Našich východných susedov /ale pre objektivitu musíme zdôrazniť, že nielen ich/ vždy niečo rozdeľuje. Raz je to pohľad na predpokladané členstvo v EÚ a NATO, inokedy na vzťahy k Rusku, či riešenie krízy v Doneckej a Luhanskej oblasti. Vo všetkých prípadoch sú radikáli aj umiernení. Tí prví chcú, napríklad dokonca prerušenie diplomatických stykov s Moskvou a tvrdý vojenský zásah proti separatistom, druhí presadzujú riešenie všetkých problémov rokovaniami a vzájomnými ústupkami, teda kompromismi. V tomto roku Ukrajincov rozdeľuje bývalý prezident Gruzínska a teraz aj exgubernátor Odeskej oblasti Michail Saakašvili.

Jedno je však pravda: pokiaľ podporoval prezidenta Petra Porošenka tak patril nielen medzi jeho blízkych spolupracovníkov, ale doslova aj obľúbencom. Keď Saakašvili začal poukazovať aj na korupciu zo strany samotnej hlavy štátu a kritizovať ju, stal sa zrazu personou non grata a Porošenko ho pozbavil ukrajinského občianstva. Tento akt zároveň predstavoval pre Saakašviliho zákaz žiť na území Ukrajiny, teda nutnosť opustenia jej územia...

Isté je, že aj mnohí podporovatelia Porošenka po tomto jeho skutku sa pridali na stranu opozície. Vyhostenie považujú za prvý veľmi vážny signál, pretože došlo k oficiálnemu a verejnému použitiu štátnych orgánov proti politickému oponentovi. Jední už nazývajú Porošenka diktátorom, druhí si myslia – tak Saakašvilimu treba! Celá záležitosť však nič nerieši. Korupcia tu bola, je a asi ešte dlho bude, či už so Saakašvilim, alebo bez neho. Jednoducho to, čo dokázal v rodnom malom Gruzínsku sa nedá len tak ľahko uplatniť na Ukrajine...

DO „EURÓPY“ SA NEHRNÚ

Počas našich ciest na Ukrajinu v priebehu minulého a začiatku tohto roka sme sa neraz presvedčili, že štáty EÚ sa nemusia obávať nekontrolovateľnej invázie v súvislosti so zrušením vízovej povinnosti pre našich východných susedov. Aj na stránkach Slovenského rozhľadu sme upozorňovali na to, že všetky tzv. katastrofické scenáre, ktoré v tejto súvislosti niekto očakáva, sú iba fámy, šíriace sa alebo z nedostatku informácií, alebo v snahe dezinformovať verejnosť.

Samozrejme, na východ od našich hraníc žije dosť ľudí, predovšetkým mladých, ktorí túžia vysťahovať sa do cudziny a tam začať nový život. Je ich až tretina, ale vo veku 18-35 rokov až polovica! Ide predovšetkým o občanov západnej časti Ukrajiny, teda tých oblastí, ktoré hraničia s Poľskom, Slovenskom, Maďarskom a Rumunskom. Výrazná časť z nich však chce žiť v USA a Kanade a až potom nasledujú členské krajiny EÚ. Zaujímavé je, že podľa štatistických údajov už 15 percent Ukrajincov pracovalo v cudzine /vrátane Ruska/, ale dali prednosť návratu do svojej domoviny. Pozitívnou stránkou prevažnej väčšiny Ukrajincov je umožniť svojim deťom študovať v zahraničí a to i napriek tomu, že na to nemajú potrebné finančné prostriedky. I keď mladých Ukrajincov možno stretnúť aj na pôde slovenských univerzít, ide skôr o ojedinelé prípady, prevážne na základe rôznych medzištátnych zmlúv, naši susedia uprednostňujú školy v Nemecku, USA, Poľsku, Kanade, V. Británii a Švajčiarsku.

Nestabilná vnútropolitická situácia i vojna so separatistami na východe, neriešenie ekonomických problémov a nie veľmi optimistická perspektíva mladých však v budúcnosti môžu ovplyvniť snahu mnohých Ukrajincov zmeniť svoj život. Napríklad emigráciou, ale žiť na Slovensku pomýšľa z nich iba nepatrný počet. Každodenný život však dokazuje, že Ukrajinci o sťahovaní sa na západ a za oceán viac hovoria a uvažujú, než činia...

CENZÚRA NA PLNÉ OBRÁTKY

Nevyhlásená vojna medzi Ukrajinou a Ruskom v súvislosti s Donbasom zhoršila vzájomné vzťahy medzi dvoma susednými krajinami na maximum. Žiaľ, prenáša sa to aj do kultúry. Na Ukrajine vznikol špeciálny orgán cenzúry, ktorý zakazuje premietanie mnohých, nielen ruských, ale aj sovietskych filmov či vydávanie kníh. Zákaz vstupu a vystupovania dostali mnohí ruskí umelci i hhudobné skupiny. Nedávno Štátny výbor pre televíziu a rozhlasové vysielanie zakázal rozširovanie na Ukrajine knihy ukrajinskej rodáčky známej herečky Eliny Bystrickej. Ide o jej autobiografiu Hviezdy na nebi herečky, známej predovšetkým z filmu Tichý Don. Bystrická sa dobre poznala aj so spisovateľom Michailom Šolochovom a vo svojej knihe odpovedá aj na otázku kto bol vlastne autorom svetoznámeho románu. Ako vieme v súčasnosti sa niektorí literárni kritici snažia dokázať, že Šolochov, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Tichý Don nenapísal.

Kniha Bystrickej sa k ukrajinskému čitateľovi môže dostať iba vtedy, keď ju preložia do ukrajinčiny a potom „súd“ expertov posúdi, či ju Ukrajinci môžu čítať, alebo nie. Táto rada odborníkov už doteraz na základe zákona o obmedzení k prístupu k dielam a tlačeným médiám v Rusku už zakázala desiatky kníh.

SLOVENSKÝ? UKRAJINSKÝ?

O spoločnom filme Čiara sa hovorí a píše veľa. Predovšetkým kvôli úspechom, ktoré zbiera nielen medzi odborníkmi, ale hlavne u divákov. U nás ani mnohí nevedia, že sa zrodil v koprodukcii s Ukrajinou, niekde sa premieta vyložene ako slovenské dielo, východní susedia hovoria o ukrajinsko-slkovenskom filme, ale tiež dávajú do popredia svoje aktivity na tvorbe Čiary. Ukrajinci oceňujú, že Čiara dostala v tomto roku cenu za najlepšiu réžiu na jednom z najstarších filmových festivalov na svete v Karlových Varoch. Zároveň po vzhliadnutí filmu už stratili všetky ilúzie o „európskych“ policajtoch, pretože aj oni sú podplatiteľní. Vo filme hrá aj Rimma Zjubina, ktorá časť svojho života prežila v Užhorode, pravidelne sledovala vysielanie našej televízie, priamo v Čiare hovorí po ukrajinsky, poľsky a slovensky. Podľa nej nie je žiadne tajomstvo, že veľa obyvateľov Zakarpatska sa zaoberá pašovaním, pričom mnohí si ani neuvedomujú, že prevozom cigariet cez hranice porušujú zákony. Zároveň si myslí, že zakarpatská mafia je aspoň taká zaujímavá ako talianska...

Vladimír MEZENCEV

/Cesta na Ukrajinu realizovaná s finančnou pomocou Literárneho fondu/