ÚSPECHY NEMUSIA ZÁVISIEŤ OD INVESTÍCIÍ

Futbalista Marko Rog prestúpil pred začiatkom ligového ročníka 2015/16 z Hajduka Split do Dinama Záhreb za 5 mil. eur. Marcelo Brozovič z Lokomotivy Záhreb do Dinama Záhreb za 2,4 milióna eur. Anas Sharbini z Rijeky do Hajduku Split za rovné dva milióny. Ďalší siedmi hráči zmenili svoje kluby za čiastky od 1,8 milióna do 1,1 milióna eur. Chorvátske médiá po skončení celého prestupového obdobia priniesli tabuľku 10 TOP najdrahších prestupov v rámci domácej najvyššej súťaže. Niektorí naši futbaloví odborníci, ktorým sme ju ukázali, boli trochu zaskočení „prvým miestom“ teda päťmiliónovým prestupom. Na chorvátske pomery sa im zdal trochu pridrahý.

Nuž, nie je dôležité to, čo si my myslíme o cene prestupov v tejto krajine pri Jadranskom mori. Dôležitejšie je však to, že fanúšikovia presne vedia, aká je cena konkrétneho hráča a či v novom klube odvádza výkony v súlade s ňou. Na rozdiel od Chorvátska my sme sa nedozvedeli koľko stáli prestupy Adriána Čermáka a Martina Vrableca zo Slovana Bratislava do Skalice, Nigérijčana Petra Nworaha z Podbrezovej do Michaloviec, Borisa Turčáka z Ružomberka do Zlatých Moraviec, Erika Pačundu z Košíc do Dunajskej Stredy, Mareka Janečku z Trnavy do Podbrezovej, Adama Žiláka zo Žiliny do Podbrezovej, Júliusa Szukeho zo Zlatých Moraviec do Podbrezovej, Jána Chovanca a Patrika Banoviča z Trnavy do Myjavy, Tomáša Mikiniča zo Zlatých Moraviec do Trnavy – a tak by sme mohli pokračovať ešte dlho. Aj my by sme dokázali zostaviť tabuľku TOP 10 najdrahších domácich prestupov, keby... Keby u nás nebolo už tradíciou dávať pri prestupoch vyhlásenie, že klub a dotyčný hráč, ktorý sa práve stal jeho akvizíciou sa dohodli, že sumu, za ktorú ho „kúpil“, nebudú zverejňovať. Priaznivci futbalu, ale aj tí, ktorí mu veľmi nefandia, si tak môžu myslieť čokoľvek: napríklad to, že cenu prestupu nezverejnili iba preto, aby všetci zainteresovaní zaplatili čo najmenšie dane. Okrem toho by sa na verejnosť mohli dostať informácie o jednom údaji na zmluve – o hodnote hráča na futbalovom „cenníku“ a po určitom období by fanúšikovia vedeli, či sa kúpa novej posily vyplatila, alebo nie. Potom by funkcionárov klubu mohli chváliť alebo naopak, poriadne kritizovať. Takto by predsa len majitelia a manažéri klubov boli pod určitou kontrolou tých, ktorí by mali byť takí dôležití ako hráči, teda verných priaznivcov klubu a jeho farieb. Ale čo by sme u nás nechceli...

SÚ PRED NAMI

Chorvátsko počtom obyvateľstva trochu zaostáva za Slovenskom. Chorvátov je 4,5 milióna. Tento štát síce nemá Petra Sagana ani takých vodných slalomárov a hokejistov ako máme my, ale je to v každom ohľade športovejšia krajina než naša. Pritom nie je ani bohatšia než tá naša, skôr naopak. Okrem toho neľútostná občianska vojna sa v Chorvátsku skončila len pred dvadsiatimi rokmi a tak krajina musela nemalo prostriedkov venovať na obranu i obnovu. Na rozdiel od nás Chorváti však neplačú a nevzdychajú nad tým, že šport nemá také silné ekonomické zázemie, aké si zaslúži. Na rozdiel od nás. Pokiaľ však našinci počas trávenia dovolenky i časti prázdnin v letných mesiacoch pri Jadrane sa pozerajú okolo seba otvorenými očami tak vidia aj otvorené školské areály, teda aj so svojimi ihriskami, ktoré sú plné deti a mládeže do neskorých večerných hodín. Prevažná väčšina z nich má umelé osvetlenie a chlapci i dievčatá sa na nich venujú prevažne trom športom – futbalu, basketbalu a hádzanej. Vie si niekto predstaviť niečo také u nás? Po večeroch vidieť aj skupinky tínedžerov s trénermi behať po parkoch či vedľa pláži. Autor týchto riadkov niekoľko dní sledoval majstrovstvá Chorvátska v šachu v mládežníckych kategóriách. Chlapci a dievčatá iba niekoľko metrov od príťažlivej pláže na brehu Jadranu celé hodiny súťažili nad šachovnicami, vedľa nich chodili početní funkcionári a rozhodcovia. Kto u nás by sa takto obetoval a dal prednosť takejto činnosti pred kúpaním sa v teplom mori pod rozpáleným dalmatínskym slnkom? Pritom bez nároku na odmenu! Pritom tých súťažiacich tam boli stovky!

