Chýbal dirigent

Futbalisti Tatrana Agro Prešov sa po piaty raz vrátili medzi prvoligovú futbalovú elitu a treba povedať, že úspešne. Boju o záchranu sa celkom bezpečne vyhli a to treba považovať za dobrý vklad do ich najbližšej futbalovej budúcnosti. Ich tréner Štefan Nadzam je vcelku spo­kojný. O lige i svojom tíme hovorí:

„Liga mala len priemernú úroveň, veď do každého mužstva prišlo pomerne veľa mladých hráčov, medzi nimi aj niekoľko skutočne veľkých talentov, no vo všeobecnosti citeľne chýbali osobnosti. Myslím si, že len málo futbalistov si udržalo vysokú výkonnosť celý rok a týka sa to i mojich zverencov. Nováčik to nemá v súťaži nikdy ľahké a toto staré pravidlo platilo pre mňa i kolektív. Napriek určitým problémom sa nám vytýčený cieľ podarilo splniť. Som rád, že sme sa presadili konštruktívnou hrou a že sme zanechali dobrý dojem aj na ihriskách súperov, kde nám často utiekol bod či dva v posledných chvíľach. Vydarilo sa nám viacero stretnutí, ktoré mali celkom slušnú prvoligovú úroveň. Za najhodnotnejšie považujem zápasy s Bohemiansom, Slaviou, vo Vítkoviciach, doma potom s Chebom a Hradcom Králové. Spokojný som nebol po domácom stretnutí s Ostravou, Olomoucom a najmä po tom, čo sme ukázali v Nitre.

Základ našej výkonnosti bol v kolektívnom poňatí, veď nám chýbala výrazná osobnosť, dirigent, ktorý by dokázal v rozhodujúcich momentoch usmerniť spoluhráčov a zobrať na svoje ramená najväčší diel zodpovednosti. Potrápili nás troška aj zranenia, ktoré zabránili Špakovi, Vytykačovi, Skalkovi, Š. Tóthovi a Gombárovi ešte viac presadiť sa. Nemalé problémy sme mali s brankármi. V zime odišiel Bernády, Seman bol na operácii, a tak zostal len Vrábeľ. Na to, že nemal žiadne ligové skúsenosti obstál dobre. Napokon, celá obrana, napriek inkasovaným gólom, bola našou najsilnejšou formáciou. Ideálna zostava, v ktorej sme však na jar prakticky nehrali, je takáto: Vrábeľ – Vidumský, Olefirenko, Štefan – Bajtoš, Džubara, Čmilanský, Š. Tóth – J. Daňko, Vytykač, Prusák.“

Vcelku spokojnú hladinu prešovského futbalu rozvíril v posledných dňoch ohlásený odchod Vytykača do Turecka, no i napriek tomu si v centre Šariša postavili kompetentní do budúcej sezóny ešte vyššie ciele. Tréner Štefan Nadzam podpísal zmluvu na ďalšie dva roky a tento fakt potvrdzuje skutočnosť, že s renesanciou svojho futbalu to Prešov myslí vážne.

ŠPORT – jún 1991

 

Prešovčania hľadajú formu

Vysoká prehra v Prahe spôsobila, že priaznivci Tatrana a najmä jeho tréner Štefan Nadzam s napätím a určitými obavami o výsledok očakávali súboj svojho mužstva s ligovým nováčikom z Trnavy. Pokus o nápravu pošramotenej reputácie sa nevydaril. Domáca premiéra potvrdila, že Prešovčania zatiaľ len hľadajú minuloročnú dobrú formu a potrebnú futbalovú pohodu. V mužstve citeľne chýba strelec typu Vytykača, ktorý by dokázal premeniť aspoň niektoré z množstva čistých gólových príležitostí, ktoré si mužstvo v nedeľu večer pod 2 rozsvietenými reflektormi vypracovalo. Stretnutie s poznámkovým blokom v ruke pozorne sledoval aj bývalý jedenásťnásobný čs. reprezentant, hráč Tatrana a pražskej Slavie, Pavol Biroš, v súčasnosti člen výkonného výboru Tatrana, ktorého sme bezprostredne po skončení zápasu požiadali o názor na celkový priebeh tohto zápolenia.

„Videli sme pomerne dobrý futbal, o ktorý sa zaslúžil predovšetkým domáci tím. Oceňujem nasadenie, elán, bojovnosť a chuť do hry, ktoré sa prejavili v radoch nášho mužstva. Hráči si vypracovali celý rad gólových príležitostí. Šance, aké mali Prusák, J. Daňko, Tóth a Žitkov sa na ligovom trávniku musia premeniť. Veľmi sme chceli a potrebovali vyhrať. Azda v prílišnom úsilí rýchle streliť gól vznikla nervozita a z nej pramenila aj nepresnosť. Hralo sa polovici súpera. Ten bol pod veľkým tlakom, ale futbalová šťastena bola tentoraz jednoznačne na jeho strane. Lopta dvakrát skončila na brvne, veľa striel len tesne minulo cieľ a brankár Praj mal výnimočný deň. Som presvedčený, že keby v úvode zápasu z množstva vyložených príležitostí útočníci využili aspoň jednu, stretnutie by sa vyvíjalo inak a určite by skončilo zaslúženým víťazstvom Tatrana.“

Bod však získal súper a diváci odchádzali nespokojní. Čo možno, podľa vášho názoru, Prešovčanom vyčítať?

„Predovšetkým slabšiu koncentráciu a dôslednosť v ofenzívnej činnosti. Ďalej nedostatočný rozhľad a slabšiu orientáciu v pokutovom území súpera a najmä využívanie chýb, ktorých sa obrana hosťujúceho mužstva dopúšťala. Domnievam sa, že sme mali hrať viac po zemi, lebo vzdušné súboje vyhrávali hostia. Hráčom by som vytkol aj slabšiu hru po krídlach. Prebíjanie sa stredom ihriska stálo našich útočníkov veľa síl, ktoré chýbali v záverečnej fáze. Navyše – niektorí jednotlivci sa chceli blysnúť individuálnymi akciami, po ktorých zväčša stratili loptu. A to bola voda na mlyn hostí.“

Ako hodnotíte hru ligového nováčika?

„Hral veľmi disciplinovane v obrane. V ofenzíve neukázal takmer nič. Trnava prekvapila dobrým pohybom, bojovnosťou a taktickou disciplínou. Ak mám však hodnotiť celkový výkon, ktorý súper predviedol, tak veľké nádeje na úspešné výsledky na súperových ihriskách mu nedávam.“

ŠPORT – august 1991

 

IGOR NOVÁK spomína...

Tretí triumfálny návrat Tatrana do ligovej súťaže sa vydaril nad očakávanie. Pod prešovskými reflektormi 17. 8. 1977 privítal nováčik majstra republiky Duklu Praha. V hľadisku bolo 20 000 divákov, ktorí videli štyri prekrásne góly v bráne Dukly. Ich autormi boli Majerník 2, Bubenko a Šálka. Výraznou postavou prešovského futbalu v sedemdesiatych rokoch bol bývalý reprezentant a dlhoročný kapitán Tatrana Igor Novák, ktorý v súčasnosti pôsobí ako asistent trénera v prvoligovom mužstve.

„Počas pôsobenia v Tatrane som prežil úspechy, ale aj veľké pády a prehry. Napriek tomu to bola pre mňa veľmi krásna futbalová etapa. V tých časoch sa v Prešove vystriedalo mnoho trénerov a hráčov. Takmer na všetkých si veľmi rád spomínam. Prvoligový dres som obliekol v apríli 1970 na ostravskej pôde. Vybojovali sme cenný bod, mne sa darilo a získal som pevné miesto v zostave. Tvrdý tréning, túžba byť lepší a získať úspech zrejme rozhodli, že už v októbri 1972 v Prahe som obliekol reprezentačný dres v stretnutí s Holandskom. Prehrali sme 1:2, ale pre mňa to bol veľký celoživotný zážitok a zároveň aj uznanie za všetko, čo som futbalu venoval. Záver aktívnej činnosti sa mi nevydaril. Po deviatich rokoch pôsobenia v Tatrane som v júni 1979, keď sme vypadli z najvyššej súťaže, odišiel z Prahy. Dres Bohemiansu mi ostal len krátkou spomienkou, lebo vážne zranenie znamenalo koniec hráčskej kariéry. Lopte som však verný ako tréner.“                             SME – máj 1993

 

Adamcovi frak nesvedčal

Vstup do ligovej odvety sa v Prešove nevydaril. Odhodlania produkovať kvalitnejší futbal, ktoré zaznievali pred ligovou premiérou, ani jedno mužstvo nepotvrdilo. Všetko zostalo len pri očakávaniach. Aj tréner Interu Jozef Adamec, ktorý síce neprekročil priestor vyhradený pred lavičkou, pokračoval v tradícii. Poznámky smerom k postrannému i hlavnému rozhodcovi, ostré usmerňovanie hráčov a prejavovaná nespokojnosť s ich hrou boli opäť dominujúce. Na tlačovej besede však z jeho strany veľa slov neodznelo. Bol príliš odmeraný až stručný. Stretnutie zhodnotil takto: „Hrali sme zle, súper dobre.“ Na ďalšie otázky nereagoval, v závere však dodal, že s výsledkom nie je spokojný. Nuž čo, možno čakal dva body, ale zabudol ako bývalý vynikajúci strelec, že bez gólu sa zatiaľ víťazstvo nikde nezrodilo. Kto čakal, že Adamec s príchodom jari bude ústretovejší, zostal sklamaný. Žiaľ, tomuto sympatickému mužovi zatiaľ frak trénera džentlmena nesvedčí. Po vzore svojho kolegu bol skúpy na slovo aj domáci kormidelník Igor Novák. Lakonicky konštatoval: „Nevyužili sme početnú prevahu a ani šance. Obrana súpera hrala dobre, nie som spokojný s výsledkom.“ To bolo všetko. Na diváka, ktorý prichádza do hľadísk za zábavou a potešením, si nikto ani len nespomenul. Hráči za amatérsky výkon dostanú profesionálne odmeny a všetci budeme čakať, čo prinesie ďalšie kolo.

