Náš jubilant

Dožiť sa okrúhleho životného jubilea je vždy dôvodom na oslavu. Má byť veselá ak sa jej dožíva jubilant, tak aktívny, iniciatívny a pre šport a telesnú výchovu zapálený, akým je predseda Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Prešove a dlhoročný náčelník prešovskej železničnej stanice Mikuláš Kašprišin. Náš oslávenec stojí na čele okresnej telovýchovnej organizácie, až na kratšiu prestávku, nepretržite od vzniku ČSZTV. Uplynulé obdobie prinieslo v okrese nebývalý rozvoj telesnej výchovy a športu na ktorom sa významnou mierou aj on podieľa.

Riadenie železničnej stanice v zodpovednej náročnej funkcii, starostlivosť o šport i veľa ďalších povinností napĺňajú hodiny jeho každodenného života. Láska býva neraz veľmi nestála, krehká ako porcelán. No láska k športu je napodiv celoživotná, hoci aj tu zavše dochádza k nejednému sklamaniu, ktoré sa, pravda vzápätí, zmení na radosť. Azda i preto je tento muž športu stále verný. On, Mikuláš, rýdzi charakter, otvorený a čestný človek, nikdy nepozná bočné chodníčky, vyberá si vždy neraz ťažšiu, zložitejšiu, ale priamu cestu od človeka k človeku.

Spomínam si, ako pred časom, keď sme pod jeho vedením na OV ČSZTV usilovali o ďalší rozvoj športu, mäkkým gestom dokázal skrotiť výbuchy nás mladých funkcionárov. Organizovali sme významné podujatia na celoštátnej aj medzinárodnej úrovni, ktoré si v každom prípade vyžadovali veľa času, obetavosti i odriekania. Zavše to prinášalo aj zložité situácie a mnohé neľahké problémy. Náš predseda za okrúhlym stolom pri mnohých rokovaniach neraz potvrdil zmysel pre nové, moderné, pre neustále napredovanie a často i za cenu rôzneho príkoria. Taký bol a stále je Mikuláš Kašprišin, ktorý slávi svoje šesťdesiatiny. Pri tejto príležitosti štátne aj telovýchovné orgány vysoko ocenili jeho dlhoročnú a obetavú prácu. Váži si najvyššie telovýchovné vyznamenanie, medailu Miroslava Tyrša, ale aj ďalšie čestné uznania. Pripájame sa k početným gratulantom a v mene priaznivcov športu želáme mnoho ďalších úspechov a veľa tvorivých síl.

Prešovské noviny – jún 1979

 

---

Návrat bude neľahký

Obyčajne sa zvykne len konštatovať – z ligy vypadlo to či to mužstvo. Ligová mapa sa od jesene zasa zmení, namiesto Teplíc a Prešova budeme na nej čítať znova Nitru a Frýdek-Mýstek či Cheb. V súťaži budú chýbať ozaj tradiční ligisti, veď Prešov i Teplice veľa odohrali v najvyššej súťaži, napokon, nie zle a patrili k „inventáru“ ligy v dobrom slova zmysle. Nič sa však nedá zmeniť na fakte, že od jesene budú hrať v národnej lige. Prečo vlastne?

 

ZA PÄŤ ROKOV DRUHÝ PÁD

Minulý ligový ročník priaznivcom prešovského Tatrana veľa radosti nenarobil. Po druhý raz v priebehu piatich rokov Prešovčania opúšťajú najvyššiu súťaž. Už jeseň priniesla starosti – veľa zranených hráčov, neuvážené uvoľnenie Čabalu navyše vážne narušilo skladbu mužstva. Tréner Vojtech Malaga musel stále meniť zostavu. Dával šance mladým, chcel postupnú obmenu kolektívu, a celkom oprávnene – veď v mužstve, ktoré v roku 1974 vypadlo z I. ligy, boli Červeňan, Sopko, Baláž, Mačupa, Novák, Valíček, Sobota i Bubenko, teda základ kolektívu aj z tohto ročníka. Vedenie FO videlo hlavnú príčinu neúspechov v trénerovi a v polovici sezóny prišiel do Tatrana Michal Baránek. Za päť rokov s mužstvom pracovali M. Moravec, G. Sabanoš, M. Belej, L. Pavlovič, Ing. J. Karel, J. Tarcala, V. Malaga, Š. Jačiansky. V poradí už deviaty tréner Baránek prišiel plný optimizmu a odhodlania. Ukázalo sa, že chyba v trénerovi nebola. Tatran bol na jar najslabším mužstvom, zvíťazil iba trikrát a získal menej bodov ako na jeseň. O príčinách vypadnutia tréner M. Baránek po­vedal:

 

„V Prešove pôsobím iba pol sezóny. Pre trénera je vždy lepšie začínať celý nový ročník a nie uprostred súťaže. Vždy je to na škodu jeho i kolektívu. Mužstvo stratilo v jeseni veľa bodov, bola veľká maródka, ale domnievam sa, že i tak pri zvýšenej bojovnosti mohli byť výsledky lepšie. Na jar nám chýbali zranení Mačupa, Bubenko, Sobota a vypadol aj Prno. Z posíl sa Varga v útoku neuplatnil a zakotvil v obrane. Niektorí hráči sa na nových postoch nedokázali udomácniť. V mnohých zápasoch nám nežičilo ani šťastie, vonku sme hrali lepšie ako doma.“

 

Neprecenili ste silu kolektívu a schopnosti jednotlivcov?