Sila chorvátskeho športu spočíva v kolektívnych odvetviach, konkrétne v basketbale, futbale, hádzanej a vodnom póle. Chorváti v týchto športoch vždy chcú zápoliť o medaily, či už ide o olympijské hry alebo svetové šampionáty, my usilujeme iba o účasť na týchto podujatiach. Vezmime si, napríklad, futbal. Od svojho vstupu do kvalifikačných turnajov majstrovstiev sveta a Európy v ére samostatnosti na vrcholných podujatiach chýbali iba raz – na MS 2010 v Južnej Afrike, zhodou okolností vtedy, keď sa Slovensku po prvýkrát podarilo prebojovať na záverečný turnaj a k tomu ešte postúpiť zo skupiny. Chorváti na MS 1998 získali dokonca bronzové medaily, na európskych šampionátoch 1996 a 2008 sa dostali do štvrťfinále.

Hádzanári sa už stali aj majstrami sveta i olympijskými víťazmi na palubovkách, ale muži i ženy aj na piesku v plážovej hádzanej. Vodní pólisti patria medzi svetovú špičku a sú podobne ako hádzanári úradujúcimi olympijskými víťazmi. Do elitnej európskej i svetovej skupiny patria aj basketbalisti. I keď seniori sa nemôžu popýšiť takými úspechmi ako hádzanári a vodní pólisti, o svoju budúcnosť sa nemusia báť. Pred rokom na svetovom šampionáte 20-ročných bola lepšia iba reprezentácia z kolísky basketbalu – USA. Na rozdiel od našich športovcov medaily i tituly z európskych šampionátov prinášajú aj mladí futbalisti i hádzanári.

Kde hľadať príčiny tohto stavu pri porovnávaní úspešnosti v kolektívnych športoch Chorvátska a Slovenska? Žiaľ, takúto analýzu ešte nikto nerobil. Možno, že svoj podiel na úrovní našich kolektívnych športov /výnimkou je asi iba ženský basketbal a volejbal/ majú aj predstavitelia socialistickej čs. telesnej výchovy. Tí svojho času rozhodli, že veľkú pozornosť im netreba venovať /futbal a hokej mali osobitné postavenie/, pretože na olympijských hrách pätnásť hádzanárov či basketbalistov môže prinajlepšom získať jednu zlatú medailu, ale jeden gymnasta aj päť! Podobne zodpovední za rozvoj čs. športov rozmýšľali aj v súvislosti so vzpieraním, boxom či inými individuálnymi športmi.

Chorváti však ani z pohľadu individuálnych športov nie sú na tom zle. Naopak. Stačí spomenúť olympijskú víťazku z roku 2012 z Londýna Sandru Perkovičovú v hode diskom, lyžiarku Janicu Kosteličovú, ktorá v slalome a kombinácii od roku 1999 vyhrala 30 pretekov Svetového pohára, je aj majsterkou sveta z roku 2003, ale predovšetkým štvornásobnou olympijskou víťazkou /2002 Salt Lake City, 2006 Turín/, Gorana Ivaniševiča, ešte nie tak dávno jedného z najlepších tenistov sveta, či Blanku Vlašicovú, majsterku sveta v skoku do výšky z roku 2007... I keď Ivan Balič je hádzanár, ale má aj veľmi významné osobné ocenenia – dvakrát /2003, 2006/ ho vyhlásili za najlepšieho hádzanára sveta! Vezmime iba veľmi krátke obdobie /ani nie jeden štvrťrok / uplynulého roku: Na MS v atletike S.Perkovičová a B.Vlašičová získali strieborné medaily /hod diskom, skok do výšky/, bratia Martin a Valent Sinkovičovci sa stali majstrami sveta vo veslovaní, Filip Hrgovič európskym šampiónom v boxe v superťažkej váhe Hrvoje Sep v poloťažkej skončil tretí, vodní pólisti na ME obsadili 2.miesto.

