Možno, že niekto na Slovensku má pocit hrdosti z toho, že ukrajinská vládna administrácia si po revolúcii /či prevrate/ v roku 2013 pozvala na pomoc aj dvoch našich bývalých vysokých štátnych činiteľov Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Nuž, väčšina našincov sa nad týmto rozhodnutím prezidenta Petra Porošenka a jeho tímu poriadne začudovala, ale budiž... Chceli ich mať, nech si ich majú. Nakoniec väčšina z nás bola rada, že sa vytratili z našej politickej scény. Veď svojho času patrili medzi najvýznamnejších zakladateľov SDKÚ, ktorá dnes už odpočíva na politickom smetisku.

Slovenskí optimisti však predsa len rátali s tým, že táto dvojica pomôže susedom Ukrajincom zaviesť poriadok v tržbách a teda nárast daní, tak potrebných pre zdravotníctvo, školstvo aj sociálnu sféru. Teda čím vyššie dane získa štát z obchodu a služieb, tým viac peňazí bude mať pre tak prepotrebné zvýšenie mizivých dôchodkov i platov.

Bývalý slovenský podpredseda vlády a minister financií však Ukrajincom, aspoň tým ktorí financie tak veľmi potrebujú, vôbec nepomohol. Napríklad v tzv. maršrutkách, teda v mikrobusoch, ktoré v mestách zabezpečujú časť hromadnej dopravy síce vodičom dávate peniaze priamo do rúk, ale žiadny cestovný lístok za ne nedostanete. Taxikárovi doslova spôsobíte šok tým, že si od neho vypýtate účtenku za zaplatenú cestu. Ani v mnohých kamenných obchodoch nepochodíte lepšie. Elektronické pokladnice síce v nich uvidíte, ale pokiaľ budete chcieť äčtenku tak vám predajcovia povedia, že momentálne nefungujú a bez problémov vám napíšu rukou akýsi pokladničný bloček. Bez kópie, teda iba pre vás.

V takej veľkej krajine takéto daňové úniky predstavujú obrovské finančné čiastky. Pán Mikloš asi na Ukrajine využil iné skúseností zo svojej domoviny – konkrétne presadzovanie šokového zvýšenia cien za plyn, kvôli ktorému mnohí obyvatelia nášho vidieka musia zimnú vykurovaciu sezónu alebo pôžičkami, alebo splátkovým kalendárom. Práve ten spoznali Ukrajinci po príchode nášho exministra financií, predtým si také niečo ani nevedeli predstaviť.

I tak však na Ivana Mikloša na Ukrajine málokto nadáva, pretože ho obyvatelia ani nestihli spoznať, jednoducho jeho príchod ako hlavného poradcu ministerky financií ani nezaregistrovali. Médiá mu nedávali priestor a tak spolu s Mikulášom Dzurindom zostali nepoznaní. Na rozdiel od gruzínskeho výsadku na čele s exprezidentom Michailom Saakašvilim, ktorého meno sa stále, teda aj po odvolaní z funkcie gubernátora Odeskej oblasti denno – denne skloňuje v národe od rána do večera. Sem – tam sa iba vo vyšších kruhoch rozprávalo o až priveľmi solídnych príjmoch oboch našich expolitikov  a to už aj preto, lebo žiadnu prácu po nich nevidieť. Možno, že ukrajinská vláda sa spoliehala na to, že I.Mikloš doslova rozkrúti ekonomickú reformu, tak potrebnú v tejto krajine, ale tá dodnes nemá za sebou ani zahrievacie kolo. Len pre zaujímavosť – I.Mikloš po návrate z Ukrajiny v rozhovore pre jeden tzv. mienkotvorný denník povedal, že v blízkej budúcnosti sa chce venovať problematike školstva. Čo už, naše školstvo už celé roky prežíva nie najlepšie obdobia a keď ho začne „liečiť“ práve on, tak nám nič nezostane iba pedagógov ľutovať ešte viac než doteraz...

DOBRE UŽ BOLO?

Ukrajinci sa za celé desaťročia naučili byť trpezlivý a znášať všetky ekonomické zmeny i výrazné výkyvy v životnej úrovni, ale zdá sa, ža hospodárstvo krajiny je už na tom tak zle, že sa už nemá čo zhoršiť. Podľa jednej renomovanej agentúry pre výskum verenej mienky sa materiálna situácia Ukrajincov od začiatku minulého roka do terajšej jesene zhoršila až u 60% obyvateľov krajiny, u necelej tretiny /30%/ sa nezmenila a iba v prípade 6% respondentov sa zlepšila. Traja zo sto nevedeli odpovedať či žijú lepšie, alebo horšie než pred rokom...

Zmeny k horšiemu teda pocítila väčšina Ukrajincov, ale podľa ich miesta trvalého pobytu sú príčiny týchto zmien rôzne. Obyvatelia západných regiónov za základný problém v hospodárstve krajiny považujú vojenské akcie v Doneckej a Luhanskej oblasti a korupciu ľudí pri moci za čias Janukovyča a Azarova, Ukrajinci z juhu a východu za hlavnú príčinu ekonomického úpadku vidia neprofesionalizmus terajšieho vedenia štátu a jeho nezáujem dosiahnuť politický kompromis s opozíciou.

ZA PRÁCOU DO POĽSKA

Či už legálne, alebo nie, najviac Ukrajincov chodí za prácou do susedného Poľska. Podľa neoficiálnych  údajov je ich ročne až 10 miliónov. Niektorí z nich prichádzajú iba na dva – tri mesiace, iní aj na celý rok. Oficiálna štatistika potvrdzuje, že tých desať miliónov, ktorí prekročia ukrajinsko – poľské hranice v priebehu jedného roku je reálny počet. V minulom roku to bolo 10 111 086, pričom prevažná väčšina z nich uviedla za príčinu vycestovania „osobné dôvody“. Za služobnú cestu označilo svoj prechod hraníc 105 072 Ukrajincov, do kategórie „turistika“ zaradilo svoju cestu iba 9436 občanov Ukrajiny. Nemusíme zdôrazňovať, že takmer všetci tí, ktorí vycestovali z tzv. súkromných i služobných dôvodov odišli do Poľska pracovať.

Iní názor však majú predstavitelia poľského cestovného ruchu. Tí tvrdia, že na základe kritérií Svetovej organizácie turizmu pri OSN sa za zahraničného turistu považuje osoba, ktorá v cudzej krajine strávila aspoň jednú noc v niektorom oficiálnom ubytovacom zariadení, teda od hostelov cez motely, kempingy, penzióny až po hotely. Podľa nich poľskí zamestnávatelia nezabezpečujú pre svojich ukrajinských pracovníkov ubytovanie v spomínaných zariadeniach. Ukrajinci sa z toho smejú a dobre vedia prečo – veď milióny tých „turistov“ sa vrátili na rodnú Ukrajinu so zarobenou valutou. Ale aj Poliaci sú spokojní: nemusia sa zaoberať počtom či už legálnych, alebo, tzv. čiernych gastarbaitrov . Z hľadiska imidžu cestovného ruchu je pre nich výhodnejšie z nich urobiť zahraničných turistov.

Vladimír MEZENCEV

/Cesta na Ukrajinu absolvovaná pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.