ŠPORT – marec 1994

 

Záchranný pás hokejistom

Prešovský hokej sa dostal do mimoriadne zložitej situácie a prežíva azda svoju najväčšiu krízu. Pritom tento šport má v meste nielen veľmi bohatú tradíciu, ale aj veľký počet priaznivcov. Do telovýchovnej kroniky sa zapísal už v roku 1928. Vtedy takmer zo dňa na deň vznikli dva hokejové oddiely. Jeden pri robotníckom športovom klube SNAHA a druhý pri športovom klube PTVE. Postupne si Prešov vybojoval pevné a dôstojné miesto v slovenskom hokeji. Dlhé roky patril medzi každoročných finalistov majstrovstiev Slovenska a medzi úspešných účastníkov rôznych turnajov. Po 2. svetovej vojne práve v Prešove otvorili tretí štadión na Slovensku s umelou ľadovou plochou. Najkrajšie spomienky ostali na časy, keď prešovský dres obliekali hokejisti, akými boli Biháry, Olejník, Srnka, Meško, Semeši, ale aj L. Pavlovič, Pivovarník a ďalší.

Obrat k lepšiemu sa očakával v roku 1967, keď do užívania odovzdali modernú halu. Jej veľkolepým krstom sa stali nezabudnuteľné juniorské majstrovstvá Európy v roku 1970. Ukázalo sa, že ani nová hala nebola spásonosnou injekciou. Hokejisti síce zmobilizovali sily, postúpili do národnej ligy, ale ich účinkovanie v tejto súťaži charakterizovali postupy a vzápätí pády. Na sklonku 80. rokov sa situácia stabilizovala a TJ ZPA Prešov sa stala dôstojným partnerom pre najlepšie slovenské mužstvá.

Uplynulá sezóna však priniesla veľa problémov a starostí, ktoré vyvrcholili v jej závere. Riešenia sa zbytočne odkladali. Privatizácia časti podniku ZPA spôsobila, že podmienky pre život hokejistov sa zrútili ako domček z kariet. Nastali neplodné diskusie, veľa kritiky, ale žiadosti o pomoc takmer nikto neakceptoval. Ani mestské zastupiteľstvo v Prešove zatiaľ nemá jasno, kto je majiteľom zimného štadióna. Hráči sa domáhali zvolania mimoriadnej konferencie. Po dlhých prípravách sa konečne minulý týždeň dočkali. Prišlo 42 delegátov, ktorí rozobrali súčasnú situáciu a po diskusii odvolali členov správnej rady TJ ZPA Prešov, teda telovýchovnej jednoty, ktorá vyše 25 rokov zabezpečovala činnosť hokejistov. Potom dôveru delegátov získali J. Čontofalský (stal sa prezidentom), V. Moriak, Z. Belišová, M. Staroň a V. Sedlák.

Vyplynula potreba založenia nového subjektu. Po skončení valného zhromaždenia bola ustanovujúca schôdza nového HOKEJOVÉHO KLUBU PREŠOV. Účastníci zvolili za prezidenta správnej rady HK doterajšieho trénera Jozefa Frühaufa. Členom správnej rady sa stal aj J. Čontofalský a predstavitelia nových sponzorských firiem. V súčasnom období sa riešia otázky zabezpečenia letnej prípravy, ktorá zatiaľ nedostala konkrétnu podobu. Hráči majú do 24. júla dovolenky a medzitým by mali podpísať zmluvy s novým hokejovým klubom. Rieši sa post trénera, na ktorý je viac kandidátov. V metropole Šariša konečne urobili prvé rozhodujúce kroky. Záchranný pás hokejistom znamená doslova boj o záchranu tohto populárneho športu.

Slovenská republika – august 1994

 

Hviezdy pod hviezdnou oblohou

Raz darmo. Šport je fenomén, ktorý aj v terajšej rozdelenej spoločnosti, poznačenej nenávisťou a závisťou, dokáže ľudí zjednocovať a zbližovať. Jeho hlavní aktéri a priaznivci už neraz dokázali utvoriť prostredie vzájomnej žičlivosti, úcty a dobromyseľnosti. Takáto atmosféra zavládla tentoraz v Košiciach počas slávnostného vyhlasovania výsledkov ankety o najúspešnejších športovcov roka 2000 a uplynulého storočia na východnom Slovensku. Do spoločenského centra JUŽAN prišlo takmer dvesto pozvaných športovcov, trénerov, funkcionárov a novinárov.

Najsamprv bola pozvánka, ktorá potešila a zároveň vyvolala otázniky. Prečo akurát JA? Urobil som toľko, aby som si poctu byť medzi najlepšími zaslúžil? Pochybnosti sa stratili vo chvíli, keď dlhoročný športový komentátor Slovenskej televízie Marek Mryglot postupne, v abecednom poradí predstavoval tých, ktorí z rúk predstaviteľov našej telovýchovy, ale aj štátnej správy prevzali zaslúžené ocenenia. Na pódium prichádzali terajší aktívni športovci, ktorí v roku 2000 dosiahli najlepšie výsledky. Po nich sa predstavili bývalí reprezentanti, čo v rokoch minulých svojou hrou a výsledkami prinášali radosť a hodnotné zážitky divákom v preplnených hľadiskách. Všetci prejavili úprimnú radosť z uznania, ktorého sa im dostalo. Nechýbali slzy dojatia a vďaky.

Potom prišla tá neopakovateľná chvíľa, keď v príjemnej spoločenskej atmosfére sa spomínalo na čas minulý. V bezprostrednom kontakte úspešní športovci spolu s predstaviteľmi SZTK, medzi ktorými nechýbal jeho predseda Ján Holko, porovnávali, hodnotili a predpovedali budúcnosť našej telesnej výchovy.

Starší športovci, čo s nesmiernou vďakou prijali skutočnosť že sa na nich nezabúda, pripili prvým pohárikom na bývalú slávu východoslovenského športu. Mierou vrchovatou k nej prispeli hádzanári Anton Frolo a Martin Gregor z Prešova, Igor Liba, dlhoročný československý reprezentant, ktorý najkrajšie roky prežil vo VSŽ Košice, podobne ako jeho spoluhráč Vincent Lukáč, 143-násobný reprezentant. Dobré meno šírili aj futbalisti. Laco Pavlovič, dvojnásobný kráľ ligových strelcov a člen Klubu ligových kanonierov so 164 prvoligovými gólmi. Hral za Tatran Prešov. Brankári Anton Švajlen a Stanislav Seman z Košíc sa preslávili na svetových aj olympijských podujatiach.

Popredné miesto v kronike slovenského športu patrí basketbalistke Slávie VŠ Strojstav Prešov Yvette Pollákovej-Paulovičovej. V reprezentačnom drese sa predstavila na MS v roku 1971 v Brazílii a na OH v roku 1976 v Montreale. Olympijským úspechom sa mohol pochváliť Mikuláš Athanasov. Tento už 71-ročný muž v roku 1952 na OH v Helsinkách vybojoval bronzovú medailu v zápasení. Terajšia mladá generácia tiež zaznamenala výrazné úspechy. Najmladšia z ocenených 18-ročná Katarína Valigurová zo Spišskej Novej Vsi získala v minulom roku na Svetovom pohári v kolkoch zlatú medailu. Ivan Bátory považuje za úspech tretie miesto v behu na 10 kilometrov na Svetovom pohári lyžiarov. Tento pretekár ŠKP Štrbské Pleso má pred sebou veľmi sľubnú budúcnosť. Karol Bačo, vodný pólista ŠKP Košice si mimoriadne váži svoj štart na OH v Sydney. Do rebríčka najúspešnejších sa dostali aj Richard Štochl, hádzanár, bývalý brankár ŠKP Sečovce. Peter Hlinka, futbalista, ktorý obliekal dres Tatrana Prešov, šachistka z KDV Tatrapoma Kežmarok Zuzana Hagarová a ďalší.

