Tretieho decembra nás navždy opustil vo veku nedožitých 90 rokov žurnalista a štátny úradník Mgr. Ivan Fecko.

Narodil sa ako tretie zo šiestich detí dedinského učiteľa v Čečejovciach na východním Slovensku. Sám o sebe hovoril, že má geneticky zakorenený sklon k vandrovaniu – začínal v Prešove, potom prešiel do Košíc, neskôr do Bratislavy a nakoniec skončil svoju pracovnú púť v Prahe. Začínal v krajských novinách a v časopise Odevák v Prešove. Po čase prešiel do krajového vysielania Slovenského rozhlasu a do krajovej redakcie Pravdy v Prešove. V roku 1968 sa stal prvým šéfredaktorom zakladajúceho denníka Večer v Košiciach, kde zotrval desať rokov. Jeho kariéra pokračovala na postoch námestníka riaditeľa Slovenského úradu pre tlač a informácie v Bratislave a napokon na poste podpredsedu Federálneho úradu pre tlač a informácie v Prahe.

V minulom roku som sa s Ivanom Feckom stretol na dvoch seminároch Združenia slovenských novinárov. Po jednom seminári sme si sadli do kaviarne v obchodnom centre v Bratislave. S vďakou som mu pripomenul časy, keď ma prijal do redakcie Večer v Košiciach. Po troch týždňoch som mu len tak spomenul, že bývam na vidieku a mám problémy s dochádzkou. Šéfredaktor Fecko sa prívetivo pousmial, pozrel do svojho kalendárika a povedal, že tento týždeň už nemá čas, ale bude sa mi venovať začiatkom budúceho týždňa. Po štyroch dňoch ma zavolal k sebe a stroho povedal, ideme na to. Zobral kľúče od svojho auta a odviezol ma na bytové družstvo. Domov som odchádzal s kôpkou úradných papierov a kľúčami od bytu. Pôžičku na byt som nemusel splácať, lebo bola nenávratná.

V kolektíve Ivana Fecka vládla rodinná atmosféra a tvorivá pohoda. Cez deň niektorí redaktori klepali do písacích strojov, iní svoje výtvory dikotovali korešpodentke a ďalší behali po pracoviskách a inštitúciách. Ale popoludní, keď z rotačního stroja vyšli prvé výtlačky novín, takmer všetci sme sedeli v redakcii za jedným stolom a čakali na čerstvé noviny. Atmosféru zrodu teplých novín s vôňou tlačiarenskej černe spolu s nami prežíval aj šéfredaktor. 

„Denník Večer bol pre mňa tvrdá a zaujímavá životná škola“, povedal Ivan Fecko. „Bez skúsenosti z riadiacej práce som sa dostal na čelo mladého ambiciózneho kolektívu, v ktorom len tretina poznala ozajstnú prácu redaktora. Nezaplatiteľnou devízou však bolo nadšenie, s ktorým sa všetci pustili do tvorby novín. V redakcii Večer som strávil necelých desať rokov. Boli najkrajšie v celej mojej profesionálnej dráhe.“

Ivan Fecko okúsil povolanie redaktora, šéfredaktora i prácu vládneho úradníka, ktorý okrem iného analyzoval mediálnu produkciu. Aký bol jeho pohľad na vtedajšiu socialistickú žurnalistiku? Aký bol jeho pohľad na médiá po zmene režimu?

„Žurnalistika je tak zložitý mnohofarebný organizmus, s toľkými odtieňami, že jednoznačnou charakteristikou by som musel niektorým médiám neprávom ublížiť a niektorým aj bezdôvodne lichotiť“, začal svoje rozprávanie. „Je to autorská činnosť jednoznačne definovaná osobnosťou šéfredaktora a jednotlivých redaktorov. Aj za socializmu boli tituly, ktoré čitateľská obec prijímala s dešpektom pre otrocké verklikovanie ideologických poučiek sem-tam zaodetých do reálneho šatu. Boli aj tituly obľúbené, ktoré odzrkadľovali život väčšinou bez fráz a klišé. Aj teraz, v kapitalizme, nájdeme v neprehľadnom pralese printových, elektronických a internetových médií širokú škálu novinárských prejavov.