„Mužstvo ma v niektorých zápasoch veľmi sklamalo. Pri splnení taktických pokynov mohlo dosiahnuť viac. Zakladám si na starších hráčoch, tí musia kolektív vyburcovať. Nie všetci túto úlohu splnili. Viac som čakal od Červeňana, Sopku a Baláža. Spokojný som len s výkonmi Valíčka, Švirlocha v úlohe obrancu, Šálku ako zakončovateľa a I. Nováka. V závere súťaže príjemne prekvapil M. Jozef. Priznám, že som precenil niektorých hráčov a až príliš som im dôveroval. Žiaľ, ich nedostatky som zistil až v závere súťaže. Svoje zohráva aj slabšia konkurencia v mužstve.“

Šport – jún 1979

 

---

Ocenenie obetavej práce

V týchto januárových dňoch oslávil významné životné jubileum člen pléna Okresného i výboru Československého i zväzu telesnej výchovy a predseda TJ Slavoj Prešov Štefan BRENDZA, odborný pracovník na Krajskom stredisku štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prešove. Patrí k obetavým pracovníkom na úseku stavebníctva. Jeho mimoriadne organizačné schopnosti a odborná pripravenosť sa výrazne prejavili hneď po oslobodení nášho mesta. Podieľal sa na rekonštrukcii a obnove vojnou zničených objektov. Prispel k výstavbe nových významných budov. Veľký kus práce vykonal v čase búrlivej výstavby ako vedúci odboru MsNV v Prešove, ktorý riadil. Na terajšom pracovisku venuje zvýšenú pozornosť pamiatkovo chráneným objektom.

 

Jubilant je dlhoročným funkcionárom v našom telovýchovnom hnutí. S jeho menom sa bezprostredne spája celý rozvoj jazdeckého športu v Prešove, ktorému venuje všetky svoje schopnosti a prakticky celý voľný čas. Rozhodujúcim spôsobom sa zaslúžil o vybudovanie jedného z najmodernejších jazdeckých areálov v republike, ktorý už niekoľko rokov slúži nadšencom jazdectva v našom meste. Pod vedením Štefana Brendzu TJ Slavoj Prešov dosiahla mnoho výrazných úspechov v rôznych oblastiach. Starostlivosť o vytváranie optimálnych podmienok pre všetkých nadšencov jazdeckého športu je jednou z prvoradých úloh nášho jubilanta. Už 22 rokov organizuje populárne jazdecké preteky v Prešove za širokej medzinárodnej účasti, ktoré sa vždy stretávajú s veľkým ohlasom v širokej verejnosti.

 

Štefan Brendza úspešne pracuje aj v rôznych telovýchovných orgánoch. Je členom výboru Československého jazdeckého zväzu pri ÚV ČSZTV v Prahe a členom predsedníctva výboru jazdeckého zväzu KV ČSZTV v Košiciach. Je nositeľom najvyšších telovýchovných vyznamenaní, ku ktorým v týchto dňoch pri príležitosti jeho 60. narodenín pribudlo ďalšie. Ústredný výbor ČSZTV v Prahe mu udelil Verejné uznanie I. stupňa Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy. Je to vysoké ocenenie obetavej práce, ktorá sa jubilantovi vďaka nevšednej presnosti a dôslednosti na všetkých úsekoch darí. V práci nikdy nesledoval svoj osobný cieľ, ale len ten, ktorý potrebovala spoločnosť, predovšetkým to bol rozvoj mesta, ktoré má tak rád, v ktorom žije a obetavo pracuje.

 

V mene všetkých priaznivcov športu želáme Štefanovi Brendzovi veľa ďalších úspechov na pracovisku i v jazdeckom športe. Všetci, ktorí ho poznáme, mu do ďalších rokov prajeme pevné zdravie a len to najlepšie.

Prešovské noviny – január 1980

 

---

Dielo nadšenia a radosti – Štefan Hojsík

Do odvetnej časti Slovenskej národnej ligy, nastúpili futbalisti Tatrana s novým trénerom. Kormidlo prevzal Štefan HOJSÍK, ktorý prišiel z Trenčína, kde získal skúsenosti ako asistent trénera, ale aj ako šéf prvoligového teamu. V Prešove prevzal na seba veľmi náročnú úlohu. Spolu s výborom telovýchovnej jednoty a výborom futbalového oddielu vytýčil dva hlavné ciele. Skonsolidovať a prebudovať mužstvo. Na postup do prvej ligy vôbec nepomýšľal. Jar však bola mimoriadne úspešná a nakoniec priniesla nečakaný postup.

 

„Keď som prevzal mužstvo,“ hovorí tréner Hojsík, „bolo na jeho konte len 16 bodov a vládla v ňom pomerne pesimistická atmosféra. Hráčov som oboznámil s úlohami, ktoré ich čakajú a spolu s mojím asistentom M. Glovackým sme naplánovali veľmi náročnú zimnú prípravu. Zámery a predsavzatia sa nám podarilo realizovať. Mužstvo do jarnej časti súťaže nastúpilo kondične aj psychicky dobre pripravené. Podľa môjho názoru bolo pre nás rozhodujúce úvodná stretnutie so Senicou, ktoré sme s vypätím všetkým síl vyhrali najtesnejším rozdielom. Víťazstvo podporilo sebadôveru mužstva a potom už nasledovala veľmi úspešná séria siedmich stretnutí bez prehry. Jediný raz sme zaváhali v Považskej Bystrici. Prehra troška otriasla sebadôverou mužstva. Záver súťaže však bol pre nás mimoriadne úspešný, ale treba povedať, že o našom postupe, rozhodlo aj zaváhanie Žiliny, s ktorým azda nikto nerátal. Myslím si, že napriek nedostatkom, ktoré sa v našej hre prejavovali, sme odohrali niekoľko kvalitných zápasov. Osobitne chcem spomenúť stretnutie s Púchovom na domácom ihrisku a zápasy s Petržalkou a Červenou hviezdou.“

 

Spomínali ste, že hlavným cieľom bolo prebudovanie mužstva. Jeho realizácia si vždy vyžaduje určitý čas a mnoho trpezlivosti. Ako hodnotíte splnenie stanovenej úlohy?

