(Akad. sochár Arpád Račko: 14.7.1930 – 2.1.2015)        

Mnohí Košičania sa ešte poriadne neprebrali z oslavovania vstupu do nového roku a už sa museli zmieriť s tým, že ich navždy opustil jeden z nich. Ten, ktorého prácu však budú môcť naďalej obdivovať. Pokiaľ budú chcieť, tak doslova každý deň. Veď v uliciach mesta je nemálo jeho unikátnych diel. Našťastie, akademický sochár Arpád Račko, ktorý zomrel v ranných hodinách 2.januára, zanechal nielen im doslova umelecké skvosty. Tí, ktorí veria v posmrtný život, sa utešujú, že po dlhšej ceste a krátkom oddychu začne tvoriť  „tam hore“ v nebeskom ateliéri. Veď predsa na rodnej zemi tvoril neustále a na druhom svete prestane? To predsa nie !

Jeho odchodu médiá venovali veľkú pozornosť. Najmä vo východnej časti republiky, v ktorej až na roky štúdia v Prahe strávil v podstate celý život.  Niektorí autori nekrológov sa v nich snažili zdôrazniť, ako ho osobne poznali, koľko času s ním strávili, nezabudli spomenúť jeho sochy maratónca a Lenina. Akoby predtým a potom nič nebolo. „Pre istotu“ ani nespomenuli, že v roku 1988 sa stal národným umelcom. Pričom majster Arpád Račko bol na tento titul patrične hrdý. Dostal ho predsa za svoju tvorbu, nie za nejaké politické či spoločenské zásluhy. Okrem toho z takéhoto ocenenia jeho práce musel mať radosť každý obyvateľ  druhého najväčšieho mesta Slovenska.  Praha a ani Bratislava pri udeľovaní titulov „národný umelec“ voči Košičanom neprejavovali veľkú štedrosť. Arpádovi Račkovi sa táto pocta dostala ako druhému a zároveň poslednému – po maliarovi Jozefovi Fabínim. Okrem toho počas normalizácie v 70-tych rokoch minulého storočia si majster Račko vytrpel svoje. Iba preto, lebo na žiadosť vtedajšieho Mestského národného výboru zhotovil na počesť šiestich obetí augustových udalostí v roku 1968 pamätnú dosku s ich menami. Išlo skutočne o nevinných ľudí, ktorí – ako sa hovorí – v nesprávnom čase sa ocitli na nesprávnom mieste. Neboli to žiadni provokatéri, ale náhodní chodci, ktorí išli po vtedajšej Leninovej /teraz Hlavnej/ ulici. Obrovská tragédia pre ich rodiny, príbuzných a priateľov. Pútavá plastika v mramorovej doske priťahovala pozornosť na budove TUZEX-u iba niekoľko mesiacov.  Aby sa mohla nenávratne stratiť tak sa urobila rekonštrukcia priečelia budovy... Na vynovený múr sa však už nevrátila...

VŠESTRANNÝ UMELEC

Vytváral veľké  monumenty, súsošia, ale i jemné medaily, ktoré sa zmestili do jednej dlane. Okrem toho i nádherne maľoval. Jednoducho chladnému kovu dokázal dať život. Bolo to dávno – kedy vyhral vo vypísanej súťaži na fontánu medzi Dómom sv. Alžbety a Štátnym divadlom . Jeho tri návrhy sa umiestnili na prvých troch miestach !  Nakoniec sa ani jeden z týchto návrhov nerealizoval, jednoducho neboli na to vtedy peniaze... Preto chlapec na vzpínajúcom sa koni, dievčina pohrávajúca sa s vodou či kompozícia tanca, hudby a poézie nakoniec zostali v jeho ateliéri. Prišli však spoločenské zmeny a peniaze sa našli – ale pre zmenu na hrajúcu fontánu. Pre Arpáda Račka sa našlo miesto na opačnej  - severnej – strane budovy Štátneho divadla. Nie, nebola to skutočná satisfakcia, ale svoje kvality potvrdil aj, v na  prvý pohľad takej banálnej záležitostí, ako je zhotovenie zverokruhu. Ten na fontáne však nesie Račkov rukopis – a k tomu už netreba nič dodať.

