Stačí mať iba priemernú pamäť na to, aby si uvedomili, že dve najvýznamnejšie revolúcie u nášho východného suseda – Oranžová a Dôstojnosti sa uskutočnili počas silných mrazov, teda v zimných mesiacoch. Nečudo, že niektorí očakávali ďalšiu, či ďalší prevrat, aj v uplynulých mesiacoch. Na veľké prekvapenie sa tak nestalo, i keď dôvodov na nový „Majdan“ bolo viac než dosť. Zdá sa, že Ukrajinci si uvedomujú svoje nie najlepšie postavenie: budú mrznúť, stáť dni a noci na Majdane, padne vláda a možno i prezident – a čo z toho? Prídu noví ľudia, v rukách oligarchov však iba bábky – a nič sa nezmení. Môže však nastať ešte horšia situácia – občianska vojna. Nie tá, ktorá sa odohráva na 2% územia krajiny, ale oveľa väčšia a ešte intenzívnejšia...

Súčasnú situáciu veľmi komplikuje železničná blokáda Donbasu. Vojna – nevojna, ale z územia, ovládaného separatistami predsa len na „Veľkú Ukrajinu“ prichádzalo tak potrebné uhlie, predovšetkým pre teplárne a elektrárne. Skupiny nacionalistov však jednoznačne tvrdia: s tými, s ktorými bojujeme, nemôžeme predsa obchodovať! Darmo sa z elektrárni a teplárni ozývajú hlasy, že uhlie v ich skladoch vydrží iba niekoľko dní, tí, ktorí vyvolali blokádu /predovšetkým bývalí účastníci vojnových operácií proti separatistom/ si z ich lamentovania nič nerobia. Nakoniec, ani donbaskí baníci. Pokiaľ ich uhlie nekúpi Ukrajina, tak ho bez problémov a finančných strát predajú do Ruska. Bodka.

Donbas je ďaleko od Užhoroda, ale aj v tomto meste možno vidieť heslá s textom: „Nefinancujme teroristov! Obchod s okupantmi – biznis na krvi!“. Bývalý primátor Užhorodu, jeden z najbohatších ľudí v Ukrajine, si môže dovoliť napísať /samozrejme, v novinách, ktoré financuje/: Áno blokáde! Sláva tým, ktorí ju robia! Podľa neho je blokáda krok k víťazstvu na východe krajiny. Nuž, zatiaľ žiadne náznaky víťazstva nevidieť, necítiť a nič naňho nenasvedčuje. Skôr na rozšírenie občianskej vojny...  Nič dlžní nezostávajú ani separatisti. Pokiaľ sa nevyhovie ich podmienkam o zrušení blokády tak „znárodnia“ všetky podniky, ktoré ešte podliehali ukrajinským zákonom. Okrem toho celú výrobu v tzv. ľudových republikách preorientujú na ruský trh a na export do ďalších krajín...

REKORDNÁ ÚRODA

Vďaka vynikajúcej úrode obilnín Ukrajina v minulom roku predala do zahraničia až 40,2 mil. ton, čo predstavuje rekordné množstvo. V porovnaní s rokom 2015 je to až o 7,5% viac. Najviac z tohto exportu pripadlo na pšenicu /17,9 mil. ton/, kukuricu 17,3 mil. ton a jačmeň 4,8 mil. ton. Napriek rekordnému vývozu však zisk z predaja rekordný nebol. Spôsobil to pokles cien na svetových trhoch a tak Ukrajina v roku 2016 zarobila toľko ako v predchádzajúcom roku – asi 6,1 mld. amerických dolárov.

DEBOĽŠEVIZÁCIA V PRAXI

Na východe krajiny sa stále strieľa a obete konfliktu sa, žiaľ, stali samozrejmosťou, ale na druhej strane to vyzerá tak, že krajina má oveľa dôležitejšie problémy, napríklad premenovávanie ulíc, námestí i mies a obcí, ktoré pripomínajú éru Sovietskeho zväzu. Ako sa nám podarilo zistiť – v priebehu jedného roku premenovali vyše 11 000 ulíc, z nich najviac – v Dnipropetrivskej oblasti – približne 1400. Nasledujú Charkivská oblasť s 1300 novými názvami ulíc, tretia priečka patrí Kyjivskej s 1000 zmenenými názvami. Na veľké prekvapenie nasleduje Donecká oblasť, pričom podstatná časť jej územia je pod správou separatistov a okrem toho sa tam stále bojuje – až 970 ulíc.