„Našu pozornosť sme sústredili predovšetkým na vyriešenie problémov v zložení obrany. Predpokladal som, že najlepším a najpevnejším radom bude stredová formácia. Plány však skrížili zranenia Šajánka a Kvačkaja. V zadných radoch dostali príležitosť mladí hráči, ktorí ju dokonale využili. Najväčšie starosti sme mali so zložením útoku. K dispozícii bolo len päť hráčov. Veľmi nám chýbal strelec, čo dokumentuje fakt, že najviac gólov dal Rusnák. Bol tvorcom našej hry. Vždy pracoval na veľkom priestore, čo ho pochopiteľne stálo veľa síl a nakoniec musel aj zakončovať akcie. Pred začiatkom sezóny som sa spoliehal predovšetkým na hráčov s prvoligovými skúsenosťami, ku ktorým patria Cepo, Varga, M. Jozef, Šajánek, Rusnák, Šálka, Sobota a Kvačkaj. Všetci mali tvoriť základ mužstva. K nim som chcel postupne zaraďovať ďalších z radov mladých. Zranenia a v niektorých prípadoch aj pokles výkonnosti zmarili pôvodné zámery. Vsadili sme na mladých a vyplatilo sa. Postup je predovšetkým dielom mladosti a jej elánu. Najvýraznejšie výkony a najstabilnejšiu formu v priebehu jarnej časti preukázal Cepo, Varga, Jozef, Rusnák a Sobota. V rámci úlohy prebudovania mužstva sa do základnej zostavy dostalo niekoľko mladých, menej známych futbalistov. Labun, Breuer, Fiľarský a Zuzčin si v nej vybojovali pevné miesto.“

 

„Naša najväčšia devíza,“ pripomína tréner Hojsík, „je bojovnosť. Nemôže však stačiť na úspešné účinkovanie v prvej lige. K nej sa, musí pridružiť aj zlepšenie v hernej oblasti. Postupom do prvej ligy nám pri realizácii pôvodných zámerov pribudlo veľa starostí. Doslova za pochodu musíme pokračovať v budovaní mužstva. Maximálne úsilie vynakladáme na jeho doplnenie. Rátame s návratom Komanického a neskôr pribudne aj Valíček. Do prípravy zaradíme aj troch našich dorastencov, ktorých vedie PhMr. Gejza Šimanský. Z kádru, ktorý vybojoval postup, odchádza len Sobota na základnú vojenskú službu. Mužstvo má do 3. júla dovolenku. Niektorí hráči si budú doliečovať zranenia, Šálka a Kvačkaj sa podrobia menšej operácii.“

 

Z plánov letnej prípravy vyplýva, že bude opäť veľmi náročná. Tréner plánuje sústredenie v horskom prostredí, potom je na programe už tradičný, desaťdňový pobyt v Kalinove a séria zápasov so súpermi rôznych kvalít. Príležitosť dostanú všetci. V Prešove, napriek všetkému, vládne optimizmus. Kompetentní sa spoliehajú na elán a bojovnosť kolektívu. Všetci si veľmi dobre uvedomujú, že len dobrá spolupráca a vzájomná dôvera medzi trénermi, hráčmi a výborom, môže priniesť ďalšie úspechy na ceste zvyšovania úrovne a rozvoja futbalu v telovýchovnej jednote Tatran.

ŠPORT – jún 1980

 

---

Duel vyhral kapitán

Jedným z tých, čo sa výraznou mierou zaslúžili o súčasný úspech prešovského futbalu, je aj kapitán mužstva Vladimír Rusnák. Tento skromný, sympatický futbalista oslávi tretieho augusta svoje tridsiate narodeniny. Je výraznou postavou kolektívu, futbalistom s bohatými skúsenosťami, na hre ktorého vidno desiatky prvoligových zápasov. Do Prešova prišiel práve pred rokom z Trenčína. S futbalom však začínal na východe republiky – v Stropkove. Jeden a pol roka pôsobil v Dubnici, štyri roky v Žiline a tri už v spomínanom Trenčíne. Napriek tomu, po prvý raz vo svojej bohatej futbalovej kariére prežíva v týchto dňoch nezvyčajnú radosť z postupu svojho mužstva, ktoré viedol na futbalové ihriská – do najvyššej súťaže.

 

„Je to pre mňa neobyčajne zvláštny pocit. Znásobuje ho fakt, že sme postúpili nečakane a s veľmi mladým, neskúseným kolektívom. Súboj so Žilinou sme vyhrali až v závere súťaže. Ja som bojoval doslova na dvoch frontoch. Nielen v mužstve Tatrana o majstrovské body, ale aj v rodine s bratom Albertom, ktorý oblieka žilinský dres. Naše pravidelné stretnutia v rodinnom kruhu sa celkom prirodzene niesli v znamení diskusie na futbalovú tému. Prakticky počas celej súťaže boli na tom lepšie Žilinčania a, samozrejme, z toho pramenil aj optimizmus môjho brata, na ihrisku však veľkého protivníka. V jarnej časti často vyhlasoval, že do Prešova príde Žilina s trojbodovým náskokom. V tom jedinom mal pravdu a zvíťazil. Záver súťaže priniesol nečakaný zvrat v môj prospech.“

 

Prešovský kapitán teda vyhral duel s bratom, ale aj s prešovským obecenstvom, ktoré mu v niektorých chvíľach nedôverovalo. Svojou hrou i vystupovaním si nakoniec získal aj jeho priazeň. Pričinil sa o postup medzi elitu.

