Pozrieť sa do zrkadla – hľadieť pravde do očí. Nechvastať sa len úspechmi či nálezmi na dlhej ceste desaťročiami. Kde nájsť odvahu priznať nahlas  straty, prehry ba až porážky? Spomenul som si na tvrdenie môjho obľúbeného spisovateľa i novinára  Ernesta Hemingwaya: „Zrkadlo nemôže odrážať bohov, keď sa doň pozerajú opice.“

Hoci si v týchto novembrových dňoch roku 2021 pripomíname už 32. výročie „Nežnej revolúcie“, mainstreamové médiá v područí pravicových a liberálnych záujmov nedokážu priniesť pravdivú analýzu uplynulých troch dekád „trhacieho kapitalizmu“ na Slovensku aj v Čechách. Preto sa utápajú v archívnom „bádaní“ s dolovaním hnilých hrozienok z dávno vyschnutého koláča. Retro programy postavené na princípoch výsmechu a zhovädenia všetkého minulého, pochádzajúceho spred roka 1989, je však len zobrazením úbohosti samotných tvorcov. Sú len karikatúrami ozajstných bádateľov. Ako keby bez socializmu nedokázali žiť... Neprežil som však pred obrazovkou RTVS ani len jednu jedinú „Noc v archíve“ s tunelármi času Radoslavom Kuricom a Mikim Michelčíkom, ktorá by zaznamenala obdobne (výsmešne a kriticky) na posledné tri dekády nášho života. Nehovoriac o politikoch všetkých doterajších ponovembrových vlád, ktorí sa báli a ešte aj dnes boja poohliadnuť sa na zmysel a pravdivý výsledok púte od Novembra 1989. Lebo v bývalom socialistickom Československu je to – z historického hľadiska – návrat, vykročenie smerom späť. Bývalí ale ani terajší kormidelníci dejín si to nepriznajú. Majú strach zo zrkadla. Nemecký filozof Arthur Schopenhauer k tomu výstižne poznamenal, že: „Každý človek má v druhom človeku zrkadlo, v ktorom vidí svoje vlastné nedostatky. Správa sa však pritom ako pes, ktorý breše na zrkadlo, lebo sa nazdáva, že v ňom vidí iného psa.“ 

Zamatová bilancia

Čoho sme sa to teda v tejto dnešnej domnelej demokracii dožili? Za čo to vlastne desaťtisíce občanov štrngali kľúčmi v chladných novembrových dňoch roku 1989 na námestiach od Prahy po Košice? Výpočet by bol dlhý predlhý. Václav Havel s odrodilcami akými boli Marián Čalfa s Jozefom Bakšayom najskôr zlikvidovali náš zbrojársky a ťažký priemysel. Ká-de-háci rozbili poľnohospodárske družstvá, Andrej Barčák preorientoval Slovensko na automobilku Európy. K tomu v 90. rokoch hriechy malej aj veľkej privatizácie... Dzurindove vlády potom vypredali strategické podniky a celý národný majetok, zdevastovali zvyšok priemyslu i pôdohospodárstva, pripravili vlasť o potravinovú svojprávnosť i základnú sebestačnosť. No a ďalšie miléniové vlády umožnili úbytok pôdy, znehodnotenie ornice, lúk aj pasienkov. Ponúkli na nich budovanie priemyselných zón, dovolili postaviť plechové sklady a montážne dielne globálnym firmám a monopolom, spoliehajúcich sa na skorumpovanosť zástupcov ľudu a na lacnú pracovnú silu Slovákov. V strategickej oblasti hospodárstva sa ešte aj dnes – v roku 2021 – Matovičova koalícia s Hegerovou vládou prizerajú na to, ako Maďarsko skupuje zo štátneho fondu v Košiciach nehnuteľnosti a na slovenskom vidieku pôdu. A nehmotná oblasť? V ničom za ekonomikou a hospodárstvom za tých 30 rokov nezaostáva. Spomeniem len niekoľko príkladov:

1)       Likvidácia  skutočných oponentov a „strata“ opačných názorov v diskusiách.

2)       Rezignácia štátu na garanciu a regulovanie existenčných tém a zásadných problémov obyvateľstva.

3)       Spoločnosťou riadená likvidácia mediálnej rovnováhy.

