Napriek podpísaniu dohody o prímerí v Minsku na Ukrajine necítiť optimizmus. Skôr naopak. Možno povedať, že ide o akési ticho pred búrkou. Ľudia strácajú aj posledné zbytky optimizmu, začínajú žiť zo dňa na deň. Nielen na východe krajiny, ale aj v oblastiach, tak vzdialených od bojových činností. Ešte šťastie, že aspoň ukrajinskí športovci žnú medaily i ďalšie úspechy na mnohých vrcholových svetových i európskych súťažiach. Vezmime si iba takých futbalistov Šachtaru Doneck. Je v tom aj veľa symboliky. Mužstvo, ktoré je síce ešte stále symbolom Donbasu našlo svoj aktuálny domov vo Ľvive, sídle najextrémnejších ukrajinských nacionalistov. Aj to je dôkaz toho, že Ukrajina je stále jedna a jedna by mala aj zostať. Žiaľ, rastie aj počet tých obyvateľov susednej krajiny, ktorí už plne rezignovali a myslia si, že či chcú, alebo nie, uskutoční sa tvrdý bojový konflikt, teda nastane skutočná vojna...

TAKÝ VLASTNÝ HYENIZMUS

Artem Rudnik z oblastného mesta Černihov dostal povolávací rozkaz, ale na rozdiel od iných „vlastencov“ sa nesnažil vykúpiť z vyslania do tzv. zóny protiteroristickej operácie /ATO/, ani nehľadal iné cestičky k tomu, aby nemusel riskovať svoj život v bojoch na Donbase. „Keď ma povolali, tak treba ísť. Nie som predsa zbabelec... Nestrachujte sa o mňa, so mnou bude všetko v poriadku, uvidíte keď sa vrátim domov“. Veď doma zanechal rodinu so šesťročnou dcérkou a tehotnú manželku, ktorá sa pripravovala na pôrod syna.

Ako sa neskôr zistilo, domov z tzv. ATO telefonoval ešte polhodinu pred smrťou, manželku prosil poslať peniaze a prisľúbil, že ešte v ten večer opäť zavolá. Potom ho však prišli domov pochovať. Velitelia i spolubojovníci tvrdili, že zomrel ako hrdina na kontrolnom stanovisku strelou z diaľky do hlavy guľkou skúseného ostreľovača. Pochovali ho so všetkými vojenskými poctami... Vdova má nárok na finančnú pomoc od štátu, tú jej však na veľké a nemilé prekvapenie vojenskí úradníci odmietajú zaplatiť: vraj interným vyšetrovaním prišli k záveru, že jej manžel spáchal samovraždu! Napriek tomu, že všetky predchádzajúce správy jednoznačne potvrdzovali, že Artem Rudnik zahynul pri plnení svojich vojenských povinnosti rukou ostreľovača a jeho pozostalým patrí jednorazová  čiastka 609 000 hrivien /v súčasnosti už iba cca 30 000 eur/.

Miestni novinári a právnici zistili v Černihove ešte jeden podobný prípad. Manžel Oksany  Hovoruščenkovej – veliteľ ženijnej služby delostreleckej batérie zahynul pri výbuchu munície. Napriek tomu, že sa nenašiel svedok  jeho smrti ho spolubojovníci nazvali hrdinom a pochovali so všetkými vojenskými poctami. Okrem toho ešte niekoľko hodín pred svojou smrťou telefonicky rozprával s manželkou a povedal jej, že mu je  veľmi smutno za rodinou a teší sa na to, že sa určite v krátkom čase vráti domov...  Aj Oksane Hovoruščenkovej  vojenská správa v Černihove  odmietla vyplatiť zákonné príspevky, pretože jej manžel vraj spáchal samovraždu. „Môj muž  by niečo také nikdy v živote neurobil. Viem pochopiť i to, že štát nemá peniaze a preto je jednoduchšie povedať pozostalým, že ich otec, manžel  či  syn spáchal samovraždu. Všetko iba preto, aby sa ušetrilo na vyplatení dávok, na ktoré má rodina nárok“.

ČO ČAKÁ JANUKOVYČOVU VILU?

Pred rokom po úteku prezidenta Janukovyča do Ruska celý svet obleteli zábery jeho vily a priľahlého majetku, vrátane súkromnej zoologickej záhrady. Na televíznych obrazovkách sa striedal gýč s obrovským bohatstvom. Vtedy sa oficiálne tvrdilo, že  majetok v Mežihorjí štát jednoducho zhabal a exprezidentovi Viktorovi Janukovyčovi  už z neho nepatrí nič!