 

„Základom každého úspechu,“ zdôrazňuje kapitán, „je vždy dobrý kolektív. My sme v jarnej časti boli naozaj dobrá partia. Všetci bez rozdielu sledovali jediný cieľ – hrať s maximálnym nasadením. Každý sa tešil z úspechov mužstva. Napríklad Šajánek, ktorý pre zranenie nemohol hrať – s nami doslova žil. Povzbudzoval každého a mal radosť, keď sa mladým hra darila.“

 

Vladimír Rusnák patril k oporám. Bol najlepším strelcom mužstva. Sám však skromne dodáva, že je to predovšetkým zásluha jeho spoluhráčov. Odohral všetkých tridsať stretnutí. Tridsiatka, ktorú o niekoľko týždňov oslávi, je vek, kedy viacerí futbalisti pomýšľajú na zavŕšenie aktívnej činnosti. V Rusnákovom prípade o tom nemôže byť ani reči. Kapitán prešovského celku je na vrchole výkonnosti. Bol hnacím motorom kolektívu, dokázal strhnúť ostatných k maximálnemu výkonu. Potvrdzoval to aj počas tejto jari. A súperi prešovského Tatrana sa mali možnosť o tom presvedčiť. Aj v prvoligovej sezóne je odhodlaný urobiť všetko, aby patril k najplatnejším hráčom. Priaznivci Tatrana už pokladajú Rusnáka za „svojho“, majú ho radi a obdivujú jeho nesmierne nadšenie i zápal pre všetko, čo robí a nielen na ihrisku. Naďalej chce postupovať tak, aby mali radosť jeho najbližší, manželka a dcéry Adriana a Iveta. Futbal mu prirástol k srdcu, aktívne sa pripravuje na účinkovanie trénera druhej triedy a Prešovu chce ostať verný aj po skončení aktívnej činnosti.

Šport – jún 1980

 

---

Sklamanie prešovského publika

K najväčším prekvapeniam otváracieho kola jari patril prešovský Tatran. Jeho víťazstvo a pomerne dobrá hra na pôde bratislavského Slovana vzbudili u priaznivcov futbalu záujem. Opäť sa raz potvrdilo, že kvalitnejší výkon a čo i len vidina dobrého futbalu divákov stále priťahuje. Ukázalo sa to aj v nedeľu, keď do prešovského hľadiska prišla nezvyčajne dobrá návšteva. V zápase s Duklou sa teda Tatran dostal do úlohy favorita. Stretnutie však ukázalo, že jeho hráčom takáto pozícia nepristane. Zrejme privčas zabudli na to, že prevaha ešte neznamená úspech a konečné víťazstvo si vyžaduje veľa obetavosti, ktorá tentoraz v domácich radoch chýbala.

 

Súboj Tatrana s Banskou Bystricou 0:1 (0:1) priniesol slabší futbal. Hráči na oboch stranách robili chyby a veľa nepresností. Tie sa výraznejšie objavovali v domácom celku. Nedostatočný pohyb, ťažkosti pri rýchlom spracúvaní lopty boli sprievodným znakom celých deväťdesiatich minút. Zlepšená hra, ktorá sa v minulom kole prejavila v kolektívnosti, bojovnosti a uplatňovaní individuálnych schopností jednotlivcov (Anina, Rusnák, Šajánek, Valíček) sa v tomto zápase ani na chvíľu nedostala na ihrisko. Prešovčania akoby upadli do pavučiny starých chýb. Prebíjali sa stredom ihriska, bez momentu prekvapenia súpera, ktorého hlavnou zbraňou bola rýchlosť a bojovnosť. Domáci celok hral nepresne a nedôrazne. Útočníci sa usilovali len o individuálne akcie, ktoré proti obetavej obrane vojakov boli už vopred odsúdené na neúspech. Motorom mužstva mala byť záloha, nepodala však očakávaný výkon. Rusnák sa po chorobe ťažko pohyboval a Valíček potreboval veľa času i nečakane veľa priestoru na spracovanie lopty, ktorá potom väčšinou končila na nesprávnej adrese. Oboch v závere zápasu tréner striedal. V tejto súvislosti sa však núka otázka, či za štrnásť minút môžu noví hráči urobiť obrat vo vývoji zápasu. Striedanie je síce vecou trénera Š. Hojsíka, v tomto prípade však podľa všeobecného názoru malo prísť rozhodne skôr. Aj prešovská obrana sklamala, najmä Oboril a Labun nestáli na pevných nohách a majú na svedomí rozhodujúci gól. Zo strany Tatrana to nebol plnohodnotný výkon. Pochvalu si zaslúžia len najlepší hráči na ihrisku Šajánek, mladý Gombár, Varga a brankár Veselý.

Pravda – marec 1981

 

---

Od dobrých vzťahov sa odvíja všetko ostatné

Futbalisti Tatrana Prešov patrili k príjemným prekvapeniam uplynulého ligového ročníka. Nováčik súťaže potvrdil oprávnenosť ambícií, s ktorými vstupoval medzi najlepších. Výsledkom úsilia bolo ôsme miesto v konečnej tabuľke, čo znamenalo, že Prešovčania sa stali druhým najúspešnejším mužstvom zo Slovenska. Vydaril sa im záverečný finiš. Kvalitnejšia hra a s ňou i krajšie výsledky prilákali početnejšie návštevy. So zvýšeným záujmom obecenstva podstatne vzrástli aj nároky na výkony mladého kolektívu. V Tatrane zavládli konsolidované pomery.