Za obdiv stoja aj pamätníky, venované nášmu oslobodeniu. Stoja na Dukle, v Humennom i Krompachoch. Na rozdiel od mnohých podobných na túto tému sú bez zbytočného pátosu, zbavené sentimentality, ale zároveň plné ľudskosti. Veď len jeden pohľad na pamätník, venovaný našim ženistom na Duklianskom priesmyku hovorí za všetko: pritom vidieť „iba“ ruky, ktoré  držia nájdenú mínu. Je to dielo, ktoré symbolizuje vďaku tým, ktorí doslova prečistili cestu k slobode, zachránili tak mnohé životy svojich spolubojovníkov, ale i obyvateľov okolitých obcí a zároveň núti nás položiť si otázku: koľkí ženisti pritom zahynuli? Veď pomýliť sa mohli iba raz, druhýkrát už nedostali príležitosť. Lebo jedna takáto chyba mala cenu života.

Pamätník ženistom, toto obdivované dielo, je symbiózou schopností dvoch košických umelcov – Arpáda Račka a Vojtecha Lofflera. Bez zveličovania možno povedať, že  aj  dvoch géniov. Každý z nich  bol veľkou osobnosťou a  keď ešte spojili svoje schopnosti, tak to jednoducho bolo vidieť.

Dokázal zhotoviť nádherné abstraktné diela, s ktorými sa možno stále stretnúť v niektorých  košických  mestských častiach. K ich tvorbe ho azda inšpiroval vesmír, lety kozmonautov, ale i anatómia ľudského tela. Stačí spomenúť  názvy jeho iba niekoľkých prác, ktoré svedčia o množstve tém, ktoré dokázal zhmotniť predovšetkým v kove: Hudba, Siločiary, Gordický uzol, Srdce a Rozum, Holubica, Dospievajúca, Kvet zeme, Daidalos a Ikaros. Zastavme sa pri  posledne menovanom súsoší, ktoré mal majster tak rád. „Išlo o kontrast medzi neskúsenou mladosťou a zrelou skúsenosťou, pádom a vzletom... Sám sa tak trochu považujem za Ikara  pretože  niektorý takýto symbolický let, spojený so zvedavosťou, hľadaním niečoho nového a teda i s riskovaním síce v mojom prípade neskončil tragicky, ale pádom a nepríjemnosťami. Nakoniec, kto v živote hľadal niečo nové, nebál sa riskovať, nepocítil tvrdosť dopadu na zem ? Boli síce aj takí, ktorí mali to šťastie na prvýkrát doletieť ďaleko, ale stále to nemali vyhrané. Tie pády, podobné  Ikarovmu, prišli potom, keď ich najmenej čakali“, zafilozofoval  niekedy majster Račko pri našich stretnutiach. Takéto úvahy však mával iba málokedy, vyplynuli z nadhodenej témy o krivdách a nevďakoch. Aj po svojej osemdesiatke oveľa radšej hovoril o svojich plánoch. Večný to optimista...

Keby sme mali napísať aspoň zopár riadkov  o každom  jeho vydarenom diele, tak by  z toho bola  objemná  kniha. Nemôžeme však nespomenúť busty a sochy konkrétnych ľudí. Prvou jeho sochou, diplomovou prácou bol Jánošík v roku 1957. Samozrejme, o Jánošíkovi môže mať každý umelec svoje predstavy, veď jeho reálna podobizeň sa nikde nezachovala. On však výberom tejto postavy chcel zároveň demonštrovať svoje vlastenectvo, vzťah k Slovensku. Nemôžeme pridať prívlastok  „k rodnému“, pretože sa narodil v maďarskom Szolnoku. Stalo sa tak iba dôsledkom toho, že sa akosi skôr vypýtal na svet. Jeho mama sa totiž ponáhľala  porodiť ho k svojim rodičom v Békescsabe, stredisku Slovákov na Dolnej zemi. Jednoducho to nestihla...

Po Jánošíkovi prišiel na rad aj P. O. Hviezdoslav, potom Hrdina SNP Ľ. Kukurelli, K. Kuzmány, busta P. Horova na Gymnáziu P. Horova v Michalovciach, Marína Kráľovičová, ako i ďalšie a ďalšie osobnosti. Niektoré busty, napríklad spomínanú K. Kuzmányho  pre Maticu slovenskú , urobil za  symbolické ceny. Čo už, i tak by mu nikdy nezaplatili ich skutočnú cenu.  Matičiari vždy pred nim urobili zo seba takých nemajetných chudáčikov, že iba mávol rukou a vzal od nich symbolickú čiastku.  

