S čerstvým diplomom prvých absolventov vtedajšieho Inštitútu telesnej výchovy a športu pri Karlovej univerzite v Prahe nerátal s takmer dvadsaťročným a zároveň úspešným pobytom v Košiciach. Vedel iba to, že jeho cesta povedie do niektorého vojenského zariadenia, pretože už samotné štúdium mal zamerané na pôsobenie v armáde. Umiestenku síce dostal do moravského Olomouca /1957/, ale tamojšia škola sa po jeho príchode do jej priestorov začala sťahovať do Košíc. Do novovytvoreného Vojenského leteckého učilišťa /VLU/, z ktorého sa potom stala Vojenská vysoká letecká škola SNP a neskôr akadémia, ktorá niesla meno M. R. Štefánika.

Od príchodu do Košíc mladučký dôstojník síce pôsobil nenápadným dojmom, radšej mlčal a počúval, než by mal niečo zbytočné povedať, ale pri všetkej jeho skromnosti, ktorá mu zostala až do konca života, boli po ňom vidieť výsledky jeho práce. Z Liškovej iniciatívy sa v blízkosti areálu školy stalo zo smetiska atletické ihrisko so 400 metrovým oválom a šiestimi bežeckými dráhami. Našťastie, na vojenčinu do Košíc prišiel vtedy ešte úplne neznámy Josef Odložil, neskôr strieborný medailista z OH 1964 v Tokiu. Práve tento bežec na stredné trate pomohol Slávii VŠT dostať sa v roku 1959 do I. celoštátnej ligy a ešte niekoľko rokov jeho meno svietilo v tabuľkách oddielových rekordov.

Ján Liška v Slávii VŠT Košice nielen trénoval, ale bol aj funkcionárom – členom výboru oddielu a určitý čas dokonca aj jeho predsedom. Medzi jeho zverencov patrili aj František Vyšnický a Pavol Madár, neskôr obaja čs. reprezentanti v maratónskom behu. Prvý ako jediný Slovák sa stal dvojnásobným víťazom MMM, druhý majstrom Československa. Najväčšie úspechy však dosiahol pri trénovaní košického rodáka Jozefa Plachého, najlepšieho slovenského bežca 20.storočia. Plachý má za sebou skutočne vydarenú kariéru. Štartoval na štyroch olympiádach /1968, 1972, 1976, 1980/, bol vicemajstrom Európy v behu na 800 m v roku 1969 v Aténach, v tom istom roku vyhral medzikontinentálne stretnutie Európa – Amerika, pričom jeho výkon bol vyhlásený za najlepší v rámci celého podujatia /800 m  za 1:45,4 min./, zlatý a dvakrát bronzový z halových ME v behu na 800 m /1972, 1973 a 1974/. Liška sa ujal 17-ročného Plachého v roku 1966 a až na krátku prestávku keď Plachý v roku 1974 narukoval do Dukly B. Bystrica ho trénoval až do ukončenia aktívnej činnosti v roku 1982! Zaujímavosťou z ich spoločne strávených dlhých rokov je aj to, že Liška sa v spomínanom roku 1982 presunul z pozície hlavného trénera behov na stredné trate Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Praha na hlavného trénera atletiky a na pôvodnej funkcii ho vystriedal práve Plachý. V Prahe Liška vychoval ešte ďalšieho halového majstra Európy Luboša Tesáčka tiež bežca na 800 m /1984/. Podľa českých odborníkov kniha Behy na stredné a dlhé trate /1985/, ktorej J. Liška je spoluautorom je jedna z najlepších prác na túto tému z celosvetového pohľadu a aj dnes stále aktuálna.

SVEDOMITE SA STARAL O ŤAŽKO CHORÚ MANŽELKU, TÁ HO VŠAK PREŽILA

Jan Liška zomrel v noci z 9. na 10. júla v jednom pražskom hospici po dlhej chorobe vo veku 92 rokov. /nar. 3. novembra 1928/.  Iróniou osudu je, že po odchode do dôchodku sa tento plukovník vo výslužbe až dojemne staral o ťažko chorú manželku Jiřinu a nakoniec ho ona prežila.

Správa o úmrtí J. Lišku nepríjemne prekvapila jeho najslávnejšieho zverenca J. Plachého v rodných Košiciach. Napriek tomu, že bol o jeho zdravotnom stave pravidelne informovaný. Život ich spojil aj po skončení spolupráce, veď obaja bývali v jednom vchode činžiaku na pražskom sídlisku Jižné Město. „Neviem nájsť slová  ktorými by som dokázal vyjadriť všetky kvality tohto človeka. Za tie dlhé roky čo ma trénoval ani raz na mňa nezvýšil hlas, ani raz nevynadal i keď k tomu mal dosť dôvodov. Ja som ho nielen poslúchal ale zároveň i obdivoval. Jeho pracovitosť, schopnosti a popritom neobyčajnú skromnosť. Pre slovenskú atletiku urobil nesmierne veľa a som veľmi rád, že pri príležitosti jeho deväťdesiatky sa stal laureátom Siene slávy slovenskej atletiky a zároveň mu Slovenský olympijský a športový výbor udelil bronzové olympijské kruhy. Počas pôsobenia v Košiciach si tu našiel veľa dobrých spolupracovníkov i priateľov. Napríklad Vladimíra Haranta, dlhoročného popredného organizátora MMM a vysokoškolského telovýchovného pedagóga, Františka Kaniu a Tibora Biskupa, úspešných maratónskych bežcov. Aj vďaka tejto trojice venoval veľa svojho času práci v Slávii VŠT, ktorej boli všetci členmi. Samozrejme, urobím všetko preto, aby som sa zúčastnil na poslednej rozlúčke s ním. Pre mňa je to tak, ako keby mi zomrel otec...“.