 

„Dobré výsledky v závere uplynu­lej sezóny,“ – zdôrazňuje predseda výboru futbalového oddielu Ján Dančo (na snímke), „utvorili predpoklady pre ďalšie zvyšovanie úrovne nášho futbalu. Všetko, čo sme doteraz dosiahli je výsledkom cieľavedomej práce, ale predovšetkým zvýšenej vzájomnej dôvery medzi výborom, trénerom a hráč­mi. Pre naše ďalšie napredovanie bolo rozhodujúce, že v jarnej časti futbalisti správne pristupovali k povin­nostiam. Za klad považujem, že tréner v pomerne krátkom čase stabilizoval zostavu, čo prispelo k zvýšeniu kvality hry. Tá musí byť aj v ďalšom období prvoradá. V dobrom prístupe k tréningu a k zápasom pokračujú hráči aj v súčasnej letnej príprave. Začala sa 26. júna a charakterizuje ju dobrá atmosféra, vhodné podmienky. Naším spoločným želaním je, aby si mužstvo udržalo trend zo záveru uplynulej sezóny. Všetko pozitívne chceme ďalej zúročiť. Nesmie dôjsť k sebauspokojeniu. Vidíme nedostatky, odhaľujeme existujúce rezervy a nachádzame formy ich využitia.“

 

 

Prešovčania si uvedomujú dôležitosť ďalej zvyšovať výkonnosť mužstva a stupňovať nároky na jednotlivých hráčov. Tréner Ján Zachar venuje pozornosť technicko-taktickej oblasti a ďalšiemu zlepšovaniu obrannej činností všetkých hráčov. V centre jeho pozornosti je stabilizácia zostavy. Za najnáročnejšiu etapu v príprave pokladá prvú, ktorá trvala 14 dní a jej súčasťou bolo sústredenie v Kalinove. Dobré podmienky na tréning a rehabilitačné možnosti prispeli k tomu, že všetci hráči absolvovali túto fázu prípravy v maximálnom zaťažení. „Hlavnou úlohou,“ zdôrazňuje tréner Tatrana, „je zlepšovať hru mužstva tak, aby bola rýchlejšia a premyslenejšia. Preto už v prípravných zápasoch musia byť hráči dôrazní a uplatniť prednosti získané v rámci telesnej prípravy v prvej etape.“

 

Prešovský tréner akcentuje zvyšovanie technickej úrovne každého hráča, bez ohľadu, na ktorom poste hrá. Usiluje o tvorivosť a univerzálnosť svojich zverencov. Technickú stránku zabezpečuje komplexne s kondíciou a taktickou prípravou. Do programu prípravného obdobia vhodne zapadol aj turnaj v Poľsku. „V Mielci sme hrali tri zápasy so sil­nými súpermi. Skúšali sme nové obsadenie niektorých postov. Previerku výkonnosti hráčov sme uprednostnili pred výsledkami. Napriek tomu som však očakával lepšiu hru a kvalitnejšie výkony. V porovnaní so súpermi náš kolektív zaostal v tvorivosti, zohratosti, ale najväčším nedostatkom bol prechod z obrany do útoku. Turnaj odhalil naše slabiny. Vydarilo sa nám týždenné sústredenie v Třinci, hrali sme hodnotné zápasy a za úspech pokladáme víťazstvo nad Třincom 4:0 a Olomoucom 4:2. S VP Frýdkom-Místkom sme prehrali 0:2, ale skúšali sme všetkých hráčov. Silní súperi z českej národnej ligy nás prinútili bojovať vo vysokom tempe. Záverečnú fázu prípravy orientujeme na doladenie formy a v priateľských zápasoch budú dostávať príležitosť predovšetkým hráči, ktorí tvoria základnú zostavu.

Pravda – august 1981

 

---

Prvé víťazstvo doma

Prešov – Dukla 1:0 (0:0), 1136 pl. divákov, rozhodovali Piškula (Mazanec, Stiegler). Gól: 85. Šálka. PREŠOV: Veselý – Varga. Oboril, Majerník, Fiľarský, Suško, Semančík, Rusnák, Gombár (80. Anina), Bubenko (80. Šálka), Valíček. Tréner J. Zachar. DUKLA: Netolička – Kapko, Macela, Fiala, Rada, Pelc (51. Chvojka), Rott, Novák, Štambachr, Mejtský, Korejčík. Tréner L. Novák.

 

Sobotňajšie televízne stretnutie sa začalo slávnostne: sekretár výboru STEP Jan Foret odovzdal kapitánovi Tatrana Valíčkovi cennú trofej za víťazstvo v tejto súťaži. Zápas samotný priniesol len priemerný futbal, bohatý ale na rušné momenty a tvrdé osobné súboje. Oba celky sa usilovali, hrali pomerne rýchlo, bojovne, ale v ich prejave bolo veľa nepresností – výraznejšie sa prejavujúcich v domácich radoch. Dukla prišla bez reprezentantov Nehodu, Kozáka, Vízeka, Kríža s cieľom získať bod. Sústredila sa viac na defenzívu, v útoku bola len dvojica Korejčík – Mejtský, ale napriek tomu v I. polčase jej hráči pôsobili lepším dojmom a ucelenejším herným prejavom. Vojaci boli o čosi pohyblivejší, operovali na väčšom priestore, ale v ich útoku chýbala presnosť, moment prekvapenia i častejšia streľba. Zásluhou rýchlych a jednoduchých akcií však Dukla narobila Prešovčanom dosť starostí. Veselý po strelách Pelca, Rotta, Mejtského musel ukázať všetko svoje umenie. Najväčšiu možnosť premárnil v 33. min. Korejčík. Tatran potreboval vyhrať – a zodpovednosť mu doslova zväzovala nohy. Od začiatku bol síce iniciatívnejší, ale dobre organizovaná obrana silného súpera pomerne ľahko likvidovala jeho úsilie. Netolička mal čo robiť s loptami Suška, Fiľarského, Valíčka, v jednom prípade, keď Bubenkova strela išla do siete pomohol Chvojka: v 68. min. na čiare zachránil. V závere zápasu sa prejavila v radoch Tatrana väčšia túžba vyhrať. Jeho hráči stupňovali i tlak, Dukla poľavila, a domáci to pohotovo využili: v 85. min. po rýchlej akcii Valíčka jeho presnú prihrávku premenil na víťazný gól striedajúci Šálka. Domáci teda splnili cieľ – zaznamenali prvé víťazstvo na domácom ihrisku, ktoré bolo dielom väčšej vytrvalosti a vôle.