Nájdeme tam výsledok poctivého novinárskeho remesla až po ten najodpornejší suterén. V dobách môjho aktívneho pôsobenia v médiách, najmä od šesťdesiatych rokov, bolo menej hrubosti, vulgárnosti a zákernosti. Aj v kritických prejavoch bolo viac zodpovednosti voči objektu kritiky i voči čitateľovi alebo poslucháčovi. Možno si myslíš, že fandím minulosti, ale naozaj mám silný pocit takej pravdy. Tá spočíva najmä v tom, že novinár slúži svojmu zamestnávateľovi, svojmu čitateľovi, svojmu poslucháčovi a divákovi. Podľa mňa dobrý novinár je ten, kto dokáže oboch tých pánov uspokojiť. Ak vydavateľ žiada viac, ako dovolí moje svedomie, zmením zamestnávateľa.

K tomu jeden príbeh: v polovici sedemdesiatych rokov nám z Bratislavy do Košíc prihrali západonemeckého novinára, aby sme mu pomohli ku kontaktom s krajskými inštitúciami a podobne. Na záver pobytu ho prijal podpredseda Krajského národného výboru, a to aj s večerou. Debatovalo sa o kadečom, no a po treťom či štvrtom pohári tokajského vína sa nemecký novinár zrazu pre nič za nič obrátil ku mne, vraj mu pripadám celkom sympatický, preto sa diví, že som sa dal do služieb totalitného režimu. Do mňa vošiel čert, veď ešte opitý nemohol byť, aby bol taký nezdvorilý voči hostiteľovi. Poprosil som tlmočníčku, aby si dala záležať na presnosti prekladu toho, čo poviem, a spustil som: Pán kolega, vy pracujete v redakcii, kde sa nezhodujete s názormi svojho vydávateľa? On že si tú redakciu zvolil, lebo sa s ňou názorovo stotožnil. A ja mu na to, aj ja som si vybral noviny, s ktorými som sa stotožnil. A tým to skončilo. Potom sme sa už rozprávali len o kvalite tokajského.

Nuž, takto vidím rozdiel medzi žurnalistikou za socializmu a za kapitalizmu. Navyše nezabúdajme, že média sa stali tovarom, vydavatelia musia dosahovať zisk. Sú tu nielen predplatitelia, ale aj sponzori a inzerenti, ktorí určujú politické zafarbenie. V takýchto médiách je len veľmi málo miesta pre intelektuálne náročnú prácu.“

Je ešte veľa toho, čo by som mohol napísať o Ivanovi Feckovi, aby som charakterizoval jeho osobnosť. Nepatril k tým, ktorí z princípu alebo z nenávisti kritizujú spoločenské pomery. Napríklad na jednom seminári, kde sa viacerí účastníci kriticky vyjadrovali o stave nášho zdravotníctva, Ivan Fecko zareagoval, že on ako senior mal vážne zdravotné problémy, dosť času strávil v nemocniciach a s lekármi a inými zdravorníkmi mal len dobré skúsenosti.“

V tejto súvislosti sa nám ponúkajú ďalšie výroky Ivana Fecka, ktoré zvykol hovoriť v súvislosti s kvalitou akéhokoľvek povolania:

„Ak chce drobný podnikateľ otvoriť reštauráciu, musí pred vydaním licencie

preukázať, že má kvalifikovaný personál a zabezpečenú hygienu.

Ak chce podnikateľ otvoriť lekáreň, musí mať dosť magistrov, aby bol zabezpečený správny chod vydávania liekov.

Ak chce niekto otvoriť akúkoľvek súkromnú školu, musí pred udelením súhlasu preukázať dobré personálne zabezpečenie a študijné programy.

Má to logiku, lebo ide o telesné, alebo duševné zdravie ľudí, či o vzdelanostnú budúcnosť obyvateľstva.

Ale ak chce niekto vydávať tlač, alebo vysielať obraz, či len zvuk, stačí mu preukázať finančné a technické zabezpečenie, prípadne stručný všeobecný zámer o sfére odbytu.

No a potom sa nečudujme, že absolventi žurnalistiky idú často do kadejakých reklamných agentúr i celkom nežurnalistických pracovísk a redakcie novín, časopisov a iných médií sú plné polovzdelancov, ktorých základné „vybavenie“ je dostatok drzosti. A tí majú vplyv na informovanie a duševné zdravie spoločnosti.“