Odišiel nielen kvalitný a objektívny novinár, ale zároveň človek, ktorý pomáhal, i keď vôbec nemusel...

Aspoň trochu skúsený novinár dokáže napísať nekrológ o hocikom. O známom politikovi, umelcovi či športovcovi. Stačia mu k tomu určité podklady či už u archívu, dnes dokonca len z internetu. Zdalo by sa, že sa mu predsa len lepšie o zosnulom bude písať v prípadoch známych osôb. Aj v tejto situácii sa však presvedčujem, že to vôbec nie je tak. Písať už o mŕtvom kolegovi, ktorého smrť ma skutočne šokovala, nie je iba tak. Tu ožívajú spomienky na nedávne diskusie po stretnutiach na Veľvyslanectve Ukrajiny v Bratislave, kedy sme išli z Radvanskej až takmer k Prezidentskému palácu.

V mnohom sa naše názory na situáciu na Ukrajine, a konkrétne na území ovládané separatistami, rozchádzali. Napriek tomu sme rešpektovali jeden druhého a čo je najdôležitejšie – stále sme mali o čom hovoriť. Obaja sme dobre poznali dnes už bývalý Sovietsky zväz, on študoval vo vtedajšom Leningrade, teda v Rusku, ja v Odese na Ukrajine. Práve preto s Jeho excelenciou, veľvyslancom Jurijom Muškom, hovoril vždy po rusky, ja som sa snažil viesť konverzáciu v ukrajinčine, i keď tá moja je popretkávaná množstvom ruských slov. Bolo však vidieť, že pán veľvyslanec ho vždy rešpektoval, i keď vystupoval vždy v duchu „politiky Kyjeva“, nakoniec to je aj jeho poslanie. Nevedel som pochopiť, prečo chýbal na zatiaľ poslednom stretnutí s prvým mužom Ukrajiny v našej republike, ktoré bolo nedávno pri príležitosti výročia prijatia Ústavy Ukrajiny ako zvrchovanej a samostatnej krajiny. „Možno má pracovné povinnosti, možno je niekde v cudzine na služobnej ceste,“ uvažoval som a vôbec pritom ani nepomyslel na to, že by ho pán veľvyslanec nepozval. Jednoducho nemohol prísť...

Až v piatok, 2. augusta som sa v denníku Pravda dočítal, že Boris LATTA už nie je medzi nami. Nuž, málokedy ma informácia z médií mohla viac šokovať. Veď pri každom stretnutí sme mohli rozoberať aj ťažbu diamantov v Afrike, zemetrasenia v Ázii, výrub lesov v Sibíri či záchranu klokanov a medvedíka koaly v Austrálii, nikdy o svojich zdravotných problémoch nepovedal ani slovo. Bol to veľmi dobrý človek (ten minulý čas v súvislosti s ním sa mi akosi ťažko píše), ale ako som teraz zistil – zároveň pevný a tvrdý ako žula.

Výborný novinár, jeho materiály o Rusku, Ukrajine či Palestíne som čítal (a určite aj mnohí ďalší) vždy s očakávaním a radosťou. Nakoniec nielen o týchto troch spomenutých krajinách, jednoducho v zahraničnej politike bol skutočne doma.

Pri písaní materiálov o Ukrajine sa často nespoliehal iba na svoje znalosti a informácie. V týchto svojich príspevkoch často citoval aj významných kyjevských politológov, historikov i politikov. To všetko len prospievalo k objektivite, kvalite a príťažlivosti jeho článkov.

Nie náhodou mu odborná porota udelila Cenu Gaba Zelenaya, ktorá sa zrodila z iniciatívy Únie slovenských novinárov. Neviem, koľko rôznych novinárskych a spoločenských ocenení dostal počas svojho plodného tvorivého života, ale aj keď ich bolo i desať, zaslúžil by si ich rozhodne viac. Jednu iba za to, čo sa dnes veľmi nenosí – za vernosť svojmu médiu. Denníku PRAVDA bol verný celé desaťročia. Nuž, keby nezomrel ešte ani nie 67-ročný, určite by PRAVDA ešte niekoľko rokov ťažila z jeho profesionality na veľmi vysokej úrovni, z jeho znalosti politickej a spoločenskej situácie v tzv. postsovietskom priestore i na Blízkom Východe.

O vynikajúcom charaktere Borisa Lattu svedčí aj naše osobné zoznámenie sa. Zhodou okolností bolo na Ukrajine, konkrétne v Užhorode. V roku 1996 sa tak uskutočnilo oficiálne dvojdňové rokovanie vlád Ukrajiny a Slovenska. Akreditovaní novinári čakali na letisku (vtedy ešte funkčnom) na prílet oboch vlád. Naša vystúpila z lietadla na čele so vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom a ja, vtedy vedúci filiálky redakcie Slovenská republika v Košiciach som naraz s hrôzou zistil, že vo fotoaparáte mám nefunkčné batérie! Začal som ticho hromžiť na všetko možné i nemožné, samozrejme aj na seba... Boris, ktorý stál pri mne, bez slova vytiahol balíček nových batérií a mlčky mi ich podal. Pritom dovtedy sme sa nestihli ani oficiálne zoznámiť, i keď nejeden o druhom vedel. Nezištne takto pomohol kolegovi z konkurenčných novín, čo by na jeho mieste asi neurobil nikto. Už len kvôli tomu, že vtedajšie noviny, ktoré podporovalo HZDS mnohým nedávali pokojne spávať. Najmä nie novinárom z tzv. nezávislých a mienkotvorných denníkov, medzi ktoré sa zaraďovala aj PRAVDA.

Myslím, že tie batérie som mu nikdy nevrátil. Jednoducho vždy, keď som išiel tam, kde mal byť aj on, som ich zabudol kúpiť. Keď som mu za ne núkal peniaze, tak iba mávol rukou. Povedal, aby som ich považoval za darček.

Čo už teraz robí Boris na tom druhom svete? Určite tam nechce oddychovať a spomínať na roky svojej úspešnej novinárskej kariéry. Ako ho poznáme, tak chce využiť svoju kondičnú pripravenosť, ktorou roky, keď bol zdravý, zahanboval mladších pri rôznych futbalových stretnutiach, teda pri športe, v ktorom tiež vynikal. S najväčšou pravdepodobnosťou naďalej sleduje dianie vo svete, predovšetkým v krajinách a destináciách, ktorým venoval toľko svojho času. Nuž, pokiaľ tam vychádzajú nejaké noviny, tak už do nich určite niečo napísal...

Česť tvojej pamiatke, Boris!