MARATÓNEC A LENIN 

Veľa Košičanov, obyvateľov východoslovenskej metropoly i jej návštevníci považujú sochu Maratónca za najvýznamnejšie dielo majstra Račka.   Nemožno sa tomu čudovať, veď  socha, vysoká 3 metre a 20 centimetrov je umiestnená pri  križovatkách dôležitých mestských komunikácií a dvoch dôležitých objektoch – budovy Východoslovenského múzea  a objektu bývalého veliteľstva vojenskej divízie /dnes Úrad Košického samosprávneho kraja/. Mnohí v tomto krásnom diele vidia dodnes legendárneho českého bežca Emila Zátopka, či zobrazeného skutočného maratónca. Arpád Račko nám ešte v minulom roku zdôrazňoval, že i keď ako model postavy mu slúžili niekoľkí športovci, predovšetkým jeden športový gymnasta, urobil postavu imaginárneho bežca, nie maratónca, ale posla, ktorý pribehol zvestovať správu o víťazstve. V roku 1960, kedy odhalili toto unikátne dielo, sa ešte nazývalo Posol víťazstva. Potom sa z neho stal Posol mieru, či jednoducho Maratónec.  Nečudo, veď socha je navždy spojená s Medzinárodným maratónom mieru /8. októbra oslávi svoje 65. narodeniny, žiaľ po prvýkrát už bez svojho stvoriteľa/. V súčasnosti je táto socha hlavnou dominantou malého maratónskeho areálu na námestí Maratónu mieru.  Keď sa žulový podstavec, na ktorom stojí Posol víťazstva zaplnil menami prvých v cieli mužov a žien, A. Račko    naprojektoval akúsi „Aleju slávy“.  Tvorí  ju niekoľko kamenných stojanov, na ktorých každoročne pribúdajú dve mená víťazov MMM.   Ide o stiesnenú plochu a A. Račko mal čo robiť, aby žulové bloky spĺňali  nielen estetické požiadavky, ale aby tu  ešte nejaký čas mohli pribúdať mená maratónskych víťazov.  Autor tohto príspevku mal to šťastie, že na slávnostnom večeri na počesť 90.výročia MMM ho organizátori podujatia posadili k tomuto velikánovi výtvarného umenia. Bolo to 4.októbra 2014, tri mesiace pred majstrovou smrťou. Napriek tomu, že sa mu nepodarilo dokončiť bustu zakladateľa košického maratónu Ing. Vojtecha Brauna-Bukovského /tá mala byť slávnostne odhalená práve v ten deň na hrobe  Bukovského na košickom cintoríne/   jemu vlastný optimizmus mu nechýbal. Pretože bol predvečer  jubilejného štartu maratónu, hlavnou témou nášho rozhovoru sa stal Maratónec. „Vieš, som veľmi rád, že miesta na mená ďalších víťazov som pripravil na päťdesiat rokov dopredu. My tu ešte zopár rôčkov pobudneme   a za ten čas nová generácia môže rozmýšľať, čo bude ďalej..“    Potom  začal rozprávať  o tom, ako londýnsky primátor chcel  kúpiť kópiu sochy Posla víťazstva.  „Vôbec som o tom neuvažoval. Košice sú jediným mestom na svete, ktoré takýmto dielom vzdáva hold maratónskym bežcom. Netvrdím, že Londýn si niečo podobné nezaslúži, ale nemôže to byť predsa kópia toho, čo máme tu doma!  Nie, nikdy nedovolím, aby niekde inde umiestnili nášho bežca. Doma môže byť iba v Košiciach“ , zdôraznil majster.  Vedľa sediaceho však ihneď napadla nevyslovená otázka: Koľkí sochári by zo svojho originálu dali zhotoviť aj desať kópií – keby ich mohli výhodne speňažiť? Koľko by Londýn zaplatil za jednú, jedinú kópiu  Posla víťazstva? Určite veľmi veľa ! On to však jednoznačne odmietol. Z úcty k svojmu mestu, z lásky k umeniu.