Po roku je však všetko inakšie. Spočiatku medzi obyvateľmi Kyjeva a okolia bol veľký záujem na vlastné oči vidieť bohatstvo, ktoré pre seba a svojich najbližších nazbierala vtedajšia hlava štátu. Spočiatku Mežihorje  navštevovali denne tisícky Ukrajincov, v lete ešte 600-800 ľudí denne, teraz v priemere 40. Návštevníci platili vstupné a tak sa za mesiac nazbieral aj milión hrivien. Z tejto sumy sa mohli platiť mzdy zamestnancom, vydržiavať ZOO a dokonca aj pomáhať utečencom z Donbasu. Vilu i ďalšie objekty začali od ich „znárodnenia“ spravovať rôzni aktivisti – a to spôsobilo vážne súčasné problémy. Títo správcovia neplatili za dodávky plynu a elektriny, vznikli obrovské dlhy  a teraz chcú, aby vila s príslušenstvom prešla do rúk štátu. Ten sa to však zdráha urobiť, pretože dnes už jeho predstaviteľom je jasné, že to nebude také jednoduché. Súd zatiaľ priznal štátu 136 ha pôdy, pretože jej privatizácia Janukovyčom bola nezákonná. Táto pôda prešla do rúk ukrajinskej vlády. Tá ju chce dať do užívania  niektorej organizácii, žiaľ, od leta sa nedarí nájsť nájomcu. Okrem toho priamo na Janukovyča  bola napísaná iba určitá časť areálu, všetko ostatné patrilo nejakej firme Tantalit. Teoreticky možno spojiť túto spoločnosť s Janukovyčom a zistiť, kto ako fyzická osoba je jej majiteľom. Ale...  To, čo je v katastri ako Janukovyčov majetok, to môže predať. Tak, ako to urobil bývalý generálny prokurátor Ukrajiny, ktorý spoločne s Janukovyčom utiekol do Ruska – Viktor Pšonka. Ešte v čase jeho úteku syn Artur predal luxusné byty a apartmány a to i napriek tomu, že generálna prokuratúra dala návrh na ich konfiškáciu. Nepochopiteľné, že na toto všetko sa prišlo iba nedávno. Pokiaľ terajší ich majiteľ, teda ten, ktorý kúpil tento majetok od Pšonkovcov, ho predá ďalšej osobe, resp.osobám, tak štát už naň nebude mať nijaké právo...

Kde všade sú poklady exprezidenta, napríklad zlaté sochy, či obrazy v hodnote niekoľkých miliónov eur? Tak napríklad ešte v minulom roku sa niektoré z nich objavili na výstave v Národnom umeleckom múzeu. Medzi exponátmi boli diela Picassa, prvá ukrajinská kniha Apoštol, obraz Polenova v hodnote 5 mil.eur... Kde sú dnes tieto vzácne veci nikto nevie. Nikdy sa neurobila ich inventarizácia a tak ani prokuratúra nemôže dať návrh na ich konfiškáciu. Darmo ju vedenie Národného umeleckého múzea v Kyjeve upozorňovalo na to, že po skončení výstavy nevie, čo má urobiť s týmito drahými exponátmi. Tieto však aspoň zostali pod kontrolou múzejníkov, ale keby Janukovyč požiadal o ich vydanie, tak by mu ich museli dať. Podľa zákona... O osude ďalších drahocenností,  ktoré nevystavovali na spomenutej výstave, nikto nevie. Jedno je však isté: tzv. samoobrana, ktorá pôvodne strážila Janukovyčovu vilu, si vraj poriadne naplnila svoje vrecká, ba možno i vrecia. Robila to v tichosti, pri nezáujme tých, ktorí mali Janukovyčov majetok naozaj zaevidovať a strážiť...

VTEDY NA MAJDANE

Pred rokom sa na kyjevskom Majdane ozývala streľba zo zbraní s ostrými nábojmi. Na zemi v krvi zostali ležať desiatky a desiatky nevinných obetí. Najmladšou z nich bol iba 17-ročný Nazar Vojtovič z Ternopiľskej oblasti. Toto jediné dieťa rodičov pri odchode otcovi a mame tvrdilo, že sa mu nemôže nič stáť, pretože do „prvej línie“ určite nepôjde. Jednoducho sa bude zdržiavať vzadu. Napriek tomu si ho guľka našla, dokonca jeho telom preletela. Podľa svedkov sa jeho pobyt na Majdane do tragického momentu dal rátať iba na minúty... Rodičia smrť svojho jediného dieťaťa prežívajú veľmi ťažko. V jeho rodnej dedine Travnevoje v Zbaražskom okrese už miestna škola, v ktorej sa sám učil, nesie jeho meno, ale otcovi a mame to bolesť v srdci a smútok na duši nezmenšilo. Nazar sa chcel stať architektom interiérov a spoločne s otcom plánovali postaviť vlastný dom...

Najstaršou obeťou streľby na Majdane bol 83-ročný Ivan Maxikovyč, bývalý príslušník sovietskeho vojnového námorníctva. Po odchode do dôchodku žil v Kyjeve a na Majdan chodil už od novembra 2013, kedy tam milícia začala rozháňať demonštrujúcich študentov. Zomrel 19.februára v nemocnici na následky zranení. Jeho jediný syn, ktorý žije v Rusku v Sankt Peterburgu na pohreb otca jednoducho neprišiel. Pricestovala iba vnučka, ktorá sa však zaujímala iba o dedičstvo. Tragický osud tohto bývalého námorníka inšpiroval skladateľku Allu Mihajlovú skomponovať pieseň Osud.

Medzi obeťami udalosti na Ukrajine spred roka boli aj tri ženy. Prvá z nich Antonina Dvojrjancová zahynula 18.februára. Ako priama účastníčka – likvidátorka následkov havárie Černobyľskej jadrovej elektrárne mala určité sociálne a finančné výhody, ktoré si mohla v dôchodku spokojne užívať. Napriek tomu chodila pravidelne na Majdan, nechcela stáť bokom ani v tých pohnutých dňoch. Z vlastných peňazí kupovala teplé ponožky a rozdávala ich demonštrantom, pripravovala pre nich aj obložené chlebíčky. Jednoducho tak ako v Černobyle chcela byť ľuďom prospešná a pomáhať im aj teraz...

Na rozčarovanie miliónov Ukrajincov sa doteraz nepodarilo usvedčiť a obviniť priamych účastníkov streľby na Majdane, i keď vo vyšetrovacej väzbe skončili mnohí príslušníci ukrajinských bezpečnostných síl. Zdá sa, že ani terajšia vláda, parlament, či silové rezorty pod vedením nových šéfov sa nevedia dostať zo slepej uličky. Nevedia nájsť vinníkov, alebo jednoducho nemajú záujem ich odhaliť?

Vladimír MEZENCEV, Ukrajina

/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.