Začiatkom februára azda nebolo média, ktoré by v Nemecku alebo v Rakúsku nepripomenulo februárové osemdesiate výročie bitky pri Stalingrade. Bola to vôbec prvá porážka nemeckého Wehrmachtu od roka 1939. Znamenala obrat, zlomový bod celej druhej svetovej vojny. Tá sa skončila v máji 1945, keď sovietske tanky vstúpili do Berlína. Je rozdiel, ako sa píše o dráme, ktorá sa pri brehoch Volgy odohrala medzi novembrom 1942 a prvými dňami februára 1943, v Nemecku a ako v Rakúsku. Pritom až štvrť milióna padlých nemeckého Wehrmachtu pochádzalo z Rakúska.

Pri samotnom Stalingrade padlo štyridsať až päťdesiattisíc rakúskych vojakov alebo skončilo v sovietskom zajatí. Väčšina z nich pochádzala z Viedne alebo Dolného Rakúska. Boltzmanov inštitút zozbieral spomienky tých, čo prežili, na bitku, ako aj zaja­tie. Doteraz neboli uverejnené. Výpo­vede o neopísateľnom utrpení jednot­livcov sú dôležité najmä preto, lebo protirečia legende, že Rakúsko bolo Hitlerovou obeťou, svedčia o rakúskej spoluzodpovednosti za vojnu. Píše to Simone Brunner v rakúskej prílohe nemeckého týždenníka Die Zeit.

■ MRÁZ CÍTIM DODNES

Cituje z doteraz neuverejnených spomienok vojaka: „Doteraz cítim, ako mi chlad, mráz preniká celým telom, hlad, násilie, brutalita bojov to sa nedá opísať, celé jednotky v mrazoch mínus 30 - 40 stupňov zamrzli v zákopoch od hladu, bez zásob, bez streliva. Mal som 20 rokov a ako pešiakovi mi bolo zaťažko strieľať na Rusov. Rusi, ktorí nás zajali, boli väčšinou ľudskí. Videli, akí sme mrzáci, vyhladovaní, nebolo počuť náreky, stonania alebo výkriky, zoslabení vojaci padli a zamrzli.“

Také výpovede o stalingradskom pekle určovali dlhý čas rakúske spo­mienky. V mnohých rodinách bol po celé roky Stalingrad vysvetľovaný nielen ako tragédia jednotlivca, ale aj ako veľká obeť, ako hrdinský čin či tragédia. Do úzadia sa pritom úplne potlačilo, že chýrna 6. armáda bola zároveň ústredná časť invá­znej armády okupantov, ústredná časť ničiacej mašinérie, konštatuje Stalzl-Marchová, profesorka európ­skych dejín z Univerzity v Grazi.

■ DLHOROČNÁ LEGENDA

Zhodovalo sa to s dlhoročnou rakúskou legendou, že Rakúšania neboli páchateľmi, ale obeťou. Primá­tor Viedne Helmut Zilk navrhol v roku 1994 Stalingradu pamätník v strede mesta. Bol z toho škandál. Považovalo sa to za urážku státisícov a národné poníženie. Pamätník okupantom, ktorí na povel Adolfa Hitlera a hitlerovskej kliky priniesli mestu smrť a ničenie!? Na pylóne mal byť totiž nápis na pamäť 6. armáde, teda nemeckému Wehr­machtu. Napokon o dva roky neskoršie predsa len postavili rakúskym padlým pamätník, nie však v strede mesta, ale o dvadsať kilometrov ďalej v stepi. V Rosoške, priestore, kde v čase bitky boli jednotky vojakov pôvodom z Rakúska. Pamätník je venovaný všet­kým obetiam bitky pri Stalingrade. Pri odhaľovaní Helmut Zilk povedal: „Je to pamätník pre všetkých, nielen tým, ktorí tu v cudzích uniformách museli bojovať, ale najmä predovšetkým tým, ktorí tu museli brániť svoju vlasť.“

Ešte v roku 2019 v Rosoške našlo miesto posledného odpočinku 1 837 vojakov, pribudli k dovtedajším 62 000 padlým. Rosoška je jeden z najväčších vojenských cintorínov v Rusku. Je to vlastne niekoľko cintorínov. Šesťhek- tárový komplex vysvätili v roku 1999 a v roku 2016 pribudla ekumenická kaplnka. Mnoho vojakov, čo padli priamo v meste, nebolo možné pochovať. Preto na jednom mieste umiestnili na ich pamiatku 17 granitových hranolov a na nich v abecednom poradí mená 15 000 padlých vojakov Wehrmachtu a na inom 117 kvádrov z granitu s menami 119 505 nezvestných vojakov Wehrmachtu. Organizácia starostlivosti sa len v Rusku stará o približne 600-tisíc hrobov a pred­pokladá, že na území Ruska, Bieloruska a Ukrajiny môže pribudnúť ešte okolo 300-tisíc. Organizácia dostáva ročne asi 30-tisíc žiadostí potomkov, mnohé zo zámoria, z USA či Austrálie.

■ HROBOVÉ TICHO

Dokedy sa však budeme môcť ešte o tie hroby starať, keď budú Zápa­dom toľko sľubované tanky Leopard strieľať na ruské pozície? Čo bude s pamätníkmi v Rosoške, len 37 kilo­metrov severozápadne od Volgogradu? Kladie otázku Christoph Rella v roz­siahlom článku Wiener Zeitung o oba­vách pracovníkov starostlivosti o hroby. Spolupráca fungovala desaťročia, do začiatku vojny vlani vo februári na zák­lade zmluvy medzi Ruskom a Nemec­kom z 15. mája 1992. Organizácia sa stiahla z Ruska. V Moskve ostal len jej jeden pracovník. Zatiaľ, na rozdiel od iných organizácií, ktoré dostávajú peniaze zo zahraničia, nebola zara­dená na ruský zoznam zahraničných agentov. Predpokladajú, že je to preto, lebo ruská strana má recipročný záu­jem starať sa o hroby padlých Červe­nej armády na nemeckom a rakúskom území. Rosošku udržujú miestne ruské firmy za 40-tisíc eur ročne.

■ NIČIVÁ A ZHUBNÁ

Bola to ničivá, zhubná, najkrvavejšia bitka Wehrmachtu. A napriek tomu dodnes to nie je jednoznačný, ale rozporný symbol. Ani osemdesiat rokov po tom nie je len jednoznačné pouče­nie z dejín. Konštatuje to Peter Sturm v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung. Už v roku 1943 sa napriek úspešnej propagande nedalo nevi­dieť, že zánik 6. armády je len pred­zvesťou pohromy, ktorá na Nemecko čaká. Generalita Wehrmachtu použí­vala po vojne prísahu ako argument proti Hitlerovi a skryla sa za tvrdenie, že nemohli porušiť prísahu. Vojenskí odborníci sa nemohli vzoprieť proti Hit­lerovi, ktorý je za všetko vinný.

V Stalingrade sa vzdalo do zaja­tia okolo 90-tisíc vojakov, po rokoch sa domov vrátilo 6 000. Každý šiesty z nich bol z Rakúska. Boli to obrovské obete, ale sovietski obrancovia na tom neboli o nič lepšie, píše Frankfurter Allgemeine Zeitung.