Manželky aj manželia najúspešnejších športovcov si tiež zaspomínali na chvíle, keď čakali na tých svojich, pokým rozhodca ukončí zápas. Už vtedy im všeličo odpustili. Robia tak aj dnes. Lebo – ako to pekne, ľudsky vyjadril jeden z organizátorov ankety Eugen Magda, popredný športový publicista: „Majstrom sa môže niečo prepáčiť!“ Bolo to vzácne stretnutie. Už hviezdy vyšli na olovnatú oblohu i prevrátila sa noc do čerstvého marcového rána, ale niektoré športové hviezdy si ešte stále mali čo povedať... Usporiadatelia sa vytiahli. Pripravili hodnotný spoločenský večer. Nerešpektovali administratívne územné rozdelenie na Košický a Prešovský kraj a vyhodnotili najlepších z východného Slovenska. Posledné úsmevy, stisk dlane s prianím – o rok azda dovidenia.

A začal sa nový deň, nové povinnosti, ale aj nádej, že šport napriek súčasnej ekonomickej mizérii dokáže prežiť. Pomôcť môžu aj športoví novinári svojou každodennou prácou podloženou vysokou odbornosťou, pohotovosťou a najmä čo najobjektívnejším pohľadom na zápolenia za hodnotnejšie výkony a väčší záujem o priazeň diváka.

Nový deň – marec 2001

 

Gabo Zelenay, legendárny reportér, činorodý osemdesiatnik

Dni sa míňajú až príliš rýchlo. Napriek tejto realite sa pri významných životných míľnikoch musí nájsť chvíľa nielen na oslavu, ale aj na bilancovania.

Gabo Zelenay, legendárny reportér, popredný publicista, kedysi aj aktívny športovec a organizátor sa v týchto dňoch, presne 26. novembra uprostred náročnej každodennej novinárskej práce dožíva osemdesiatky. Jeho osobnú bilanciu charakterizuje príjemný pocit z dobre vykonanej práce a výrazné úspechy v mnohých oblastiach. Podstatné je, že napriek mnohým peripetiám, vážnym problémom a rozmanitým ťažkostiam, všetky prekážky, ktoré mu život priniesol, úspešne zvládol.

Celá jeho tvorivá a organizátorská činnosť sa pretavila do úcty k človeku, vlasti a hodnote slova. S nesmiernym elánom, zanietením sa v každej situácii usiluje čo najúčinnejšie pracovať na prospech slovenského národa.

Jeho obdivuhodný optimizmus, nadšenie, tvorivosť a invencia aj dnes mnohých podnecujú do aktívnej činnosti. Osobným príkladom dokáže ľudí získavať pre cieľavedomé, vytrvalé a zmysluplné konanie. Dôslednosť, široký rozhľad, koncepčnosť, vysoká profesionalita i predvídavosť – charakterizujú jeho osobnosť.

Pôsobenie na rôznych významných postoch sa uňho zakaždým spája so záujmom o problémy slovenského národa a ťažkosti obyčajných ľudí. Vždy sa teší, keď vidí okolo seba spokojnosť svojich najbližších, priateľov a spolupracovníkov. Všetko, čo robí je poznačené hľadaním šťastia v úspešných výsledkoch na prospech svojej krajiny, ale aj šťastia, ktoré nachádza v kruhu jemu blízkych ľudí. Napriek zložitosti života, prekonávaniu mnohých problémov, napriek ľudskej závisti a neprajnosti, dosiahol veľa výrazných úspechov a svoj veľký talent zúročil mierou vrchovatou. Potvrdzujú to mnohé hodnotné činy, ktoré vykonal v rokoch minulých. Patria k nim aj rôzne šibalstvá, poznačené mladíckou nerozvážnosťou, ktoré síce priniesli potešenie, spestrili život, ale zároveň spôsobili aj mnohé problémy nielen nášmu jubilantovi, ale aj jeho priateľom. Zdá sa, že to stalo za to.

Obetavá práca, dobrý vzťah k ľuďom, nevšedná ochota nezištne pomáhať každému, kto pomoc potrebuje a si ju aj zaslúži, sú trvalou hodnotou pripomínajúcou nadšenie a zanietenosť vzácneho človeka pre veci potrebné a spravodlivé.

„Svet letí rýchlejšie a rýchlejšie. Na krídlach vedy, pokroku, porozumenia, vzájomnej žičlivosti, ale žiaľ aj zloby, nenávisti a závisti. Do záhuby sa však nesmie zrútiť. Ľudia si musia uvedomiť,“ zdôrazňuje Gabo Zelenay, „že aj na Slovensku dnes rozhodujeme o zajtrajšku, o svojej budúcnosti a budúcnosti našich detí. Podľa toho by sme mali v každej situácii konať a svoje sily možnosti a profesionalitu uplatňovať s akcentom na celospoločenské a nielen osobné alebo čiastkové ciele. V žurnalistike, ktorej sa venujem celý svoj život, to v dnešných zložitých časoch platí dvojnásobne.“

Výsledky tvorivej práce, ale aj organizátorskej a aktívnej športovej činnosti nášho jubilanta sú evidentné a presvedčivé. Napriek tomu sa v týchto slávnostných dňoch žiada osobitne pripomenúť najvýznamnejšie etapy jeho života.

Gabo Zelenay je predovšetkým reportér, významný publicista a komentátor par exellence. Možno nie jeden jeho úspech by bol ešte výraznejší, nebyť politického prenasledovania, ktoré mu prinášalo mnoho ťažkostí a rôzne prekážky. Všetky prekonával s nesmiernou vytrvalosťou, energiou, dôvtipom a dobromyseľnosťou. Stal sa žurnalistom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokáže aj tú najneúprosnejšiu kritiku problému a krutú pravdu o jednotlivcovi a jeho chybách napísať a povedať kultúrne a citlivo. Dokáže to preto, lebo vie, a chce.

„Splniť krédo rodiny Zelenayovcov, nepoznať slovo "nedá sa" a žiadna prekážka nie je taká vysoká, aby sa nedala keď už nie prekonať, tak aspoň podliezť, bola základom mojej celoživotnej cesty a zároveň aj mottom všetkých činnosti a pracovného úsilia. Som žiakom nestora slovenského športu prof. Jána Hajdóczyho, ktorý mi bol vzorom a naučil ma ako čo najúspešnejšie obstáť nielen na poli telovýchovy a športu, ale aj v osobnom živote. Samozrejme, že všetko som zúročil ako študent na trnavskom a trenčianskom gymnáziu v rámci rôznych mimoškolských činností, v ktorých dominoval nielen šport, ale aj kultúra. Založil som prvé dievčenské družstvo v basketbale na území Slovenska a bol som jeho trénerom. V atletike som držiteľom slovenského dorasteneckého rekordu v prekážkovom behu na 60 metrov. Azda najvýraznejší úspech v mojom športovom živote som dosiahol v ľadovom hokeji, ako brankár v najvyššej Československej súťaži v drese prvoligového klubu VŠ Bratislava. Vraj sa mi darilo aj vo funkcii prvoligového rozhodcu.“

To všetko a mnoho iných vecí dokázal zvládnuť ako vysokoškolák na Univerzite Komenského v odbore farmácia v Bratislave. Popri športovaní veľa písal a pôsobil už ako rozhlasový reportér. Neprestajne študoval a získaval vedomosti z mnohých oblastí. V kultúrnom dianí veľmi často vystupoval ako moderátor, konferencier, herec, režisér divadelných a kabaretných vystúpení. Tieto skúsenosti a vedomosti naplno využil ako rozhlasový reportér, komentátor a píšuci redaktor. Je takmer neuveriteľné, že prvý článok mu uverejnil istý celoslovenský denník, keď mal sotva 16 rokov. V roku 1946 vyhral vo veľmi silnej konkurencii 36-tich účastníkov konkurz na rozhlasového reportéra Slovenského rozhlasu.

Potom však prišla nová etapa, na ktorú Gabo Zelenay nerád spomína.

„V roku 1948 začal čas problémov. Vylúčili ma z vysokoškolského štúdia len tri týždne pred slávnostnou promóciou. Z politických dôvodov! Odmietol som členstvo v komisii, ktorá očisťovala vysoké školy od politicky nespoľahlivých nepriateľských živlov. A tak sa na určitý čas skončilo aj moje účinkovanie na poste reportéra v rozhlase. Moje skúsenosti však vtedy využilo vedenie slovenského športu, keď mi zverilo post generálneho tajomníka atletického zväzu.“

Treba hádam poznamenať, že v tejto funkcii je jedným zo zakladateľov najmasovejšej súťaže Športových hier mládeže – časom výberovej základne športu v bývalej Československej republike. Vyvrcholením bola olympiáda detí.

Vyše 270 tisíc žiakov základných škôl sa na túto udalosť pripravovalo za pomoci odborníkov v priebehu celého školského roka. Štartovali na kvalifikačných súťažiach o majstra školy, mesta, okresu a kraja až po Medzinárodnú detskú olympiádu v Prešove, ktorá sa konala mnoho rokov. Boli to najkrajšie chvíle v mnohoročnej a zároveň fascinujúcej práci Gaba Zelenaya s mládežou.