ŠPORT – november 1981

 

---

V hlavnom meste Dánska bol v mužstve Európy

Má 42 rokov, skončil štúdiá na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje ako vedúci sekretariátu podnikového riaditeľa Východoslovenských hydinárskych závodov v Košiciach. Hoci je jeho meno veľmi úzko spojené s východoslovenským futbalom, hneď na začiatku nášho rozhovoru zdôraznil, že s futbalom nemá nič do činenia, s loptou sa rozlúčil definitívne.

 

O kom je reč? O bývalom reprezentantovi ČSSR, hráčovi Tatrana Prešov, VSS Košice a Partizána Bardejov – Jozefovi Bombovi. V roku 1964 ako doteraz jediný z východného Slovenska obliekol v Kodani dres vybraného mužstva Európy. Nastúpilo proti Škandinávii pri príležitosti 75. výročia založenia Dánskeho futbalového zväzu.

 

Jozef Bomba na zápas spomína takto: „Stretnutie sledovalo okolo 50 tisíc divákov a tím Európy už do prestávky získal dvojgólové vedenie. Po zmene strán dvakrát skórovali Škandinávci a druhá časť súboja sa skončila 2:2. Tešili sme sa z víťazstva, keď za nás skórovali Greaves dvakrát, raz boli úspešní Eusebio a Law. Dáni nám pripravili počas celého pobytu v Kodani vynikajúce prostredie, venovali nám veľkú pozornosť. Ukázali mesto, navštívili sme veľký medzinárodný cirkus, banket po zápase sa skončil dávno po polnoci. Na pamiatku sme dostali odznaky Dánskeho futbalového zväzu, kazetu s menami všetkých hráčov, ktorá bola zdobená postavou futbalistu. Po bankete sme ešte prijali pozvanie sovietskeho brankára Jašina do jeho hotelovej izby, kde okrem mňa bol Popluhár zo Slovana Bratislava a ďalší futbalisti. Napriek jazykovým ťažkostiam sme si rozumeli veľmi dobre pomocou rúk. Pokladám si za veľkú česť, že som mohol hrať v mužstve Európy, do ktorého ma vybral tréner Schön po zápase Taliansko-ČSSR. Hrať za Európu, to je vyznamenanie, ktorého sa nedostane každému futbalistovi. Hral som u nás v niekoľkých mužstvách, spomienky ma najviac viažu na Prešov, kde mi dali veľa najmä tréneri Jozef Steiner, Jozef Kuchár, Jozef Karel a Štefan Jačiansky.“

Východoslovenské noviny – december 1981

 

---

Príliš veľa improvizácie

Kolektív futbalistov Tatrana Prešov – ktorý je zatiaľ jediným reprezentantom východného Slovenska v najvyššej súťaži a má celkom zákonite svojich priaznivcov v širokom okolí – dosiahol v nedávno skončenej ligovej jeseni niekoľko pozoruhodných výsledkov. Celkovým umiestnením patrí k príjemným prekvapeniam našej ligy. S jeho hrou možno vcelku vysloviť spokojnosť, ale odbornejší pohľad naznačuje, že vzhľadom na úroveň súťaže a silu jednotlivých mužstiev mohol prešovský kolektív dosiahnuť aj viac. Na druhej strane treba vidieť, že šestnásť bodov Tatranci získali s výrazne pasívnym skóre, veď konto svojich súperov zaťažili len trinástimi gólmi. Menej dali už len tri mužstvá z dolnej časti tabuľky. Ak k tomu prirátame štyri góly Žitkova v jedinom zápase s Vítkovicami, potom nám vychádza strelecká mizéria, ktorá je varovná už aj preto, že o príťažlivosti futbalu stále rozhodujú góly. Po minuloročnom úspechu, keď nováčik súťaže obsadil desiatu priečku, sa nároky na mužstvo zvýšili. Letná príprava mala dobrý priebeh a Prešovčania si stanovili pokračovať v náročnej ceste a hrať pre diváka príťažlivý futbal. Začiatok jesene však nebol celkom vydarený. Vysoká prehra v Prahe so Slaviou a remíza doma s Trnavou spôsobili čiastočnú nervozitu. Prišlo však víťazstvo v Chebe a Tatran sa začal predierať medzi popredné mužstvá. Konečná bilancia znamená úspech. Zdalo by sa, že všetko je v najlepšom poriadku, ale na prílišné uspokojenie už Tatranci neraz doplatili. Aký je teda názor trénera Štefana NADZAMA, muža, ktorý ma azda najväčšiu zásluhu na úspechoch Tatrana v ostatných sezónach?

 

„Na našu prácu sme, napriek zložitým ekonomickým podmienkam, mali vytvorené pomerne dobré možnosti. Jeseň však i tak priniesla starosti. Oslabili nás odchody Vytykača a Gombára do zahraničia a navyše nás prenasledovali zranenia. Celkom vypadol Bajtoš, na ktorého sme sa veľmi spoliehali. Problémy nám spôsobilo aj zranenie Džubaru a ďalších hráčov. To sú hlavné príčiny častých zmien v zostave a kolísavej formy.“

 

Po prvej časti ligy ste tretím najúspešnejším mužstvom zo Slovenska. Pokladáte to za úspech?