4)       Lož, konzum, moc peňazí a záujmy euroúradníkov sa stali monštranciou pred oltárom štátnosti.

5)       Starostlivosť o tradičnú rodinu a jej rozvoj v sociálnom štáte predali pseudopolitici tretiemu sektoru a vymenili za nanútené témy liberálnych tulákov o právach homosexuálov, menšín a za ochranu zvierat či migrantov...

6)       Vzorom v profesijnej orientácii školákov sa stali multimoderátori: Adela Banášová, Andrej Bičan, Vilo Rozboril, Sajfa či porotca televíznych megašou: Habera. Alebo mladým – hľadajúcim uplatnenie sa na trhu práce – ponúkajú najnovšiu výnosnú profesiu: „stály hosť“ v televíznych reláciách ako Milan Lasica či Simona Salátová.

7)       Deťom a mládeži ponúkli namiesto športu a pohybu na čerstvom vzduchu labyrint sociálnych sietí a internetové pasce.

8)       Ovplyvňovanie verejnej mienky a posmeľovanie poslancov i orgánov trestnoprávnej mašinérie zverili do rúk filmovým sufražetkám, inšpirovaných neslávne slávnou režisérkou fašistickej propagandy vojnového Hitlerovského Nemecka Leni Riefenstahlovou.     

9)       Po cielenej devastácii kultúrnych, národných hodnôt a vzdelanosti sme sa v pandemických časoch dočkali neporovnateľnej personálnej normalizácie, opätovnej „deratizácie“ a nezákonného krágľovania. I stavu, že v dôležitých ústavných, štátnych a verejných funkciách sú plagiátori, podvodníci a odsúdené či obvinené „kádre“ obyčajnosti a slušnosti...

10)   Hrôzostrašnou skutočnosť je, že diplomacia sa zmenila na permanentnú špionážnu hru.

Nevieme kto sú, ale vidíme, čo dokážu...

Učenlivý a od 1. septembra 2021 dočasne poverený prezident Policajného zboru SR Štefan Hamran začal spomínať „temné sily“, ovplyvňujúce dianie v silových zložkách na Slovensku. Odvahu priamo ich označiť alebo pomenovať nenašiel. Preto sa všetko účelovo kryje zriaďovaním kadejakých komisií a skupiniek, ktoré nie sú ničím iným len politickým nástrojom a predĺženou rukou Trilaterálnej komisie. Tieto neoboľševické úderky majú pripraviť politický a legislatívny rámec pripravovaného zhabania majetku, zlegalizovať nazeranie na účty všetkých obyvateľov (nielen podozrivých, obvinených či trestne stíhaných!), na povolené sledovanie každého a všetkých. Môže teda niekoho prekvapiť výsledok októbrového prieskumu agentúry AKO o dôvere v silové zložky štátu? Veď polícii a prokuratúre dôveruje v súčasnom konflikte 10, 7 % respondentov, Lipšicovmu úradu špeciálnej prokuratúry len 8,9 %, súdom iba 8,1 %, SIS len 2,4 % a inšpekčnej službe sotva 2,1 percento. Prekvapivo najviac dôvery – „až“ 21,4 % - sa od opýtaných ušlo Národnej kriminálnej agentúre (NAKA). Alarmujúcim je fakt, že najviac opýtaných respondentov (43,5 %) si myslí, že výsledkom súčasného konfliktu v bezpečnostných zložkách bude to, že sa nič nezmení. To, že to bude viesť k očiste spoločnosti, verí „len" 19,5 percenta ľudí.

Už prvé ponovembrové vlády Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu prekrývali svoju nepripravenosť, neschopnosť či neskúsenosť zvaľovaním všetkého na bývalý režim a na komunistov. Objavili sa však pod Vysokými Tatrami aj kabinety dvoch autentických politikov, ktorí mali vyššiu ambíciu, ako len obliecť si každé ráno vazalskú pruhovanú košeľu s modrými hviezdičkami na golieri. Nepotrebovali výhovorky na včerajšok, smelo nazerali do diaľky pred sebou. Politika nemá byť o neustálom pripomínaní minulosti a vyčitovaní predchádzajúcim vládam ich chyby. Ozajstná vládna politika (v záujme a na prospech občanov) má byť o riešení aktuálnych problémov a o určovaní stratégie pre budúcnosť štátu. No to práve nevyhovuje najmocnejším kapitánom ovládajúcim kormidlo rozpadávajúcej sa dolárovej archy. Preto Matovičova aj Hegerova vláda nedokáže nič viac ako sa len vyhovárať na 12 rokov vlády Smeru a na Fica...