Návrat pred mikrofón po niekoľkých rokoch mu umožnila predovšetkým jeho vysoká profesionalita a v mnohých prípadoch aj jeho nenahraditeľnosť. Možno ju charakterizovať ako veľký obraz malých postrehov odovzdávaných slovom poslucháčom v podobe akejsi mozaiky videného. Využíval nielen odborné znalosti, ale aj poznatky hlasového stvárňovania udalostí skrz mikrofón. Takto dokázal slovným, skutočne plastickým obrazom, stvárniť tisíce reportáží. Glosované postrehy mali obrovský priaznivý ohlas nielen medzi poslucháčmi, ale aj v radoch odborníkov. Z mnohých k nezabudnuteľným a ešte aj dnes často opakovaným patrí reportáž zo záveru fantastického finále v Bazileji, keď Slovan Bratislava vyhral nad slávnym tímom CF Barcelona a získal Pohár víťazov pohárov.

Legendárny reportér však veľmi rád spomína aj na svoju najdlhšiu reportáž v živote, ktorá azda na Slovensku ani vo svete nebude prekonaná.

„Išlo o posledný ročník Masarykovho okruhu automobilov vtedajšej formuly 1, za účasti všetkých svetových pretekárov. Dvanásti sme si začali o pol deviatej ráno odovzdávať slovo. Po hodine rozhlasové aparatúry i ľudia nemali viac síl. Zostal som na hlavnej tribúne sám. Reportáž mala končiť minútu pred dvanástou. O pol dvanástej som to poslucháčom oznámil. Tí nelenili a volali do rozhlasu vtedajšiemu riaditeľovi Očadlíkovi. Linky vraj boli také žeravé, že rozhodol, nech vysielam do samého konca. A tak som v kuse hovoril až do štvrtej popoludní. Ľudia mi nosili na stanovisko občerstvenie, len aby som neprestal hovoriť. Reportáž bola vyhlásená za výkon roka.“

Úctu a obdiv k jeho rozhlasovému majstrovstvu ocenili nielen poslucháči, ale aj mnohí významní odborníci. Váži si najvyššie ocenenie v kategórii reportérskeho kumštu v podobe Ceny Československého rozhlasu. Dlhoročné všeobecné znalosti a bohaté skúseností sa prejavujú aj v tretej etape jeho žurnalistickej a publicistickej činnosti. Po odchode do dôchodku napísal tri hodnotné a inšpirujúce knihy zapodievajúce sa osudmi popredných športovcov a funkcionárov. V minulom roku vyšla ďalšia jeho kniha pod názvom Osamelý bojovník Anton Hlinka. Okrem toho z jeho pera vzniklo veľa seriálov v Roľníckych novinách, v týždenníku Život a v humoristickom časopise Roháč. Vyvrcholením vyše 60-ročnej aktívnej činnosti na poli žurnalistiky je seriál – Glosár Gaba Zelenaya, ktorý reaguje na udalosti z rôznych stránok života občanov a odzrkadľuje ich radosti a starosti. Najsamprv v denníku SLOVENSKÁ REPUBLIKA uverejnil 222 zrkadiel a zrkadielok o trápeniach tých, ktorí sa so svojimi problémami nemajú komu posťažovať. Ich názory a osudy, tlmočené prostredníctvom listov a telefonátov po zrušení spomínaného denníka pokračujú v jediných opozičných novinách NOVÝ DEŇ. Doteraz Gabo Zelenay napísal 656 glosárov, čo je i v slovenskej žurnalistike nateraz ojedinelý rekord. Veď už niekoľko rokov nechýbal ani raz jeho glosár. Neuveriteľné, ale je to tak: niekoľko pokračovaní písal po ťažkej operácii – sotva pár hodín po tom, ako sa prebral z narkózy – na nemocničnom lôžku. Obdivuhodný zmysel pre zodpovednosť, vzťah k novinám a ich čitateľom. A ďalší pozoruhodný fakt: Gabo Zelenay píše svoje GLOSÁRE uverejnené v denníku NOVÝ DEŇ bez nároku na honorár. Pre mnohých hoci sotva začínajúcich redaktorov nepredstaviteľné!

Gabo Zelenay popri žurnalistickej a publicistickej činnosti veľa času venuje aj dobrovoľnej práci aj v iných oblastiach. V roku 1992 stal pri zrode Združenia slovenských novinárov, v ktorom patril k aktívnym členom jeho predsedníctva. V roku 1988 založil Úniu slovenských novinárov – seniorov, ktorá má takmer 250 špičkových publicistov a v rámci únie aktívne pracuje Klub slovenských žurnalistov v Mníchove a Klub športových redaktorov. Organizovaním rôznych podujatí podnecuje skvelých autorov nielen k tvorbe, ale aj ak rôznym aktivitám. Gabo Zelenay úspešne riadi túto aktívnu a životaschopnú organizáciu už takmer 5 rokov ako jej predseda.

Za dlhoročnú všestrannú činnosť dostal v ostatných rokoch mnoho významných ocenení a uznaní. Je nositeľom Ceny Ľudovíta Štúra, ktorú mu udelila vláda SR a Ceny Miloslava Hurbana, ktorú udeľuje Ministerstvo kultúry SR. V minulom roku prevzal z rúk prezidenta SR Rudolfa Schustera striebornú medailu prezidenta republiky. Len nedávno za organizátorskú a publicistickú činnosť v prospech detí, mládeže a sociálne slabých ľudí sa stal čestným členom prestížneho diplomatického medzinárodného klubu Radu Ordu Sancti Constantini Magni.

Uplynulá etapa života a práce Gaba Zelenaya dokumentuje, že svoj talent, húževnatosť a nesmiernu pracovitosť dokázal premietnuť do konkrétnych činov. Už dávno, no aj dnes s radosťou a žičlivosťou, niektorí i so závisťou konštatovali, že jeho túžbu mladosti vyniknúť a zúročiť svoj talent naplnil vo všetkých mnohostranných rovinách. Najväčšiu radosť má vtedy, keď sa autoritou svojich novín postaví za vec, za človeka, ktorý je v životnej tiesni, ktorého predtým, hoci nikdy nevidel, ale uverí mu, staví naň a vyhrá.

S hrdosťou sa môže pozerať na uplynulé roky. Priniesli nielen mnoho ťažkostí a zložitostí, ale vydávajú hodnotné plody cieľavedomej práce, odriekania, elánu a vytrvalosti muža so srdcom na dlani, čo vždy chcel a platí to aj teraz, niečo významné dokázať. Som presvedčený, že životné skúsenosti, nezlomná vôľa mu aj v ďalšej etape pomôžu prekonať rôzne prekážky v náročnej práci na prospech slovenského národa. Navyše som si úplne istý, že v piatej etape príprav na oslavu jeho storočnice ho nezaskočí predčasné starnutie a vydrží mu príslovečný optimizmus.

NOVÝ DEŇ – november 2002

 

Majstrovstvá sveta v Košiciach

Kolkársky šport na Slovensku je stále populárnejší, rozširovaný na masovejšej úrovni medzi dospelými a mládežou. Môže sa pochváliť dlhoročnou tradíciou ozdobenou viacerými medzinárodnými úspechmi a zvyšujúcou sa výkonnostnou úrovňou jednotlivcov aj družstiev. Slovenská reprezentácia od roku 1993 získala na majstrovstvách sveta a Európy v kategóriách dospelých, juniorov a dorastencov 7 zlatých, 12 strieborných a 13 bronzových medailí. Prvú historickú medailu pre Slovensko získala v období samostatnej republiky na majstrovstvách sveta seniorov Gabriela Kuchárová, keď skončila na druhom mieste v súťaži jednotlivcov aj v kombinácii.

K rozvoju tohto športu podstatnou mierou prispeli aj európske a svetové podujatia, ktoré sa na území Slovenskej republiky v uplynulých rokoch uskutočnili. Prvý kolkársky šampionát svetového významu bol v roku 1962. Vtedy kvôli Majstrovstvám sveta družstiev mužov a žien postavili v Bratislave na ten čas modernú športovú halu. V roku 1992 sa v meste na Dunaji uskutočnili 19. majstrovstvá sveta družstiev mužov a žien. Ďalšie významné podujatie bolo opäť v Bratislave v roku 1996, keď sa uskutočnili Majstrovstvá sveta mládeže. V roku 1997 tentoraz na východnom Slovensku v Trebišove zorganizovali Majstrovstvá sveta juniorov. A o rok neskôr znovu v Bratislave súťažili vo Svetovom pohári jednotlivci. Súťaž družstiev mužov a žien sa v Bratislave uskutočnila aj v roku 1999. Významnou udalosťou našich kolkárov bol Svetový pohár mládeže jednotlivcov v Bratislave v roku 2001. Doteraz posledným z celého radu vydarených podujatí bol Svetový pohár družstiev mužov a žien, ktorý sa uskutočnil v dňoch od 5. do 8. októbra 2005 vo Veľkom Šariši a v Podbrezovej. Všetky spomínané majstrovstvá kolkárov sa stretli s veľkým ohlasom v širokej športovej verejnosti a priniesli hodnotné športové zážitky. Organizátori splnili svoje povinnosti vždy k veľkej spokojnosti účastníkov.