Lenin...   Jednými stále zbožňovaný a milovaný, druhými nenávidený a preklínaný. V každom prípade to bol človek, ktorý zmenil chod svetových dejín. Máloktorá   osobnosť na našej planéte mala toľko sôch, búst, reliéfov, ako práve on. Väčšina  z diel na tému „Lenin“ však bola nekvalitná, konjunktúrna... Najmä na východ od našich hraníc. Nechajme   bokom otázku, či bolo rozumné postaviť impozantnú plastiku Lenina  koncom 80-tych  rokov minulého storočia pred obrovským komplexom sekretariátov KSS na košickom Novom meste. Jedno je však isté: do konkurzu sa prihlásili takmer všetci sochári, ktorí vtedy žili a tvorili v Košiciach a okolí.  Aj takí, ktorí po Novembri 1989  vytýkali Račkovi, že pred budovou KSS stojí jeho Lenin ! Neuveriteľné, ale bolo to naozaj tak. Niektorí jeho,  v každom prípade menej talentovaní a teda i menej úspešní kolegovia sa naraz začali hrať na disidentov a revolucionárov. Samozrejme, nechválili sa tým, že v konkurze na zhotovenie Lenina neuspeli, ale o to intenzívnejšie kritizovali Račka. Keby mali príležitosť, tak by si doňho aj verejne kopli.  Najmä vtedy, keby tam boli televízne kamery a fotoreportéri. Nekopli si, pretože veľmi rýchlo prišli na to, že sa im otvára cesta k akademickej kariére.  K profesúre či dokonca dekanským funkciám.

Račko svoj tradičný profesionálny prístup zachoval aj pri práci nad Leninom.  Preštudoval  množstvo fotografií, obrazov i kresieb, ktoré zobrazovali tohto muža. Kvalitné i gýčovité. Dal si za úlohu stvárniť ho ako filozofa – revolucionára, nie nadčloveka a akéhosi vodcu svetového proletariátu.   Keď bol tento perfekcionista so svojou prácou spokojný znamenalo to, že sa vydarila. Tak to bolo aj v prípade Lenina. Prišli však časy, kedy ho niektorí chceli vidieť roztaveného a bronz použiť na Štefánika. Našťastie, zvíťazil zdravý rozum a filozof -revolucionár skončil v depozite.   Možno, že raz sa nájde niekto, kto za Račkovho Lenina zaplatí veľmi slušnú sumu. Ani nie tak kvôli Leninovi ako za hodnotné umelecké dielo veľkého majstra.

Nič to však nemení na tom, že Arpád Račko sa po druhýkrát ocitol v nemilosti mocných. Najprv už v roku 1969 za pamätnú tabuľu na pamiatku obetí Augusta 1968, potom po Novembri 1989 kvôli Leninovi.

DVE STRATENÉ TABULE

Z vlastnej iniciatívy začiatkom roka 1990 zhotovil kópiu pamätnej tabule, venovanej šiestim obetiam streľby okupačných vojsk 21.augusta 1968. Veď tá prvá sa nenávratne stratila, pravdepodobnejšie je, že ju niekto zničil. Nikdy by však nepomyslel na to,  že životnosť kópie bude ešte oveľa kratšia, než originálu.  Tabuľu si pripravil pred domom na ktorom stála a čakal na povolenie na osadenie. Po čase však zmizla. Už predtým sa začali ozývať hlasy „umelcov – revolucionárov“ že prečo práve Račko, akým právom má tam byť ním zhotovená tabuľa, keď predsa ten Lenin vyšiel spod jeho rúk. Prevažná väčšina zainteresovaných nad tým iba mávla rukou. Jednoznačne vedeli, že najväčšie morálne právo na umiestnenie svojej pamätnej tabule má práve  on. Račkovo dielo však tam už nebolo a tak sa objavilo nové, nič nehovoriace, bez výtvarnej hodnoty.  Nielen samotný majster, ale aj iní ľudia v meste vedia, kto to urobil, ale ako sám Račko tak aj oni si to nechávajú pre seba...

ZVÁRAČ NAJVYŠŠEJ TRIEDY 

Hovorí sa, že slávny fyzik Albert Einstein mal na strednej škole problémy s fyzikou. Pre zmenu si o Arpádovi Račkovi v detstve niektorí učitelia mysleli, že je antitalent na kreslenie. Samozrejme, jeho výtvarné schopnosti sa raz predsa len museli prejaviť a tak sa ani nikto nemohol čudovať, že Akadémiu výtvarných umení v Prahe absolvoval s červeným diplomom. Mohol zostať na svojej Alma mater, možno by stal profesorom. Svoje pôsobenie na akadémii si síce o rok predlžil, na to mal ako vynikajúci absolvent právo, ale túžil sa vrátiť do svojich Košíc, ktoré už vtedy miloval akoby to bolo jeho rodné mesto.

