Dáša Machalová, členka výboru MS, o význame našej klasiky a matičných pilieroch

Patrí medzi ľudí, ktorí majú mimoriadne spomienky na pretavenie slovenskej klasiky do televíznych relácií. Sem patrí aj jej účasť na sfilmovaní Gábora Vlkolinského, ktorú v týchto dňoch zaradila RTVS do svojho programu. Dášu Machalovú však poznáme najmä ako zapálenú vlastenku a matičnú činovníčku, členku výkonných orgánov ustanovizne. O tom všetkom je predsviatočné interview s ňou...

Ako si spomínate na účinkovanie v televíznej adaptácii klasického diela Ežo a Gábor Vlkolinský od P. O. Hviezdoslava, ktorého jubileum sme si intenzívne pripomínali aj na stránkach SNN...

Udialo sa to vlastne náhodne. Keď režisér Jozef Pálka pripravoval adaptáciu Hviezdoslavovho eposu, v televízii v tom čase vysielali literárno-tanečné pásmo, v ktorom sme účinkovali ako pár s Vladkom Durdíkom a spoluúčinkoval folklórny tanečný súbor. Hlavným kameramanom bol Jozef Hakl, ctiteľ veľkých detailných záberov, a tak ešte predtým, než ma osobne režisér Pálka uvidel naživo, poznal už do detailu moju tvár. Zavolal režisérke pani Rúfusovej, opýtal sa, kto som, dohodol si so mnou stretnutie a hneď na stretnutí aj našu spoluprácu. Bolo to pre mňa veľké vyznamenanie od veľkého režiséra, lebo som mala možnosť ako neherečka účinkovať so slávnou generáciou hercov, ktorí patria k najväčším osobnostiam slovenského hereckého umenia. Moju mamičku hrala pani Eva Kristínová, veľká herečka a mne dodnes drahá a vzácna bytosť. Tento krásny televízny film sa vysiela bez prestávky už štyridsať rokov a stále má svojich divákov. To znamená, že duch slovenský ešte žije! Pri filmovaní som po prvýkrát bližšie spoznala aj dramatickú krásu oravskej prírody, lebo epos sa nakrúcal na autentických miestach na Orave. Jedna z našich hlavných scén s Vladkom Durdíkom sa odohráva na schodoch vedúcich do artikulárneho kostola v Leštinách, ktorý stojí na vŕšku pod majestátnym Chočom a je zaradený medzi pamiatky Unesca. Dnes po štyridsiatich rokoch sa na Choč a tento kostol pozerám z náprotivného vŕška z gánku našej novopostavenej drevenice, do ktorej základov môj manžel Drahoslav Machala vložil niekoľko kameňov z Dunaja, Váhu, Bošáčky, Oravy a kamene zo Zochovej ulice, kde bývame, aby v nej symbolicky ukotvil náš domov. Koncom júla 2011 nám tento pozemok, na ktorom sme si neskôr dali postaviť drevenicu, vysvätil emeritný biskup prof. Július Filo, ale život môjho manžela sa ukončil skôr, než bol náš druhý domov dokončený. Vidíte, i takú podobu majú väzby, ktoré ma pútajú k Hviezdoslavovi, ku kostolu, kde bol tento velikán pokrstený, a k miestam, kde prežil celý svoj život.

Má slovenská literárna klasika čo povedať dnes, aký vzťah by sme k nej mali pestovať?

Uviesť a predstaviť literárne diela slovenských a svetových klasikov v televíznom spracovaníbolo unikátnym počinom slávnej éry významných slovenských dramaturgov, ktorí pracovali v tom čase v bratislavskej televízii. V ich televíznom spracovaní sa diváci v celej republike zoznamovali s dielami, ktoré by si možno ani neboli prečítali, ale vďaka atraktívnemu, obrazovému spracovanie dostávali postavy a hrdinovia povinnej literatúry zrazu novú, konkrétnu podobu. Tieto adaptácie klasických diel prilákali k obrazovkám všetky generácie a stali sa naozaj neodmysliteľnou súčasťou každej rodiny. Som presvedčená, že to malo pozitívny vplyv na myslenie a rozvoj každého diváka bez ohľadu na vek.

Slovenská literárna klasika predstavuje klenoty, ktoré treba, obrazne povedané, neustále nosiť, ochraňovať a vážiť si ich. Predstavujú pre nás nesmierne hodnotové dedičstvo, ktoré nás  valcuje svet matérie a povrchnosti, konzumu a straty morálnych a estetických princípov možno viac ako v čase, keď tieto literárne diela vznikali, potrebujeme ich živý príklad vniesť do svojich životov.

Matica pod novým vedením a novým výborom, do ktorého vás zvolili vysokým počtom hlasov, urobila množstvo podujatí na oživotvorenie tradícií. Čo z nich považujete za najpozoruhodnejšie a čo ešte treba urobiť?

Matica slovenská bola pri svojom vzniku inštitúciou, ktorej rady tvorili elitné osobnosti slovenského spoločenského, kultúrneho, vedeckého a politického života a požívala úctu a rešpekt v povedomí celého národa. Počas rokov svojej existencie kráčala vedno tými istými cestami, a ktorých sa ocital aj slovenský, spoločensko-historický vývoj, až do čias, ktoré žijeme dnes. Je preto zákonité, že v súčasnej spoločensko-politickej klíme má Matica slovenská tak ako každé národne a vlastenecky orientované spoločenstvo neľahký život. Preto pred každým členom MS a pred jej vedúcimi predstaviteľmi zvlášť, stojí neľahká úloha – udržať a ubrániť hodnoty, ktoré z nás robia národ. Oživovanie národných tradícií je iba jeden z podporných stĺpov činnosti MS. Hlavným pilierom, ktorý musí vybudovať, chrániť a pestovať, je intelektuálny pilier. Musí vyvinúť všetko úsilie, aby združila pod svoje krídla múdrych, vzdelaných ľudí bez ohľadu na vek. Mladých, zrelých i tých skôr narodených a poskytla im priestor na „kýchanie mozgov“. Povedané Alexandrom Matuškom: „Národu neslobodno žiť zo dňa na deň, a ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách, tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé.“