Uvedené fakty jednoznačne dokumentujú, že kolkársky šport na Slovensku má nielen širokú členskú základňu, ale aj schopných a obetavých funkcionárov a organizátorov, ktorí dokážu na vysokej športovej a spoločenskej úrovni pripraviť podujatia svetového významu.

Určite aj preto Svetová kolkárska federácia FIQ NBC, ktorá združuje 132 krajín a má sídlo v Mníchove sa rozhodla zveriť Slovenskému kolkárskemu zväzu ďalšiu náročnú úlohu organizátora majstrovstiev sveta v kolkoch dorastencov a dospelých.

Zimný štadión STEEL ARÉNA v Košiciach sa v dňoch 14. – 26. mája 2007 stane prechodným domovom, v ktorom sa stretnú v bojoch o čo najlepšie umiestnenie reprezentanti 19 kra­jín. Od 14. do 20. mája budú na moderných prenosných kolkárskych dráhach, kto­ré postaví nemecká firma FUNK bojovať dorastenci a dorastenky a od 20. do 26. má­ja 2007 muži a ženy.

V súvislosti s organizáciou majstrovstiev nám prezident Slovenského kolkárskeho zväzu a prvý viceprezident Svetovej kolkárskej federácie FIQ NBC Stanislav KUBÁNEK povedal: „Skutočnosť, že svetová federácia nás poverila organizáciou majstrovstiev sveta, ktoré sú najvýznamnejším podujatím kolkárov v tomto roku je veľkým prejavom uznania našej doterajšej práce, ale aj ocenením rozvoja a rastu výkonnostnej úrovne tohto športu na Slovensku. Je v tom zvýraznený podiel našej republiky na rozširovaní kolkov do svetových dimenzií. Prejavenú dôveru si vysoko vážime. Je pre nás záväzkom i povinnosťou pripraviť celé podujatie na vysokej úrovni. Spoločnou úlohou, tak ako v minulosti aj dnes je, aby všetci športovci našli v Košiciach optimálne podmienky pre dosiahnutie špičkových výkonov. Úspešné splnenie stanovených zámerov je podnetom k mobilizácii a rozvinutiu všetkých síl v organizačnom výbore i v jednotlivých komisiách. Už dnes môžem konštatovať, že sa nám práca darí. Napriek náročným a zložitým podmienkam v čase príprav verím, že šampionát bude prebiehať v mimoriadne dôstojnom prostredí. Želaním početného kolektívu dobrovoľných pracovníkov je, aby sa všetci aktívni účastníci i hostia cítili v našej vlasti čo najlepšie, aby reprezentanti jednotlivých krajín hrali v pohode v plnej forme a aby si každý z nich odniesol pekné spomienky a radosť z dosiahnutých výsledkov.“ Priaznivcom kolkárskeho športu ostáva len veriť, že reprezentácia našej krajiny sa vypne k maximálnym výkonom. Reprezentační tréneri sú presvedčení, že v zápoleniach o čo najlepšie umiestenie budú mať ich zverenci potrebnú formu a patričnú dávku športového šťastia i podporu divákov.

Slovenský rozhľad – február 2007

 

Osobnosť prešovského športu, novinár a publicista

K najpoprednejším osobnostiam športovej žurnalistiky a k organizátorom rôznych telovýchovných a športových podujatí v Prešove patril Mgr. Emil Valko (1942 – 2007). Jeho životnú cestu, z ktorej navždy odišiel vo veku 65 rokov, charakterizujú obetavosť, profesionalita a neustály boj za spravodlivosť. Bol a ostane vynikajúcim redaktorom, publicistom, komentátorom i dlhoročným dobrovoľným aj profesionálnym športovým funkcionárom. Okrem novinárskej práce mnoho času i síl venoval rozvoju mužskej aj ženskej hádzanej, ženského basketbalu, atletiky a hokeja. Patril do kategórie vzdelaných, pracovitých, skromných, lenže principiálnych mužov. Svoje rozsiahle vedomosti a presvedčivý publicistický talent aj organizačné schopnosti dával do služieb slovenskému národu, jeho vzdelanosti a kultúre. V tom bola a ostáva jeho veľkosť a osobitosť.

Vyštudovaný pedagóg so špecializáciou jazyk slovenský patrí medzi významné osobnosti najmä na východe Slovenska. Zaradil sa medzi popredných športových žurnalistov, ale nevyhýbal sa ani ostatným témam vrátane tých politických a ekonomických. Svoju novinársku púť za tlačeným a hovoreným slovom začal v závodnom časopise ODEVÁK v Prešove. V rokoch šesťdesiatych pôsobil v Slovenskej televízii štúdio Košice, kde potvrdil svoj nesporný talent a vysoký stupeň vzdelanosti. Popri hlavnom zamestnaní pôsobil na športových a kultúrnych podujatiach v pozícii hlásateľa, konferenciera, komentátora a moderátora. Miloval kultúru, pravidelne navštevoval divadlo Jonáša Záborského, v ktorom mal aj osobných priateľov. K nim okrem iných patrili Števo Senko, Jožo Stražan, Ján Šilan, Vilo Šechný, Dušan Karas a Pišta Koczi.

Každý má svoj osud. Ani jeden človek na tejto planéte nemôže povedať, že cez všetky skúšky života úspešne prešiel. Avšak môže tvrdiť, že sa o to usiloval. A Emil Valko sa skutočne snažil, tak, ako mu velilo svedomie, slovenská národná postať, v ktorej sú zakomponované všetky vzácne hodnoty – aj dobré, aj menej dobré, aj figliarske. Vraví sa, že ten Slovák, ktorý nie je beťár, začína byť podozrivý.

Môj kolega Emil bol podozrivý hlavne vtedy, keď si všetci jeho priatelia strčili hlavy do piesku a potom prichádzali ako mesiáši, aby položili tŕňovú korunu na hlavu novinára, ktorý vedel o športe a telesnej výchove ako všetci dohromady, ale aj o živote tiež. A tak sa s tou tŕňovou korunou musel takmer tridsať rokov pohybovať v stanovených hraniciach a žiť v Prešove. V meste, kde keď ráno vstávaš a keď večer usínaš, vždy vidíš krásnu slovenskú vílu. A Valko ich videl a do tejto nádhery vkladal úfnosť svojej budúcnosti. Ale za každou dobre vykonanou skúškou prichádza ďalšia a aj prišla. A tak, keď si muž od pera a mikrofónu zvlášť kládol otázku prečo ho osud stále skúša, bola na to jednoduchá odpoveď – to preto, aby sa nespreneveril a neodbehol od svojej národnej podstaty.

Napriek všetkému svoj nesmierny talent mierou vrchovatou zúročil v náročnej novinárskej práci. Úspešne zvládol všetky prekážky, neraz závisť aj ľudskú zlobu. Mal som tú príležitosť s ním pracovať aj spolupracovať mnoho rokov v Prešovských novinách, v Slovenskej televízii a v novinách Slovenský rozhľad. Po roku 1990 pracoval v Prešovskom večerníku a opäť sa aj mojím pričinením vrátil do Slovenskej televízie. Až do svojej smrti bol hlavným tvorcom novín Slovenský rozhľad.

Z mnohých jeho osobných vyznaní vyplynulo, že práca v novinách a televízii nebola iba zamestnaním, ale predovšetkým vášňou až posadnutosťou. Jednoznačne to potvrdzujú jeho slová, ktoré napísal v novinách Politika v roku 1994: „Ľudská pamäť má podobu malého zázraku. V každodennom zhone si to mnohí z nás ani neuvedomujú, že chvíľa, ktorú práve prežívame sa mení v zlomku okamihu na čas minulý...

Naskytla sa taká príležitosť, že mi prichodí aspoň úchytkom prelistovať knihu, v ktorej sú zapísané kapitoly obsahujúce dávnejšie i nedávne roky. V mojom konkrétnom prípade túžbou po sebarealizácii v novinách boli poznačené už roky detstva. Po maturite som sa na vysokoškolské štúdium žurnalistiky nedostal. Vyžadovala sa vtedy ročná prax vo výrobe. A tak som sa vrátil od Dunaja k našej Toryse a vstrebával vedomosti medzi budúcimi pedagógmi. Za katedrou – hoci ma to aj lákalo – som nestál ani hodinu. Po krátkom pôsobení vo východoslovenskom Odeváku prišlo na rad päťročné pôsobenie v košickom štúdiu vtedajšej Československej televízie. Robota to bola nadmieru interesantná. Televízia ponúkala mladému novinárovi už vtedy nevídané možnosti.“

Život sa s nami nielen hrá, ale aj pohráva...

