Ak sa v tejto nepatrnej krajine – ktorá sa končí takmer tam, kde sa začína – ozvú sociológovia so svojím percentuálnym vyjadrením stavu našich duší, takmer vždy nám premietnu obraz priam bezútešný: ak pravda ide o veci vážne, čiže životné; alebo ako by povedali lekári, o vitálne spoločenské funkcie človeka a pospolitosti.

A takmer vždy sa hľadajú dôvody na vysvetlenie pochmúrneho obrazu. A vždy sa, pravdaže, nájdu.

A takmer vždy mimo podstaty veci.

Raz je náš občan absolútny skeptik. Inokedy nenapraviteľný, takmer dedičný pesimista. A celkom inokedy: človek bez sebadôvery. Ba ešte aj ignorant, neprispôsobivý, neschopný prevziať zodpovednosť za seba, svoje vlastné činy, za svoj vlastný život, paternalisticky a patriarchálne zdegenerovaný štyridsiatimi rokmi totality.

Slovom – nesúci.

Nesúco nesúci svoj vlastný život ako ukradnutú tvár, ako odcudzené zdroje, z ktorých je napájaný.

Ako biľag.

Okrem high society pravdaže. Okrem horných desaťtisíc z vrchných poschodí, kam sa – s rozlične privlastneným priestorom od maršalov po poručíkov, taktiež od veselo privlastňujúcich po ich drábov – pomestí dosť, takmer pätina spoločnosti, ba zavše i viac.

Tých sa komentáre, či skôr odsudky netýkajú. Ako by aj! Veď dokázali vziať osud, zodpovednosť, za seba, ba i svoje detné deti do vlastných rúk a už dnes s neomylnou istotou vedia, že na nich sa nebude vzťahovať budúca výčitka živých i ešte nenarodených potomkov: kde bol môj poondiaty predok, či prapredok v časoch veľkej rabovačky?!

V časoch, ktoré pretromfli krutosť stredovekých križiackych bojov a ich ťažení.

A vypisujú svoje moderné armálesy, takmer ničím nepodobné na armálesy schudobnených a chudobnejúcich slovenských zemanov; tepú svoje novodobé erby v hraniciach legality, ktorú si dali priznať a posvätiť zákonmi priam ústavnými, i spoza hraníc nelegality, ktorú si priznali sami, takrečeno z dôvodov nimi samými nedekrétovanej výnimočnosti.

V priestore, ktorý sa takmer končí skôr, než začína, sa stretli dva nesúmerateľné svety. Nesúmerateľné a proti sebe, popierajúce hoci len náznak kompatibility, ako sa vraví dnešným slovníkom – svet legality a svet legitimity, hoci inak a v iných časoch a iných priestoroch aj naozaj sú ak nie bratia, nuž aspoň pobratimovia.

A tak náš sociologický obraz býva ozaj bezútešný a detvianski žandári neplačú na nijakom grúni, a teda ani – čo sa rozumie, takmer samo sebou -  nechytajú beťárskeho detvianskeho baču, to len dolu Detvou kráčajú detvianski chlapi a ženy: nie je to procesia, ktorá putuje na Mariánsku púť, ale hladový pochod hladovou dolinou a pre pozorovateľov – napospol zasvietených, objektívnych a spravodlivých – najväčším problémom je znepokojujúca neistota, či ich bolo 600, alebo dva-tri razy toľko.

Ech, tie zarosené skielka k podstate.