„Samozrejme, ale nemôžeme ho preceňovať. Zatiaľ je to krátkodobá záležitosť. Skúsenosti sú také, že trvalejšie hodnoty a vyššiu kvalitu možno dosiahnuť len vtedy, keď výbor, tréner a hráči pristupujú k povinnostiam zodpovedne, zásadovo, keď sa úplne vylúči alibizmus, falošné kamarátstvo a tolerovanie nedostatkov. Osobne ma teší, že sa jednoznačne potvrdila správnosť cesty, ktorú sme v Prešove nastúpili ešte v druholigovej súťaži. Máme však problémy, určité rezervy aj nedostatky. Domnievam sa, že ďalej treba skvalitňovať prácu vo futbalovom klube s dôrazom na účinnosť celkového pôsobenia. Náročnosť sa musí stať samozrejmou záležitosťou pre všetkých. Čiastkové úspechy nesmú zakrývať rôzne zložitosti. To, čo sme doteraz dosiahli, je výsledkom určitého cieľavedomého pôsobenia a vzájomnej dôvery. V pokojnej atmosfére sme dokázali zhodnotiť niektoré nepríjemné výsledky a slabšiu výkonnosť jednotlivcov.“

 

Napriek tomu po poslednom zápase bolo vidieť, že ste trocha sklamaný...

„Z umiestnenia môžem mať radosť, ale keď hodnotím celkovú situáciu, ktorá sa v náš prospech vyvinula najmä po dobrých výsledkoch na súperových ihriskách, tak v konečnom účtovaní to mohlo byť ešte lepšie.“

 

Prešov patrí k mužstvám, ktoré na jeseň vystriedali pomerne veľký počet hráčov. Príležitosť ste dali 20 futbalistom, z nich siedmi majú ligovú premiéru. Bolo to nutné?

„Hlavnou príčinou boli časté zranenia, ktoré nás prinútili k rôznym improvizáciám. V každom zápase sme hrali v inom zložení. Celkom zákonite to malo vplyv na individuálnu výkonnosť, ale aj na kvalitu hry. Šancu dostali mladí a myslím si, že vo väčšine prípadov sa ju snažili využiť.“

 

Vaši zverenci striedali veľmi dobré momenty so slabšími. Obrana, aj keď bola najstabilnejším radom, má na svedomí pomerne veľa gólov. Najväčšie slabiny sú však v útoku. Z čoho to pramení?

„Problém je v tom, že hráči si nedokázali dlhodobejšie udržať dobrú formu. Tí, na ktorých sme sa najviac spoliehali, nám neraz pripravili nepríjemné prekvapenie. Na súperovom ihrisku podali perfektný výkon, ale už o týždeň doma úplne sklamali. Alebo opačne. Náš útok tvoria technickí futbalisti, ktorým chýba potrebný dôraz, rozhodnosť a vytrvalosť pred súperovou bránou. Rýchlo sa dajú znechutiť. Pritom v útočnej formácii hrajú Prusák a Špak, teda tí najskúsenejší, ktorí sa v každom zápase dostali do niekoľkých výborných gólových príležitostí, ale aj tie najvyloženejšie trestuhodne premárnili. Streľba je však veľkou slabinou všetkých našich hráčov.“

 

Vaše doterajšie hodnotenie je až príliš kritické. Prevládajú teda u vašich zverencov slabšie momenty?

„V mužstve citeľne chýbajú individuality, výraznejšie osobnosti, ktoré by v zložitých situáciách dokázali zvrátiť nepriaznivý vývoj zápasu. Zároveň by mali prevziať na seba aj určité riziká a patričný diel zodpovednosti. To je podmienka pre každé mužstvo, ktoré má vyššie ambície a dlhodobejšie ciele. Chcem však opäť zdôrazniť, že v zostave aj v taktike bolo veľa improvizácie. Nemohli sme realizovať nacvičené signály a tým mužstvo niekedy strácalo svoju tvár, svoj herný prejav, o ktorý sme sa v celom tréningovom procese usilovali. Napriek všetkým zložitostiam sme odohrali mnohé hodnotné zápasy. Osobitne chcem vyzdvihnúť našu hru v Č. Budějoviciach a v Chebe, doma proti Olomoucu a Sparte. Za predvedenú hru som sa hanbil v Prahe so Slaviou, v Bratislave so Slovanom a v D. Strede. Mrzí ma strata šiestich bodov doma.“

 

Ako teda ďalej?

„Bezpodmienečne potrebujeme posilniť mužstvo v útoku. Hráči si uvedomujú svoje schopnosti, najmä mladí ukazujú, že futbal hrať vedia a majú predpoklady nielen zvyšovať svoju výkonnosť, ale postupne sa zbavovať nedostatkov. Za prvoradú považujem vytrvalosť, ktorá musí dominovať v celom našom spoločnom pôsobení a snažení.“

ŠPORT – december 1981

 

---

Postup problémy nevyriešil

Prešovský hokej sa môže pochváliť nezvyčajnou bohatou tradíciou. V Prešove začali pestovať tento šport medzi prvými na Slovensku. Elán a nadšenie priniesli napriek skromným podmienkam mnohé úspechy. Hokejisti z metropoly Šariša sa tak zaradili medzi slovenskú elitu. To, pravda, bolo pred mnohými rokmi... Potom sa začala písať v Prešove smutnejšia kapitola tohto populárneho športu. Nedostatočné podmienky, málo funkcionárov a nadšencov, slabý hráčsky káder i ďalšie okolnosti spôsobili, že prešovský hokej postupne upadal. Len spomienky ostali na časy veľkých hokejistov, akými boli Biháry, Olejník, Srnka, Meško a viacerí ďalší, ktorí dokázali robiť s pukom hotové zázraky.