„V roku 1972 keď som sa vrátil do mesta, ktoré je mojím rodiskom a domovom, získal ma a prehovoril šéfredaktor Prešovských novín – Jozef Kuchár. Dovtedy skromná redakcia dostávala nové dimenzie. Dostali sme sa do nových priestorov. V kolektíve sa objavili jednotlivci, ktorí sú dodnes uznávanými novinármi s visačkou celoštátneho formátu. Prešovské noviny sa z týždenníka postupne obliekali do celkom iného šatu. Začali sme vychádzať dvakrát v týždni. Dokonca nadišiel čas, keď sa Prešovské noviny stali obdenníkom. Bola to rarita spojená s celoslovenským prvenstvom. V novinárskych kruhoch sa to stretlo s patričným ohlasom. Prichádzali kolegovia, aby sa presvedčili, ako sa okresné noviny môžu bez šibnutia čarovným prútikom zmeniť na periodikum, ktoré si trúfa vykročiť po takej náročnej ceste. V Prešovských novinách som pôsobil sedem rokov. Nie veru dobrovoľne som v roku 1979 odišiel. Netvrdím, že som nerobil aj chyby, ale pre noviny a s novinami som dýchal a žil. Veľmi ťažko mi to padlo... Prišli pre mňa krušné mesiace a roky. Bol som v závode pomocným robotníkom, bezpečnostným technikom, potom som sa uchytil v telovýchove, nebolo to veru med lízať.

Nebyť tejto výhybky, nebol by som poznal, ako pulzuje skutočný život. Každý novinár by to mal skúsiť. Je žalostné, keď tí, ktorí ešte nič neprežili, poúčajú poslucháčov rozhlasu, televíznych divákov a čitateľov novín suverénnym spôsobom o tom, čo je im vzdialené ako od nášho Prešova povedzme Austrália...

Aj preto môžu so súčasnými novinármi silní našej súčasnosti narábať ako sa im zachce. Občania to vidia a vedia. Sú dezorientovaní. Stačilo by tak málo, aby každý z novinárov rešpektoval svoje svedomie. Keď si s odstupom času spomínam na pôsobenia v Prešovských novinách, musím uznať, že Jozef Kuchár mal organizačné schopnosti, ktoré premieňali slová na skutky. Dokázal sa v situácii zorientovať. Neskrýval sa, ale prejavoval a prejavil.

Nemôžem si odpustiť ešte jednu poznámku. Súčasná demokracia až priveľmi zaváňa anarchiou. Od Bratislavy až po najvýchodnejší kút mladej republiky. Nespôsobujú to Američania, sú to plody našich ľudí. Najväčšmi ma mrzí, že znova kádrujeme. Nikto sa nezamýšľa nad tým, čo sa za uplynulých päť rokov zmenilo k lepšiemu. Nikto neuvažuje o tom, akú cenu sme museli zaplatiť a ešte zaplatíme. Nové sa nerodí ľahko. Neraz v bolestiach a pote tváre. Nezahadzujme cez palubu ľudí, ktorí chcú žiť a iným pomôcť žiť!“

Slovenský rozhľad – november 2007

 

V Prešove ocenili športové osobnosti

Trochu oneskorene, ale predsa vyhlásili výsledky Ankety o najúspešnejších športovcov okresu Prešov za rok 2007. Slávnosť 21. februára 2008 sledovalo vyše 150 pozvaných, medzi ktorými boli aj prvý viceprezident Svetovej kolkárskej federácie FIQ a poslanec NR SR Stanislav Kubánek i prednosta Obvodného úradu v Prešove, MUDr. Igor Smolko. Najúspešnejším športovcom sa stal Radoslav Kozlov, hádzanár Tatrana Prešov a reprezentant Slovenskej republiky. Aj kolektívnu cenu si odniesli hádzanári Tatrana Prešov. Z mladých bol najlepší Badminton club Prešov.

Organizátori ocenili ŠPORTOVÉ OSOBNOSTI, ktoré sa podieľali na rozvoji a úspechoch prešovského športu. Prevzali Pamätné listiny Mestského a Obvodného úradu v Prešove a tamojšieho Oblastného športového strediska.

Medzi ocenenými bol aj Prešovčan, od roku 1994 žijúci v Bratislave, PhDr. Jozef Kuchár, dlhoročný telovýchovný funkcionár, športový redaktor a publicista. Dvadsať rokov organizoval ankety o najúspešnejších športovcov okresu a mnohých iných celoštátnych a medzinárodných podujatí v Prešove. Osobitne možno spomenúť Majstrovstvá Európy juniorov v hokeji 1970, Pohár európskych majstrov družstiev v kolkoch 1987 a najmä Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov 1990. Výraznou mierou sa mnoho rokov podieľal na organizovaní turnajov o Pohár dukelských hrdinov v stolnom tenise aj Večerného behu víťazstva. Stál na čele Organizačného výboru etapového centra cyklistických pretekov Okolo Slovenska a mnohých iných podujatí. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií a štyroch kníh a dvoch spoluautorstiev s Igorom Mrázom. Viac než päť rokov je predsedom Únie slovenských novinárov a jej Klubu športových redaktorov ÚSN v Bratislave. Okrem neho rovnaké ocenenia prevzali: doc. MUDr. Miriama Brtková, PhD. – bývalá vynikajúca plavkyňa, československá reprezentantka, viacnásobná majsterka republiky. Víťazka Ankety o najúspešnejšieho športovca okresu v roku 1961 a 1962, štartovala na Majstrovstvách Európy v Lipsku. Je držiteľkou titulu Majsterka športu a dlhoročná vysokoškolská pedagogička na Prešovskej univerzite.

Rudolf Pavlovič, prešovská futbalová legenda. Patrí k významným osobnostiam prešovského športového života. V prvoligovom mužstve Tatrana Prešov hral do roku 1967 a na svojom konte má 268 zápasov. Prvoligový dres obliekal spolu s veľkými postavami slovenského a československého futbalu Jozefom Bombom, Jozefom Karelom, Jozefom Kuchárom, Gejzom Šimanským, Františkom Semešim, Karolom Petrošom ale aj s Dodom Reimannom. Bol obetavým hráčom, vynikal bojovnosťou a obdivuhodná bola jeho futbalová disciplína a nielen na ihrisku.

Jozef Hanobík, najstarší aktívny turista a organizátor mnohých významných turistických podujatí, dlhoročný funkcionár Tatrana Prešov. Významná je jeho činnosť pri značení turistických chodníkov, najmä v Čergovskom pohorí, Šarišskej vrchovine a v Slanských vrchoch. Veľkú zásluhu má aj na preznačení medzinárodných trás E3 a E8. Bol funkcionárom Klubu slovenských turistov Tatrana Prešov a regionálnej rady Klubu slovenských turistov v Prešove. Viedol komisiu pre značenie turistických trás. Okrem turistiky sa venoval lyžovaniu a patrí medzi zakladateľov zimných turistických prechodov v našom regióne. Zdolal mnohé štíty a prešiel trasu Kaukaz – Taurus – Olymp.

Igor Mráz, Slovenský rozhľad – február 2008

 

Ing. arch. Ján Karel (1924-2005) a PhMr. Gejza Šimanský (1924-2007)

Priaznivci futbalu sa na prešovskom štadióne v ostatných rokoch dobrej a úspešnej hry užívajú veľmi skromne. Väčšina hľadiska zíva prázdnotou. Aj v tejto sezóne Tatran bojuje o záchranu medzi futbalovou elitou. Časy, keď dve tribúny praskali vo švíkoch a diváci sledovali výbornú hru svojho mužstva v prvoligových zápoleniach sú už minulosťou. K tým, čo pred šesťdesiatimi dvoma rokmi začali písať najúspešnejšiu etapu futbalu v Prešove a mierou vrchovatou prispeli k výrazným úspechom lákajúcim početné návštevy bezpochyby patria Ján Karel a Gejza Šimanský – nezabudnuteľné postavy, doslova legendy.

Oprášil som svoj archív a pre našich čitateľov z množstva rôznych mojich článkov a rozhovorov vybral niekoľko spomienok na týchto vynikajúcich mužov, ktorí okrem futbalu veľmi úspešne zvládli aj svoje náročné povolania. Navyše, aj po rokoch v čase, keď prekročili prah šesťdesiatky, pravidelne obúvali kopačky a so svojimi rovesníkmi, ale aj s mladšou generáciou sa schádzali na ihrisku i v telocvični, aby si zahrali svoje obľúbené „torinko“.

Obidvaja mali rovnaký športový aj profesionálny osud. Napriek tomu, že dorastenecké roky prežili v Prešove, do najvyššej futbalovej súťaže vstúpili v iných mestách. Ján Karel začal s ligovým futbalom v slávnej Sparte Praha a Gejza Šimanský v Slovane Bratislava. Navyše, obidvaja popri vrcholovom futbale dokázali úspešne študovať na vysokých školách. Výrazne sa podieľali na úspechoch prešovského a československého futbalu. Boli pri tom, keď sa Tatran Prešov zaradil medzi tie mužstvá, ktoré bez prestávky vyše pätnásť rokov bojovali o prvoligové body. Bolo to v čase 1950-1966. V tejto najdlhšej etape Prešov okrem iných reprezentovali: Sabanoš, Vankovič, Tobiáš, Mrlina, Tibenský, Dodo Reimann, Vrábeľ, Večerka, Javorek, Bobok, Holeš a Pašiak (brankári).

