale napríklad aj psychologičku! Preplácalo mzdy aj nečlenom SVŠ, ktorí zápasníkom robili sparingpartnerov. Podobne to bolo, ešte dokonca v lepšom, takmer v ideálnom prostredí počas povinnej vojenskej služby v RH Praha. Majstrom Československa sa v individuálnych súťažiach stal štyrikrát, k tomu pridal tri tituly v družstvách. Premiéra na veľkom svetovom podujatí, konkrétne na majstrovstvách planéty v roku 1987 vo Francúzsku, bola úspešná, ale zároveň aj nešťastná. V ťažkej váhe skončil štvrtý, teda s tzv. zemiakovou medailou. O rok neskôr sa mu splnil sen zápoliť na olympiáde v juhokórejskom Soule. Výbuch ako hrom. Sníval o medaile a nakoniec prehral všetko čo sa len dalo. Skončil až trinásty... „Neviem čo sa to so mnou stalo. Napriek svedomitej príprave som mal doslova mizivú formu“, spomína na túto svojú nešťastnú etapu športovej kariéry. Čiastočne si reputáciu napravil pekným 5.miestom na majstrovstvách Európy v roku 1991. Tešil sa, že v roku 1992 na olympiáde v Barcelone urobí reparát za Soul, ale ešte pred nomináciou do Španielska ho vyradili z reprezentácie. Mal už tridsiatku na krku a to bol zrejme hlavný dôvod nútenej rozlúčky... Mrzelo ho však najmä to, že až na olympiádu v Soule nikdy nesklamal, naopak. Pritom mu zodpovední funkcionári umožnili iba po jednom štarte na medzinárodných vrcholových podujatiach, či už išlo o majstrovstvá Európy, sveta, alebo olympijské hry.

NOVÉ ČASY, NOVÉ ŠANCE

Po roku 1989 športovci už mali lepšie možnosti pôsobiť v cudzine. Využil ich aj doma už nepotrebný Luberda a celých sedem rokov zápasil v Nemecku. Aj tí, ktorí sledujú zápasenie u nás ťažko pochopia, že tam súťaže majú aj päť či viac „poschodí“, teda niekoľko stupňov líg, ako na Slovensku futbal.  „Zápasenie v Nemecku je veľmi obľúbený šport, veď tam žijú početné komunity tých, ktorí ho považujú za svoj národný a tradičný: Turci, Iránci, Mongoli, Bulhari, Dagestanci... Podobná situácia bola aj v klube v ktorom som pôsobil. Z V.ligy sme sa dostali až do druhej celoštátnej. Všetko tam fungovalo s nemeckou precíznosťou a roky, strávené v Stuttgarte rozhodne neľutujem,“ konštatuje M.Luberda.

Žiaľ, divoké roky na prelome tisícročí, ktoré u nás charakterizovali netransparentná privatizácia, rast kriminality až po najvyššie vrstvy polície i politikov, vznik skupiny vplyvných rýchlozbohatlíkov ovplyvnili aj dianie v športe. Azda najviac v zápasení. Nie náhodou sa jeden zo šéfov mafiánskeho podsvetia Jozef Svoboda, neskôr zastrelený v roku 2004 pri vyrovnávaní si mafiánskych účtov, sa stal prezidentom slovenských zápasníkov. Počas jeho prezidentovania vládli vo federácii čudné spôsoby. Tak napríklad, raz zvolal predsedníctvo do francúzskeho kúpeľného a filmovým festivalom v celom svete presláveného Cannes. Nuž čo, všetkým jeho členom zaplatil letenky a luxusný pobyt, tak kto z nich by niečo namietal... Našťastie, aj v zápasníckom hnutí ešte zostalo dosť čestných funkcionárov, ktorí na jeho čelo zvolili Miroslava Luberdu. Funkciu prezidenta Slovenskej zápasníckej federácie vykonával do roku 2008. Táto pozícia vždy patrila ľuďom z Bratislavy, alebo jej okolia a tí sa akosi nedokázali zmieriť s tým, že im šéfuje východniar. Samozrejme, mnohí z nich neboli spokojní ani s jeho názormi. Napríklad s tým, že pokiaľ už majú Slovensko reprezentovať ruskí športovci, predovšetkým z Dagestanu, Osetínska a Ingušska, tak by ich základnou povinnosťou malo byť trvalé bydlisko v našej republike, tu trénovať a podieľať sa na výchove novej generácie zápasníkov. Na škodu vecí početnejším bratislavským a západoslovenským skupinám sa podarilo presadiť svoje, pre nich prospešné záujmy...

Luberdove skúseností zo športovej diplomacie však využil Olympijský klub Košice, ktorý si ho zvolil za svojho predsedu. Stal sa v poradí tretím, po takých osobnostiach akými určite navždy zostanú Mikuláš Athanasov a Anton Švajlen. To ho zaväzuje už aj preto, lebo Košičania niekoľkokrát vyhrali súťaž o najlepší klub na Slovensku.

S menom Luberda v ženskej podobe sa často stretávame aj v správach zo šoubiznisu. Jeho dcéra Miroslava sa v roku 2003 stala prvou vicemiss SR aj Európy. V minulosti aj úspešná modelka sa stala známou aj ako uznávaná a obľúbená odborníčka na zdravú výživu čo potvrdili aj ohlasy na jej televíznu reláciu.

Miroslav Luberda 18.decembra oslavuje „päťkové“ jubileum. Uvedomuje si však, že 55 rokov ešte nie je dôvod k bilancovaniam a uzatváraniam niekoľkých kapitol života. Skôr naopak. V jeho prípade je to iba ďalší impulz do rôznorodej práce v olympijskom hnutí.