 

Obrat k lepšiemu sa očakával v roku 1967, keď v Prešove odovzdali do užívania moderný zimný štadión. Ukázalo sa však, že ani nová hala nie je spásonosnou injekciou a zárukou trvalých úspechov. Prešovčanom sa síce podarilo zmobilizovať všetky sily a v priebehu dvoch rokov sa im splnila dlhoročná túžba. Mužstvo postúpilo do národnej ligy. Nováčik ešte pod vedením skúseného trénera Miroslava Nitku, zaznamenal medzi slovenskou elitou niekoľko výborných výsledkov. V záverečnej časti súťaže výkon mužstva upadal, a tak radosť medzi priaznivcami hokeja trvala iba jednu sezónu. Po roku sa Prešov znova do nižšej súťaže vrátil. Žiaľ, aj vtedy jeho účinkovanie bolo krátke. A tak v ostatných desiatich rokoch sa stalo samozrejmosťou, že v Prešove zaznamenávali pády a vzlety. Jeden ročník za druhým a vždy rovnaké radosti i sklamania. Raz boj o postup, druhýkrát o záchranu. Väčšinou však neúspešne. Prešovčania zo SNHL vypadli už štyrikrát. Po každom neúspechu boli sme svedkami mnohých rozborov i zmien na trénerských postoch. V tejto súvislosti sa nedá hovoriť o stabilizácii kádrov. V metropole Šariša okrem spomínaného Nitku pôsobili Marián Olejník, Pavol Pivovarník, Július Maličký, Tibor Poláček, Ing. František Olejár, Jaroslav Hrabčák, František Giba, Jiří Justra, Jozef Hrubeš, a niektorí ďalší.

 

V minulom roku prišiel do Prešova ďalší nový muž. Skúsený tréner Milan Grandtner, ktorý má podľa slov funkcionárov zmluvu do konca mája 1983. Pod jeho vedením mužstvo podávalo v priebehu celej sezóny vyrovnané výkony. Bodka za sezónou bola síce rozpačitá, ale hokejisti ZPA mali už pred stretnutím s Ekonómom Bratislava postup vo vrecku. Prehra však ukázala, že „hokejové peripetie” v metropole Šariša nepominuli. Zamýšľame sa nad nimi spolu s dlhoročným kapitánom kolektívu Antonom BOSÁKOM.

 

„Krajská súťaž nemala mimoriadnu úroveň. Vážnejšími súpermi nám boli len Michalovce a Humenné. V priebehu súťaže sme neprehrali ani jeden zápas a zaváhali sme len v stretnutí s Michalovcami na ľade v Strážskom, kde sa zrodila aj naša jediná remíza. Najvážnejšou previerkou síl kolektívu bola kvalifikácia o postup do SNHL. Rozhodujúci zápas sme odohrali v Liptovskom Mikuláši, ktorý rovnako ako my súťaž pred rokom opustil. Po remíze 5:5 v domácom prostredí sme podali v Mikuláši veľmi dobrý výkon a víťazstvom 5:2 sme si postup zabezpečili. Posledný zápas s Ekonómom sme už hrali pod dojmom tejto skutočnosti a svoje zohrala aj únava s vyčerpávajúceho boja v Mikuláši.”

 

Po vypadnutí,“ zdôrazňuje prešovský kapitán, „v minulej sezóne sa mužstvo pomerne dlho dávalo dohromady. Situácia bola zlá, mnohí hráči nemali vybavené potrebné formality, pokrivkával prístup k tréningom. Už pod dojmom predchádzajúcich rokov sa v hráčoch zakoreňoval až nezdravý optimizmus, že krajská súťaž bude prechádzkou. Sám som pomýšľal na zanechanie aktívnej činnosti, alebo na prestup. Manko v letnej príprave sme sa usilovali odstrániť v auguste priamo na ľade. Aj keď v kádri nedošlo k podstatnejším zmenám nedá sa povedať, že by mužstvo zvlášť hokejovo vyrástlo. Platnou posilou bol len Dušan Kapusta z prvoligových Košíc, ktorý nastrieľal vyše 50 gólov. Ťarcha zodpovednosti ostala na pleciach starších skúsených hokejistov. Osobitne treba spomenúť brankára Jurčenka, bratov Velčekovcov, Halušku a bratov Kardoheliovcov. Chcem dodať, že absolvovať bez prehry 35 zápasov, to zanechá stopy v psychike. Myslím si, že to bola aj najvážnejšia príčina našej prehry v poslednom zápase kvalifikácie na domácom ľade.”

 

Postup medzi slovenskú elitu zaiste teší, ale aj zaväzuje. Popri radosti priniesol predovšetkým funkcionárom aj mnoho starostí. Postupom prešovský hokej svoje pretrvávajúce problémy nevyriešil. Výbor TJ i hokejového oddielu však tentoraz urobil viac ako v minulých rokoch. Podľa slov Antona Bosáka zlepšili sa celkové podmienky a postup do SNHL je výsledkom cieľavedomejšej práce funkcionárov TJ. Žiada sa však posilniť mužstvo kvalitnejšími hráčmi. S kádrom, ktorý postup vybojoval, len ťažko možno v SNHL obstáť. Najmä do obrany mali pribudnúť skúsenejší hokejisti. V najbližších dňoch čaká kolektív doliečenie zranení, hráči si vyberú dovolenky a prípravu na novú sezónu začnú začiatkom mája.

 

V Prešove sú odhodlaní dokázať, že tentoraz to už nebude len krátke jednoročné účinkovanie medzi najlepšími. Vedia, že im pribudne mnoho práce, ale všetci do jedného sú optimisti. Oprávňuje ich k tomu aj podpora okresných i mestských straníckych a štátnych orgánov. Výbor TJ, ale aj vedenie podniku ZPA Prešov na čele s jeho riaditeľom Jánom Škultétym sa usilujú vytvárať čo najlepšie podmienky. V neposlednom rade je tu aj veľký záujem o ľadový hokej medzi širokou rodinou priaznivcov športu. V Prešove chcú už v týchto dňoch vykročiť na novú a náročnejšiu cestu. Ich cieľom je hrať pod strechou modernej haly hokej dobrej kvality.

ŠPORT – marec 1982