Šimanský, Semeši, Kuchár, Sabol, Jozef Karel, Ján Karel, Ladislav Pavlovič, Rudolf Pavlovič, bratia Šteinerovci, bratia Vargovci, Gavroň, Kušnír, Vido, Ferenc, Pucher, Zibrinnyi, Felszeghy, Petroš, Fecko, Malaga, Gajdoš, Valášek, Eliášek, Bomba, Čepček, Tesár, Kováč, Danielis, Polgár, Martinček, Ferjančík, Kravárik, Janoščin, M. Medviď a Bičkoš (hráči).

Na trénerskej lavičke sa za spomínané obdobie vystriedali iba piati tréneri a to: František Sedlacsek, Jozef Karel, Jozef Kuchár, Jozef Šteiner a Štefan Jačiansky.

V tomto početnom zozname výrazne dominuje priezvisko Karel. Jozef, úspešný tréner aj československý reprezentant a Ján, vynikajúci hráč a viacnásobný reprezentant Československa.

JÁN KAREL – EČI, ako ho nazývali spoluhráči, počas vysokoškolského štúdia obliekal dres ŠK Bratislava, Českých Budějovíc a slávnej Sparty Praha. Od roku 1950 plných sedem sezón bol pilierom zadných radov Prešova a za celý ten čas iba jediný raz nenastúpil do ligového zápasu pre zranenie. V tomto smere je určite rekordérom. Na sklonku aktívnej činnosti hral tri roky za Jednotu Košice a potom pôsobil v úlohe hrajúceho trénera v Michalovciach. Pod jeho trénerskou rukou v Tatrane Prešov vyrástli v dorasteneckom kolektíve známi ligoví hráči Novák, Čabala, Mačupa, J. Medviď, Semančík, Onufrák a mnohí ďalší. Bola to najúspešnejšia etapa prešovského mládežníckeho futbalu. V roku 1974 prevzal v závere súťaže prvoligové mužstvo, aby sa pokúsil pre Prešov zachrániť najvyššiu súťaž. V posledných štyroch kolách sa už nedalo veľa urobiť. Po prvoligovej sezóne bol trénerom druholigového tímu, lenže povolanie stredoškolského profesora nechcel vymeniť za trénerskú prácu. Patril k tým internacionálom a nezabudnuteľným postavám nášho futbalu, ktoré aj počas aktívnej športovej činnosti dokázali veľmi úspešne plniť povinnosti v náročnom povolaní. Pamätáme si ho ako futbalistu, ktorý suverénne ovládal priestor pred vlastným brankárom a bol mnohokrát priam neprekonateľnou prekážkou pre súperových útočníkov.

„Eči“, mal poriadne prelúskanú futbalovú abecedu a nejeden z bývalých ligistov dodnes s rešpektom vyslovuje jeho meno. Svoj život však veľmi správne nebudoval len a len na futbale. „Vo vrecku“ mal diplom stavebného inžiniera – architekta. Futbal bol jeho veľkou láskou. Tak, ako sa ňou stala aj práca za učiteľskou katedrou prešovskej stavebnej priemyslovky, kde pôsobil vyše štyridsať rokov. Vychoval stovky odborníkov – stavbárov, ktorí aj po rokoch spomínajú na svojho skutočného pedagóga.

V Tatrane odohral mnoho nezabudnuteľných stretnutí a zavše si s mnohými priateľmi a bývalými spoluhráčmi spomínal na úspechy ale aj pády. Človeku sa priam nechce veriť, v akých podmienkach sa vtedy bojovalo za úspešnú reprezentáciu klubu a mesta. Pri príležitosti jeho šesťdesiatky v októbri 1984 bol pomerne veľký priestor nielen na bilancovanie, ale aj na mnohé spomienky.

„Prišiel som do Prešova v čase, keď sa takmer celé mesto tešilo z postupu svojho mužstva do najvyššej súťaže. Samozrejme, že sme mali mnoho problémov. Naši súperi boli mimoriadne silní, ale kolektív, ktorý sme vtedy tvorili sa nikdy nepoddal. Prišli i trpké prehry, stratené zápasy, ale stále sme sa dokázali vymotať z najhoršieho a udržať prvoligové dresy. Ani sa nechce veriť, čo sme vtedy v skromných podmienkach dokázali. Naša generácia mala futbal veľmi rada, bol to ozajstný vzťah k tejto prekrásnej hre. Nejeden z nás by to mohol mnohokrát, ako sa hovorí „zabaliť“ ale pohľad na kamarátov mu to nikdy nedovolil. Prešovské nadšenie, ale hlavne entuziazmus prejavený v rokoch minulých je lapidárny a skutočný. Bez lásky k športu, bez toho, aby sme futbalu venovali všetko, aby sme dokázali dať do hry svoje srdce, bez toho veru nikdy nečakajme úspechy. Žiadny futbalista dnes nedostane takú pozvánku na sústredenie reprezentantov pred medzištátnym zápasom ako ja začiatkom päťdesiatych rokov. Dodnes ju mám odloženú. Okrem iných vecí, ktoré som si mal priniesť, bolo v nej napísané – Zoberte si so sebou potravinové lístky na 50 dkg mäsa, 2 kg múky a 20 dkg tukov. Rýchlik Vám preplatíme len nad sto kilometrov druhou triedou. Teda žiadny spací vozeň, či lietadlo z Prešova do Prahy. Napriek tomu som absolvoval hodnotné zápasy v reprezentačnom drese proti Švajčiarsku, Rumunsku, Bulharsku s moskovskými klubmi CSKA a Dinamo, ale aj tie najhoršie a veľmi nešťastné v drese Sparty na domácom ihrisku, napríklad proti Ferencvárosu, po ktorom noviny prehru 1:9 komentovali titulkom – Na hřišti byl jenom Ferencváros a Karel.“ – povedal pri príležitosti životného jubilea Ján Karel.

Zaujímavých príhod má tento futbalista a pedagóg veľmi veľa. Z mnohých hodno spomenúť aspoň tú z roku 1954. Vtedy sa príjem zo vstupného delil pre obidve mužstvá. Tatran cestoval do Olomouca, kde mal v ligovom zápase nastúpiť proti mužstvu Krídla vlasti. Nedostatok finančných prostriedkov bol samozrejmosťou. A tak pokladník rátal predovšetkým s príjmom za odohratý zápas na súperovom ihrisku. V Olomouci sa však stretnutie pre nepriazeň počasia neuskutočnilo, a tak ani peniaze Prešovčania nedostali. Na spiatočnú cestu teda bolo potrebné zháňať finančné prostriedky v cudzom meste. S útrapami sa vrátili domov. Napriek tomu vždy bojovali o udržanie sa medzi elitou s plným nasadením a vždy v tých najskromnejších podmienkach. Po zápasoch sa umývali vonku studenou vodou „pri pumpe“. Boli to iné futbalové časy. Ani v reprezentácii veľké výhody hráči nemali. Stredný obranca československej reprezentácie Ján Karel si spomína, že jednou z odmien za víťazný zápas bola aj látka, z ktorej sa vtedy šili uniformy pre vojenských dôstojníkov. Funkcionár priniesol niekoľko balíkov tejto látky a podľa výkonov ju rozdeľoval. Väčšina dostala tri metre, ale Karel – najlepší na ihrisku – až päť metrov. Reprezentačný oblek z nej nebol. Nenašiel sa krajčír, ktorý by ho dokázal ušiť.