JEDNOTKOU JE ALE FUTBAL !

O skutočnej láske Chorvátov k futbalu svedčí aj to, že v dňoch, kedy ich reprezentácia zápolí na majstrovstvách Európy, alebo sveta, nájdete personál v hoteloch a reštauráciách oblečený v oficiálnych chorvátskych dresoch, na ktorých prevládajú biele a červené štvorce. Niektoré recepčné i čašníčky majú v národných farbách pomaľované aj tváre. Nikto tu nikoho do ničoho nenúti. Je to jednoducho spontánna záležitosť a prejav vzťahu k hráčom, ktorí reprezentujú ich milovanú krajinu.

Ďalší príklad vzťahu chorvátskych fanúšikov k svojim klubovým farbám: niektorí našinci, ktorí v lete 2014 trávili pobyt pri mori blízko Splitu, sa chystali na stretnutie 4.predkola Európskej ligy medzi domácim Hajdukom a ukrajinským Dniprom Dnepropetrovsk. Naivne sa domnievali, že takýto nie veľmi atraktívny súper nezaplní štadión na Poljudu a preto nebude problém získať vstupenky. Veľmi sa však mýlili! Už týždeň pred stretnutím bolo 40 000 miest /!/ beznádejne vypredaných. Domácich majiteľov vstupeniek neobmäkčila ani ponuka 100 eur za lístok...

Láska k futbalu však neznamená, že v ňom Chorváti nechcú mať poriadok. Tak napríklad nemusíme nikoho presviedčať, že najúspešnejší a najobľúbenejší klub v krajine – Dinamo Záhreb, má za sebou nielen typických fanúšikov, ale i predstaviteľov štátnej moci. Napriek tomu chorvátska polícia v minulom roku zatkla majiteľa Dinama a jeho brata trénera, teda Zdravka a Zorana Mamičovcov ako aj ďalších funkcionárov klubu a spoza mreží ich vypustila iba na veľmi vysoké kaucie. Bratov a ich spolupracovníkov vtedy obvinili z daňových únikov, fiktívnych zmlúv, vyplácania mŕtvych duší, atď. Vieme si my aspoň predstaviť, že niečo také by sa u nás mohlo stať v súvislosti s hokejovým, alebo futbalovým Slovanom? Buďme realisti, asi nikdy. Aj keby existovali skutočné dôkazy.

V LONDÝNE SME PREHRALI

Slovensko na OH 2012 v Londýne získalo iba jednu striebornú a tri bronzové medaily. Chorvátsko dohromady šesť, z toho tri zlaté, jedna strieborná a dve bronzové. Jednoznačne bolo úspešnejšie než my. Chorváti sa tak trochu „oháňajú“ aj špecifickou tabuľkou v ktorej je zisk aspoň jednej zlatej medaily daný do súvislosti s počtom obyvateľov. Prvenstvo z tohto pohľadu patrí Granade, tá v Londýne získala jednu zlatú, pričom má iba 89 000 obyvateľov. Nasledujú Bahamské ostrovy jedna zlatá na 310 000, Jamajka – 4 zlaté na 2,7 mil., Nový Zéland – 5 zlatých na 4,1mil., Maďarsko – 8 zlatých na 10,1 mil. obyvateľov, Trinidad a Tobago – jedna zlatá na 1,1 mil. a na 7.mieste je Chorvátsko s tromi zlatými na 4,6 mil. obyvateľov. Do tejto zvláštnej desiatky sa ešte dostali Litva – 2 zlaté na 3,6 mil., Slovinsko – jedna zlatá na 2,1 mil. a nakoniec V.Británia – 29 zlatých na 62,3 mil. obyvateľov.

Do LOH 2016 v Riu de Janeiro nezostáva veľa času a tak uvidíme, ako skončí pomyselný súboj v úspešnosti medzi našou republikou a Chorvátskom. V jednom sú však Chorváti stále pred nami: nesťažujú sa, nezalamujú rukami, ako majú málo peňazí na prípravu svojich olympionikov. Určite ich majú menej ako my a neskrývajú ich do armádnych športových centier a ďalších podobných inštitúcii. O to intenzívnejšie sa však pripravujú...