Zatrúbili vojnové rohy, zacingali groše a éterom sa rozletel chýr, že doteraz najtrápnejší slovenský premiér Eduard Heger, spolu so zosadenými ministrami bez dôvery verejnosti i parlamentu Jaroslavom Naďom, Rastislavom Káčerom, Jánom Budajom a odbojným príveskom bývalej Matovičovej štvorkoalície Miroslavom Kollárom, založili na Slovensku ďalšiu politickú stranu: Demokrati! Termín predčasných parlamentných v SR je už jasný, rovnako ako nám občanom je zrejmé, že sa v jarnom období opäť a znovu vyroja (ako smradľavé bzdochy), nové a ďalšie subjekty, chamtivé po zbere zlaťákov z nepriznaných fondov oligarchov a po mediálnom nektáre. Žiaľ, práve vďaka nim nám na Slovensku  - namiesto prosperity a šťastia - neustále rastie len armáda politických dezertérov, judášov, prezliekačov tričiek aj kabátov a zúfalých nomádov nakukujúcich cez výklad do liberálnej kaviarne. No akíže sú hore menovaní občania demokrati?  Ešte ani nestihli vypracovať (nieto verejnosti predstaviť)  svoj program, hodnoty, víziu.., no hneď odhodlane - ako kozák Stenka Razin - vykričali ponad hladinu Dunaja, s kým vraj nebudú nikdy spolupracovať! Vraj s Ficom, Pellegrínim, s Republikou, ĽSNS ani so SNS. ... Akoby práve tieto stredo-ľavicové a nacionálne partaje netúžili po ničom inom, než po objatí s čerstvým utečencom z Matovičovej stajne prenajatých poslancov a zaslepených provládnych otrokov (OĽaNO).  

„Spojila nás vízia moderného a úspešného Slovenska,“ vyhlásil Heger, zabudnúc na svoj podiel pri totálnom rozklade štátu, práva, spravodlivosti a demokracie v uplynulých troch rokoch. „Ponúkame umiernenú stredovú politiku, ktorá bude ľudí spájať, nie rozdeľovať“ – táral ďalej na tlačovke líder novej strany. Akoby nebol pritom, keď rozdelili svoju vládnu koalíciu aj najsilnejšie parlamentné kluby. „Ponúkame odbornosť a odmietame populizmus,“ zakončil pred novinármi svoj stand up bývalý predajca vodky Heger, ktorý slepo a poslušne podporoval i šialený Matovičov „nápad“ s podplácaním voliča 500 eurovou odmenou za účasť vo voľbách... Bohužiaľ, hlúpych a neprospešných nápadov sa v slovenskom parlamente, sídliacom na Oslom vŕšku, rodí väčší počet ako múdrych štátotvorných rozhodnutí. Tragédiou súčasného slovenského národa je neschopnosť vybrať si politickú reprezentáciu, ktorá by zmenila volebný systém i zákon o politických stranách. Ak by politická strana chcela uchádzať o priazeň voličov a pôsobiť v zákonodarnom zbore, mala by mať (podľa mňa) nie 10 tisíc podpisov ale minimálne 10 tisíc členov! Oni majú financovať činnosť partaje a štát nemá čo nalievať milióny dobrodruhom, ktorí si z politiky urobili živnosť a cestu k obohateniu. Za voľby v roku 2020 vyplatilo Ministerstvo financií SR politickým stranám spolu o niečo viac ako 35 miliónov eur. Najviac (až 9,6 mil. eur ročne)  si do vrecka strčil trnavský Borat, ktorý oklamal voličov OĽaNO. Milióny od štátu pritom dostávajú i neparlamentné politické strany! Myslím, že účasť v parlamentných, v prezidentských voľbách aj v referende by mala byť pre elektoriát povinná, veď zo spoločného štátneho rozpočtu každý takýto „festival neschopných sľubodarcov“ stojí štátnu kasu nemálo prostriedkov. I toto by mal mať zodpovedný volič pri urne na pamäti.