V hluku riavy dní len malý okruh ľudí precítil prázdno po odchode významných literátov. Jediného slovenského prozaika takmer navrhnutého na Nobelovu cenu za literatúru Ladislava Ťažkého (zomrel 20. januára 2011). A výnimočne ojedinelého legionára, rusistu a priameho svedka o vzburách v gulagoch Mikuláša Gaceka (zomrel 22. januára 1971). 

Oba originálne autorské talenty spája zamlčovanie a zatláčanie pamäti nielen literárnej, ale aj osobnej. Pamäti na desaťročia každodenného sužovania v rôznych režimoch. U matičiara Ťažkého to trvalo roky, kým mu v roku 1967 vydali knihu o slovenských vojakoch vo vojne. A až po vznik Slovenskej republiky trvalo, kým jeho Amenmária, jeden z najlepších európskych románov o druhej svetovej vojne, vyšiel v necenzurovanej podobe. U Gaceka to bolo bez jedného roka osem desaťročí, kým sa opäť sprístupnilo jeho kritické osamelé svedectvo o pýche našich dejín – légiách.

Sila literatúry, keď mení naše dejiny, sa nedá ignorovať, len zamlčiavať. O matičiarovi Gacekovi v magazíne Slovensko výrazná autorita Peter Cabadaj v roku 2015 napísal, že jeho „pohnutý životný príbeh ponúka silný náboj na literárne či filmové spracovanie“. V tom roku totiž Matica slovenská prelomila dlhočizné ticho neprávom zamlčiavaného autora vydaním Sibírskych zápiskov z rokov 1915 – 1920. Je to vzácny historický dokument, ktorý rozširuje poznanie o vzniku a formovaní česko-slovenských légií v Rusku. Knihu vydala Matica v roku 1936. Až do roku nového vydania v roku 2015, s odstupom takmer ôsmich desaťročí, sme mali len obmedzenú možnosť spoznať denníkové zápisy udalostí, po ktoré siahajú korene našej štátnosti – okrem iného už vtedy plnokrvné zobrazenie zápasu o slovenčinu v spoločnosti generála Štefánika, budúceho generála Viesta či budúceho ministra a generála Čatloša. Dejiny nášho poznania Ruska a pozoruhodné dejiny našej rusistiky nie sú úplné bez poznania svedectva tohto umelca. S predstihom sedemnástich rokov (než v roku 1958 Borisovi Pasternakovi udelili Nobelovu cenu za literatúru) píše Gacek o jeho výnimočnosti. A zostáva v tom nadlho osamotený. Je to svojrázny slovenský paradox, že Pasternaka bez zábran oceňoval, keď bol diplomatom štátu, ktorý napokon vstúpil do vojny proti ZSSR, a o Pasternakovi sa muselo mlčať v režime, kde na najvyššom piedestáli bolo priateľstvo so ZSSR. Doteraz nie je v súvislostiach ocenené nielen jeho svedectvo o gulagu, ale osobitne o vzburách po Stalinovej smrti (1953). Je to osobné svedectvo. Je príspevkom k poznaniu, že masové vzbury dotlačili sovietske vedenie k zrušeniu gulagov. Nešlo teda len o chruščovovskú nápravu stalinizmu, ako sa dodnes traduje, nešlo len o odmäk, ale aj o ústup. Vtedajší režim atómovej svetovej veľmoci, ktorá mala zahraničnopoliticky vo svete neotrasiteľné silné postavenie, nevedel udržať situáciu. Zrejme stratil nad gulagmi plnú kontrolu. Ustúpil tlaku. Slovenské svedectvo plné drám a krvi o tom podal práve Gacek ako jediný. Trvalo do roka 2017, kým sa to zverejnilo, asi preto mám knižku starostlivo popodčiarkovanú. Ide mi výlučne len o to, že sme nemali dlho prístup k faktom, ktoré by nám pomohli rozšíriť poznanie dejín národa, ku ktorému nás viaže aj historická vďačnosť.

Aj Ťažkého úsilie o navracanie sebaúcty po desaťročiach mlčania bolo do istej miery aj svedectvom o zbabelosti deformovanej spoločnosti. Ťažký bol „doma“ najprv zakázaný, potom dlho len tolerovaný. Keď mal ísť do Berlína, dostal sa tam len vďaka administratívnej finte slovenskej spisovateľskej organizácie. Záujem o neho mal riaditeľ berlínskeho vydavateľstva, preklad románu Amenmária nechal vytlačiť v desaťtisícovom náklade ako jeden z najobjektívnejších románov o druhej svetovej vojne. Román preložil špičkový prekladateľ, niekdajší dôstojník wehrmachtu. Riaditeľ bol zasa veliteľom divízie wehrmachtu, ktorá v roku 1944 odzbrojovala nespoľahlivých slovenských vojakov. Nebolo to len svojrázne ospravedlnenie. Nemci ako prví dali klobúk dolu pred dielom slovenského autora, ktorý sa ešte doma nedočkal uznania...