Všade na prvých miestach sa zmeny vzťahovali na ulice s názvami Leninova a Októbrová /440/, nasledovala Komsomolská /240/, zmizli aj Sovietske ulice /220/. Napriek tomu ešte na Ukrajine existuje 430 ulíc Leninových, 400 Októbrových, 280 Sovietskych a 220 Komsomolských, pričom nemalá časť z nich na okupovanom Kryme. V samotnej Kyjivskej oblasti však majú ešte 270 ulíc, pomenovaných po Leninovi.

V súčasnosti sú v móde názvy ulíc ako Centrálna, Európska, Kozácka, Katedrálna a Chrámová /tu sa vrátili k historickým názvom/ a Mierová. Stáva sa, že  odporúčanie rôznych komisií, zložených z historikov, aby ulice premenovali na počesť rôznych ukrajinských atamanov a hejtmanov, či rôznych šľachticov, mestá i obce ignorujú a dávajú prednosť neutrálnym „ovocným“ menám. Tak napríklad objavujú sa ulice s názvami Višňová, Marhuľová, Sadová, Malinová, Vinohradnícka, Medová. Ďalšie ulice s názvami, ktoré vzbudzujú pozitívne nálady sú ulice Šťastia, Veselá, Radosti – takých je už vyše dvesto. Niektoré názvy odrážajú nedávne či súčasné udalosti v štáte – ulica Revolúcie dôstojnosti, Dobrovoľníkov, Nebesnej sotni.

Očakávalo sa, že najmä v západnej časti krajiny bude veľký záujem o ulice s menom Banderu a Ševčenka. Na veľké prekvapenie každý z nich má maximálne 30 ulíc, ďalším je aj to, že najvýchodnejšia Banderova ulica je v meste Sumy, ktoré je dosť vzdialené od západnej Ukrajiny.

Pri zmene niektorých názvov ulíc sa mestské a miestne samosprávy skutočne vynašli. Tak napríklad v obci Kaliny v susednej Zakarpatskej oblasti Leninova ulica zmenila meno na Lennonova, inde ulica Nadeždy Krupskej sa teraz volá ulica Nadeždy /zároveň Nádeje/, z Prvomájovej urobili Májovú, z ulice Socialistickej práce sa stala ulica Práce...

TRI KONFERENCIE

V administratívnom stredisku Zakarpatskej oblasti Užhorode je stretnúť obyvateľa východného Slovenska takou samozrejmosťou ako uvidieť ho v rodných Michalovciach, Košiciach či Sobranciach. Napriek tomu nedávny víkend ich tam bolo ešte o čosi viac, pretože sa uskutočnili tri medzinárodné ukrajinsko-slovenské konferencie. Dejiskom prvej bol hotel Praha, ktorý sa nachádza doslova ihneď za hranicami a zaoberala sa analýzou nelegálnej migrácie medzi Ukrajinou a Slovenskom a bojom proti nej. Možno povedať, že to bolo jedno zo série podujatí, organizovaných Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku v Bratislave a jej výskumným centrom v Prešove. Práve preto sa na konferencii zúčastnili odborníci na ochranu štátnych hraníc, colníci, politológovia... Zaujímavé je, že cez ukrajinsko – slovenské hranice sa nelegálne k nám snažia dostať predovšetkým nie Ukrajinci, tých je najmenej, ale štátni príslušníci Vietnamu, Afganistanu, Číny, Indie, Pakistanu a ďalších ázijských krajín.