Máme čo sme chceli?

Sofistikované ovplyvňovanie a elektronické manipulovanie volieb. Nabádanie a koordinácia voličov v ďalekom zahraničí, aby volili na ambasádach či korešpondenčne. Vrátane tých, ktorí sa v najbližších 10 rokoch vôbec nechystajú vrátiť naspäť a žiť vo vlasti. V domovine, ktorej politickú reprezentáciu na diaľku kreovali. Škandalóznu úroveň a metódy zásahov zvonku sme postrehli v októbrových voľbách v Českej republike. Tamojšia verejnoprávna televízia (ČT) si dovolila v relácii „Reportéri“ ostrakizovať dôchodcov, že chodia voliť pravidelne a disciplinovane, čím vraj negatívne ovplyvňujú budúcnosť mladých voličov! Výsledok sa dostavil vzápätí. A nielen v mobilizácii mladého liberálneho a pravicového elektoriátu, čím sa voľby zapísali do novodobej histórie najvyššou účasťou. Platný hlas odovzdalo celkovo 5 375 090 voličov (65%).  Rekordnú úroveň ale dosiahol aj počet prepadnutých hlasov. Znamená to, že preferencie 1 069 359 voličov nebudú mať vôbec vplyv na zloženie českej Poslaneckej snemovne. Uplatnil sa i ďalší produkt globálnej protiparlamentnej mafie, ktorej konštrukciu spevňujú špičkoví agenti tajných služieb s likvidačným mediálnym komandom. Nie náhodou sa aféra „Pandora papers“ vynorila z močiara fabrikovaných škandálov len dva dni pred štartom volieb v Čechách. Zacielenie na Babiša bolo neskrývané. Títo murári skazy a ničitelia pravých národných hodnôt (resp. nezávislých štátnych politík) sa hneď po zverejnení volebných výsledkov nadšene na sociálnych sieťach chvastali: „Babiša sa podarilo zlikvidovať, teraz ostáva už len Orbán!“ Priznali tým nielen svoje temné úsilie osvedčené na Slovensku proti Vladimírovi Mečiarovi aj pri likvidácii Roberta Fica. Preukázali tiež internacionálny rozmer pôsobenia Ahasverov z diverznej centrály. Zaujímavé, že mainstream na Slovensku sa vôbec (ale vôbec!) nezaujímal o to, či a ktoré mená slovenských politikov, podnikateľov či iných verejne známych osobností sa v Pandora papers nachádzajú... Naznačuje to použitie mimikry v prospech „svojich ľudí“ z ponovembrových vlád, parlamentov, lobistických skupiniek či oligarchov (Dzurinda, Mikloš, Haščák, Rusko, Malchárek, Sulík, Krajniak, Valko, Lipšic, Kiska...?)

Návrat boľševizmu

Na pomenovanie liberálneho boľševizmu a jeho praktík v dnešnej podobe existuje najvýstižnejšie označenie: FAŠIZMUS! Jeho najhlasnejšími predstaviteľmi sa javia byť Igor Matovič, Alojz Baránik, Daniel Lipšic, Juraj Šeliga, Mária Kolíková, Michal Šipoš, Peter Osuský, Veronika Remišová a zopár naviazaných figúrok v špeciálnej prokuratúre, v polícii a v súdnictve. Všetko to 32 rokov po Novembri 89 smeruje k systému vytvorenia „veľkého inkvizítora“, ktorého plášť už pred časom ušili na mieru Daniela Lipšica. A cestu na verejné popravisko kde v mediálnych plameňoch upália všetkých terajších aj budúcich odporcov súčasnej Matovičovej kamarily, ometala prezidentskou štetkou na mejkap pezinská Zuzana Čaputová. Mohla a mala to zastaviť včas. No nezastavila. Viete čo..., slovenskí politici? Ak chcete zažiť horor – pozrite sa ráno do zrkadla!