Krehké prímerie na východe Ukrajiny, ako každé v takýchto prípadoch často narušované prestrelkami, prerušili však organizované bojové akcie s mŕtvymi na oboch stranách. Ako už býva zvykom a tradíciou, regulárna ukrajinská armáda i separatisti sa navzájom obviňujú z vyprovokovania ďalšieho konfliktu. Ľudia s vlasteneckým presvedčením tvrdia, že prímerie porušili proruskí bojovníci, pretože chceli zistiť, ako na novú situáciu zareaguje prezident Donald Trump. Priaznivci odtrhnutia dvoch oblastí – Doneckej a Luhanskej si myslia, že útočiť začali bezdôvodne jednotky regulárnej ukrajinskej armády preto, lebo prezident Petro Porošenko bol práve vtedy na oficiálnej návšteve Nemecka a od premiérky  Angely Merkelovej sa vrátil domov s prísľubom ďalšej finančnej, materiálnej i morálnej pomoci a podpory. Nuž, každý si môže vybrať preňho tú prijateľnejšiu alternatívu... Jedno je však isté: Porošenko po návrate domov začal hovoriť o referende o vstupe Ukrajiny do NATO. Podľa jeho vyjadrenia v súčasnosti až 54 % našich východných susedov podporuje tento úmysel vlády i prezidenta, i keď pred niekoľkými rokmi ich bolo iba 10-15 percent.

Áno, anexia Krymu vyzvala u mnohých Ukrajincov antiruské nálady, ale počet stúpencov NATO v Ukrajine ani v súčasnosti nestačí na to, aby referendum bolo z pohľadu prezidenta Porošenka úspešné. Okrem toho obyvatelia Ukrajiny sú už vyčerpaní a znechutení tým, čo sa robí na východe ich domoviny. Mnohí, ktorých sme oslovili a bez ohľadu na to, či boli z Kyjeva, Ľviva alebo Charkova si myslia, že najlepšie by bolo nechať separatistov na pokoji a keď chcú samostatnosť, tak nech si ju majú. Veď ide iba o necelé 2% územia z celkovej rozlohy Ukrajiny a okrem toho nám pri osobných stretnutiach hovorili: „Keď nás už raz zradili, tak to môžu urobiť aj v budúcnosti. Načo sú nám potom takí spoluobčania?“

O súčasnej Ukrajine si každý môže myslieť čokoľvek, najmä po zverejnení elektronickou formou majetkových priznaní, časť ktorých sme zverejnili aj na  stránkach Slovenského rozhľadu. To, že ministri, sudcovia, poslanci a primátori oblastných miest vlastnia doma milióny dolárov a eur, šokovalo aj najväčších znalcov situácie ukrajinského vnútropolitického života. Asi aj preto sú vo všetkých predpovediach ďalšieho vývoja situácie zdržanlivejší. Zaujímavé je vyjadrenie o súčasnej Ukrajine Jakova Kedmiho, bývalého šéfa izraelskej vojenskej rozviedky. Podľa neho je každá ukrajinská vláda horšia, než tá predchádzajúca a táto krajina sa podobá na tie africké štáty, ktoré začiatkom 60-tých rokov minulého storočia získali nezávislosť. Napriek získanej slobode nedokázali si vybudovať politicko-ekonomickú stabilnú štruktúru a tak ich životná úroveň sa nezlepšila, naopak, poklesla...

SPOMENÚ  HLADOMOR

Ukrajinská vláda i samotný prezident sa budú v tomto roku snažiť upriamiť pozornosť na 85.výročie hladomoru, ktorý trval v rokoch 1932 – 1933. Na jeho následky vtedy zomreli vyše dva milióny Ukrajincov. Darmo, aj po toľkých rokoch je to téma, ktorá Kyjev a Moskvu ešte stále viac  rozdeľuje. Rusko si síce toto tragické obdobie ukrajinského národa veľmi dobre uvedomuje a vzalo ho neraz oficiálne na vedomie, ale zároveň kategoricky odmieta ukrajinskú klasifikáciu masového hladu ako plánovanú genocídu ukrajinského národa zo strany Moskvy, teda Rusov. Predstavitelia Ruskej federácie niekoľkokrát vyhlásili, že hladomor bol dôsledkom stalinského teroru, ktorý tragicky postihol mnohé národy, bol absolútne totalitný a nemal žiadnu súvislosť s národnostnou politikou Stalina a celej boľševickej strany. Jednoducho hladomor nemožno zaradiť do akejsi osobitnej tragédie ukrajinského národa, pretože išlo o súčasť všeobecnej tragédie všetkých národov, žijúcich na území Sovietskeho zväzu. Nakoniec,  v rokoch 1932-33 od hladu zomrelo na Ukrajine aj veľa občanov ruského pôvodu...

Časť obyvateľov Ruska je však nespokojná s tým, že predstavitelia ich krajiny mohli už pred rokmi neodmietať pozvania Kyjeva na návštevu Ukrajiny a potom by tam mohli verejne diskutovať o tom, či sa hladomor týkal iba Ukrajiny, alebo bol súčasťou už spomenutej všeobecnej tragédie národov Sovietskeho zväzu. Samozrejme, v súčasnej doslova nepriateľskej vzájomnej situácii medzi obidvoma krajinami je objektívna diskusia na túto tému úplne vylúčená...

TROCH ZA JEDNÉHO

Doneckí a luhanskí separatisti držia v zajatí takmer 120 ľudí a ďalších zhruba 500 je nezvestných. Tí ukrajinskí vojaci a dobrovoľníci, ktorí sa výmenou doteraz dostali do svojich domovov, prichádzajú v zlom fyzickom i psychickom stave. Ako nás informoval poradca šéfa SBU /obdoba našej SIS/ Jurij Tandik počas tzv. protiteroristickej operácie /takto sa oficiálne volajú bojové aktivity ukrajinskej armády proti povstalcom na Donbase/ oslobodili takmer 3100 zajatcov. Rôzne dobrovoľnícke organizácie prichádzajú s iniciatívou výmeny „6 za jedného“, ale podľa oficiálnych miest takéto aktivity skôr škodia než pomáhajú. Na základe Minských dohôd sa majú meniť „všetci za všetkých“ a s týmto spôsobom údajne súhlasia aj separatisti. Táto forma výmeny zajatcov si však vyžaduje nemálo času a administratívy. Predseda SBU Vasilij Hrycak sa však netají tým, že Ukrajina bude hľadať všetky možné cesty a spôsoby k tomu, aby čo najskôr a čo najväčší počet jej zajatcov sa dostal do svojich domovov. Aj za cenu toho, že vymenia troch zajatých separatistov za jedného svojho vojaka. Bez zbytočného a dlhého uvažovania...

/Cestu na Ukrajinu autor absolvoval pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.