Nebolo to podujatie prvé ani posledné svojho druhu, čo znamená, že ide o sériu rôznych akcií organizovaných Výskumným centrom v Prešove, na ktorých sa, napríklad, podieľajú až štyri univerzity z troch krajín /SR, Ukrajina a Nórsko/. Úspechom je i to, že všetky zainteresované inštitúcie chcú pokračovať v spolupráci aj potom, kedy už tento projekt, financovaný predovšetkým z Nórska, oficiálne skončí.

Na niektorých výskumoch sa podieľali spoločne akademickí pedagógovia aj študenti Užhorodskej štátnej univerzity a Prešovskej univerzity. Je to priamy dôkaz neformálnej spolupráce a tá má všetky predpoklady úspešne sa rozvíjať aj v budúcnosti. Veď niektorí z poslucháčov zostanú na univerzite, stanú sa odbornými asistentmi, profesormi  a tak staré priateľstvá nezaniknú...

Ďalším podujatím bola konferencia Slovensko – Ukrajina: Spolupráca napriek hranicou. Z našej strany sa na nej zúčastnili najmä funkcionári a členovia Zväzu Rusínov – Ukrajincov na Slovensku a niekoľkí novinári z Prešovského a Košického kraja. Cieľom projektu, ktorého súčasťou bola aj táto konferencia, je vytvorenie Slovensko- ukrajinského informačného strediska v Prešove a samozrejme – neustále odstraňovanie všetkých bariér, ktoré brzdia cezhraničnú spoluprácu a zlepšenie cezhraničnej výmeny informácií, predovšetkým medzi východoslovenským regiónom /Košický a Prešovský kraj/ a Zakarpatskou oblasťou Ukrajiny.

Tretia konferencia patrila vojnovým veteránom a odbojárom a uskutočnila sa pri príležitosti 15. výročia vzniku Zakarpatskej oblastnej organizácie Všeukrajinského zväzu vojnových veteránov, ktorá úzko spolupracuje s organizáciami Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Košiciach a Prešove. Na konferencii sa nielen spomínalo na roky, ktoré jej účastníci strávili v mnohých horúcich bodoch ako vojenskí poradcovia v mnohých tzv. lokálnych vojnách /Vietnam, Angola, Etiópia, atď./ a samozrejme vo Veľkej vlasteneckej vojne, ale hovorilo sa aj o hľadaní ciest k účinnej výchove mladých proti extrémizmu, šovinizmu, prehnanému nacionalizmu. Na tejto konferencii ocenili predsedu ObV SZPB v Košiciach Jána Dianišku udelením diplomu „Za aktívnu účasť v spoločných podujatiach bratských národov pri vlasteneckej výchove mládeže v slávnych tradíciách veteránov a pamiatke o hrdinskej minulosti pri príležitosti 15. výročia vzniku Zakarpatskej organizácie Celoukrajinský zväz vojnových veteránov“. Zaujímavé na tom bolo aj to, že osvedčenie o poďakovaní bolo vyhotovené v Odedse a J. Dianiškovi ho osobne odovzdal kapitán I. stupňa Evgen Livšic, prezident Všeukrajinského zväzu vojnových veteránov a invalidov vojenskej služby a námorníkov z ponoriek. Táto organizácia úzko spolupracuje s užhorodskými vojnovými veteránmi a tak na jej podujatiach sa zúčastňujú aj protifašistický bojovníci z Košíc a Prešova. O význame odeských vojnových veteránov zo súši i ponoriek svedčí aj to, že aktívne spolupracujú s podobnými organizáciami z vyše 20 krajín sveta, vrátane V. Británie a USA...

Čo spájalo všetky tri konferencie? Nielen to, že ľudia z oboch strán schengenskej hranice robia všetko preto, aby napriek mnohým problémom udržiavali vzájomné neformálne kontakty, ale i spôsob vzájomnej komunikácie. Jednoducho ani na jednej sa netlmočilo. Samozrejme, všetky ukrajinské slová našinec neporozumel, platilo to aj naopak, ale určite každý pochopil to, čo mal a chcel...

                                                                                  Vladimír MEZENCEV

/Cesta na Ukrajinu financovaná Literárnym fondom/.