Chcel tvoriť, lákal ho predovšetkým kov. Najprv studený a neforemný, pod jeho rukami akoby pri stvárnení ľudských postáv ožil. Sochármi vždy mohli byť iba poriadni chlapi, schopní ťažkej fyzickej práce. U majstra Račka sa táto sila snúbila s vysokou zváračskou odbornosťou. Vo Výskumnou ústave zváračskom v Bratislave, ktorý mal to najlepšie meno i ďaleko za hranicami republiky, absolvoval kurzy a aj veľmi prísne skúšky zo zvárania plameňom, oblúkom, s CO2, či pod argónom. Takýchto odborníkov je u nás ako šafranu a je o nich stále väčší a väčší záujem. Mohol si chvíľami dobre prizarobiť niekde vo vývojovej dielni, či výskumnom  ústave.

Nie, nepatril medzi umelcov – bohémov, ale umelcov – robotníkov.  Keď pracoval, teda keď tvoril, tak všetko išlo nabok. Ako správny  umelec mal rád posedenia v kruhu priateľov a kolegov, pri ktorých nechýbal ani alkohol. Dával prednosť kvalitným koňakom z Gruzínska a Arménska, keď neboli tie, tak sa uspokojil s niečím skromnejším. Na rozdiel od mnohých spisovateľov, básnikov i maliarov však nikdy počas práce, ani pred ňou, nevypil ani kvapku. Chápal, že iní hľadali inšpiráciu pri poháriku, no  on  jej mal dosť aj bez neho. Ľudí mal veľmi rád, nikdy sa netváril povýšenecky ani medzi jednoduchými  ľuďmi, naopak. Každý bol preňho rovnocenný partner, s prirodzenou úctou sa správal aj k oveľa mladším, bez ohľadu na to, kde sa s nimi stretol. O jeho vzťahu k inteligentnej zábave i k recesii svedčí i jeho účasť na súťaží o výrobu najlepších klobás – kde inde ako v maďarskej Békescsabe. Kto iní mohol pripraviť najlepšie klobásy než tím pod jeho vedením? Nikto ! Tu vzniká otázka kto vlastne vymyslel receptúru slávnych čabianskych klobás z Békescsaby  - Maďari, alebo Slováci? Aj tu platí ľudová múdrosť, že každá líška chváli svoj chvost.

EPILÓG

Nie tak dávno sme sa s nepochopením a takmer v šoku pozerali na zábery z Juhoafrickej republiky v čase, kedy tam zomrel prvý černošský prezident, doslova zbožňovaný Nelson Mandela. Jeho krajania ani tak neplakali ako spievali a tancovali! Oni prejavy smútku sa snažili zo svojich myslí vytlačiť radostným konštatovaním, že Mandela žil, že im obetoval celý svoj život! Že bol ich, patril im v dobrom i zlom... Račko však nebol Mandela a naopak. Okrem toho žijeme na rôznych zemepisných šírkach, máme iné zvyky i tradície. Vo chvíľach smútku nad stratou tohto vzácneho umelca by sme predsa len aspoň vo svojom vnútri mali prejaviť trochu radosti nad tým, že tu bol a čo nám tu zanechal. Nielen nám, ale aj budúcim generáciám. Veď ako sám majster niekedy hovorieval: „ aj tým svojim pozváraným dielam dávam životnosť a záruky na celé poltisícročie“ ! Umelci majú nakoniec šťastie, že napriek definitívnemu odchodu tu zostávajú ich diela. Majster Račko si toho bol veľmi dobre vedomý, veď koncom minulého roka povedal: „Keby som odišiel aj zajtra, tak som tu predsa niečo zanechal aj pre budúce generácie.“ Zanechal toho naozaj dosť, len svojim Košiciam asi 80 hodnotných prác a dohromady vyše dvesto. Jeho profesor z pražskej akadémie Jiří Kostka ho naučil aj to, čo neskôr sám šíril: „V sochárčine nie je rozhodujúci počet  alebo veľkosť. Ak sochár počas svojho života zhotoví čo i len jedinú dobrú sochu, ktorá prežije generácie a má čo povedať, je to veľa...“.

Vladimír MEZENCEV

P.S.

Toto nie je klasický nekrológ. Je to skôr to africké vyznanie autorovej radosti nad tým, že v jeho blízkosti žil a tvoril významný umelec, ktorého prácu mohol sporadicky sledovať na vlastné oči, počúvať jeho názory na súčasné umenie, radovať sa z uznaní a obdivu, ktorých sa mu dostávalo zo všetkých strán, ale i smútiť spoločne s mnohými inými nad podpásovými údermi, rozdávanými  jeho neprajníkmi a závistlivcami...