„Ako stredný obranca Tatrana som nemal šťastie na brankárov. Narobili mi veľa starostí, ale napriek tomu si v dobrom spomínam na Kukuru, Sabanoša, Mrlinu, Tibenského, Vrábľa a Večerku. Najlepšie sa mi však hralo, keď do Prešova prišiel v roku 1955 Dodo Reimann. Veľa futbalistov sa vystriedalo v prešovskom drese. Vzácne spomienky mám na časy, keď sme hrali v tomto zložení: Sabanoš, (Kukura) – Sabol, Karel, Šitár, (Tesár) – Kuchár, (Kassay), Kušnír – L. Pavlovič, R. Pavlovič, Semeši, Kováč, Ciulis, ku ktorým pribudli Jakubík, Jakubek, M. Šteiner, Lech a Danielis. Azda najlepším kolektívom sme boli vtedy, keď základ mužstva tvorili Tibenský – Zibrini, Karel, Semeši – Kušnír, Kuchár, (Fecko) – Pucher, Gajdoš, Petroš, Ferenc, Šimanský.“

Veľa vedel o prešovskom a československom futbale rozprávať bývalý reprezentant. V atmosfére blahoželaní, úprimných stiskov rúk a početných gratulácií veľa času nebolo. Keď prekročil svoju šesťdesiatku, na futbal nezanevrel. Mal rád mladých ľudí, miloval šport a futbal zvlášť, ktorému venoval mnoho voľných chvíľ. S bývalými spoluhráčmi a priateľmi ho bolo vidieť na každom prvoligovom zápase v Prešove. Veľmi sa interesoval o celkové futbalové dianie a mal radosť, keď mladí členovia futbalového oddielu dosahovali úspechy. Organizoval kolektív bývalých futbalistov, s ktorými sa pravidelne stretával v telocvični, aj na ihrisku, aby si nielen zacvičili, ale tiež zahrali na dve bránky. Po takýchto súbojoch sa človek v rokoch celkom zákonite trošku unaví. Ale tento bývalý popredný futbalista si nevedel predstaviť život bez pravidelného pohybu. Spolu s Gejzom Šimanským bojovali proti zdatným a podstatne mladším súperom. A lopta aj vtedy poslúchala. Keď sa však spoluhráčom nedarilo podľa jeho predstáv, Šimanský jednoducho odišiel z hracej plochy. Avšak čakal na koniec zápasu, aby ho kriticky zhodnotil.

Svet športu – jún 2012

 

Úspechy aj veľké hokejové pády

Začiatky prešovského hokeja siahajú do roku 1928. Takmer z jedného dňa na druhý vznikli v tomto meste dva hokejové oddiely – SNAHA a PTVE. Snaha bola robotníckym športovým klubom a jeho zakladateľom bol Ondrej Demko. Druhý klub založil František Timko. Tieto kluby sústredili najlepších mladých hokejistov, ktorí v tom čase v Prešove na riekach Torysa a Sekčov hrali takzvaný bandy hokej a tak položili základy pre ďalšie rozširovanie tohto športu.

Slávne hokejové kapitoly sa začali písať v spojení s menami takých hráčov mužstva, ktoré hralo pod názvom Snaha, ako boli Pivovarník, Demko, Fecko, Obšut, Grobár, Fabian, Čepela, Alexovič, Biháry, Keller, Šimko a Stern. Založenie Slovenskej hokejovej župy v roku 1929 organizačne stmelilo rozvíjajúce sa hokejové hnutie na Slovensku. Vo februári 1930 sa konali prvé oficiálne Majstrovstvá Slovenska v kanadskom hokeji v Banskej Bystrici. Nechýbali tam ani prešovskí hokejisti. Dlhé roky patrili medzi každoročných finalistov majstrovstiev Slovenska a významných turnajov, na ktorých zožali nejeden úspech.

Prudký rozvoj nastal v roku 1932, keď vznikol nový klub Slávia Prešov. S jeho menom sa spájajú najsvetlejšie stránky prešovského hokeja. Práve v tomto klube sa začal rozvíjať kanadský hokej a hráči Slávie dosahovali veľmi dobré výsledky. Za svojimi súpermi cestovali po celom východnom Slovensku a na základe dobrých výsledkov sa dostali na turnaj do poľskej Krynice. Na tomto turnaji sa začala hokejová kariéra nezabudnuteľného Jána Olejníka. V prvých povojnových rokoch prišla do mužstva nová generácia. Okrem iných Breza, Tobiáš, Polaček, Semeši, Jenča, Laco Pavlovič, Srnka, Lech, Meško a Golec. Povojnové roky možno označiť na Slovensku za pomerne úspešné.

Aj napriek tomu, že v roku 1954 boli na Slovensku len dve umelé ľadové plochy, zimné mesiace hokeju žičili. Aj preto sa rozvíjal. Sústredil sa do Bratislavy, Popradu, Banskej Bystrice, L. Mikuláša, Prešova, Trenčína a čiastočne do Žiliny. V Prešove otvorili tretí zimný štadión na Slovensku, ktorý priniesol lepšie podmienky, len materiálno-technická situácia bola pomerne komplikovaná. Ako vždy chýbali peniaze. Hokej bol v tieni futbalu. Hokejisti Tatrana Prešov hrali väčšinou v nižších súťažiach. Často sa menil hráčsky káder. V roku 1964-65 Tatran bojoval v Majstrovstvách kraja a usiloval sa o postup do vyššej súťaže, lenže finále sa mu nevydarilo. Mužstvo tvorili Vondroušek, Hrabčák – Laco Pavlovič, Maňkoš, Študenbek, Varadský, Sabol, Kaťuša, Bebko, Dvorščák, Ringer, Kobuľský, Pivovarník, Ťažár, Greško a Burdelák.

Hlavným problémom prešovského hokeja bolo dokončenie výstavby nového zimného štadióna. Jeho výstavba sa začala v roku 1960 a trvala neuveriteľných sedem rokov. Prešovskí hokejisti aj obyvatelia mesta sa nakoniec dočkali. V Prešove vyrástla najmodernejšia športová hala na Slovensku, ktorú otvorili v novembri 1967. Zaťažkávacou skúškou bolo stretnutie hokejistov veteránov pri príležitosti 50-teho výročia prešovského hokeja v marci 1968, keď sa uskutočnil zápas bývalých vynikajúcich hokejistov Prešova a Popradu, ktorý sa stretol s mimoriadne veľkým záujmom.

V mužstve Prešova nastúpili brankári Fulka a Breza, v poli hrali: Burdelák, Srnka, Golec, Semeši, Lech, Jenča, Meško, Poláček, Bartoš, Kočan, Čižík, Griger, Kuka, Keller, Olejník a Čura. Stretnutie sa skončilo víťazstvom Prešova 3:2, dva góly dal Semeši a jeden Jenča. Dres Popradu obliekli Major – Mecko, Andrej Kaňa – Ochotnica, Anton Ulrich – Dr. Reitmajer, Dr. Šolc, Dr. Chrenko – Fridman, Lach, Maličký – Pavlovský, Gemov a Klein.

Otvorenie nového zimného štadióna vytvorilo podmienky pre ďalší rozvoj hokejového športu. Mužstvo Dukly Prešov malo v marci 1969 obrovskú príležitosť postúpiť do druhej ligy. Po vydarenej sezóne prišla kvalifikácia o postup. Prešovčania mali výhodu, lebo prvý zápas hrali na súperovom ihrisku, kde si mohli vyskúšať svoje sily a odhadnúť aj sily protivníka. Prvý zápas v Trnave bol pre prešovskú Duklu úspešný. Po výsledku 3:3 získala bod. Hostia mali bližšie k víťazstvu. Odvetné stretnutie na prešovskom štadióne sa nevydarilo. V hľadisku bolo vyše šesťtisíc divákov nielen z Prešova ale aj zo širokého okolia. Každý z nich bol presvedčený, že domáci tím zvíťazí a postúpi do vyššej súťaže.

Dres Prešova obliekli: Pěnička – Valenta, Socha, Plánička, Grulich – Petrík, Michálek, Šimůnek – Kövér, Šeliga, Žiliak – Vaško, Bartečko, Bepko a Blahút. Hráči nezvládli toto stretnutie a vyvolali veľkú nevôľu divákov. Ľadovú plochu premenili doslova na smetisko, rôzne papiere, zbytky ovocia, vreckovky ba aj metla a vedro sa ocitli na ihrisku. Bezprostredne po skončení zápasu veliteľ kasární, v ktorej niektorí hokejisti absolvovali základnú vojenskú službu, vydal rozkaz a vojaci – hokejisti na otvorenom nákladnom aute museli cestovať do vojenského útvaru do Trebišova. Na toto obdobie pravdepodobne dodnes nezabudli.

Hráči nezvládli toto stretnutie a za mnohých zaujímavých okolností prehrali 1:5. Príčiny vysokej prehry analyzovali vo vedení Dukly. Jednou z nich bolo, že prešovský dres obliekali hráči aj z iných klubov, najmä Banskej Bystrice, Trenčína a z niektorých českých klubov.

Niekoľkomesačná práca vyšla nazmar. Dobrovoľní funkcionári, dôstojníci Štěpán, Dunčko, Oľšavský, Cimbala a nevojaci Zúbek, Vlček, Havadej aj vedenie OV ČSZTV na čele s tajomníkom Jozefom Kuchárom očakávali od kolektívu hráčov, ktorý mal vytvorené veľmi dobré podmienky, celkom iný výsledok. Hokejový výbor zhodnotil situáciu. Odišiel tréner František Olejár aj mnoho hráčov.

Nastala nová etapa. Pomocnú ruku podalo vedenie podniku ZPA Prešov a vznikla TJ DUKLA ZPA Prešov. Tento krok bol správny a užitočný.

 

Prešov dejiskom európskeho šampionátu

Po prvý raz v dejinách prešovského športu sa metropola Šariša stala scénou na ktorej sa bojovalo o zlaté, strieborné a bronzové medaily. V nedeľu 27. decembra 1970 mesto Prešov zažilo premiéru svojho vstupu medzi dejiská vrcholných európskych šampionátov.

Štvrté majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji sa navždy zapísali do kroniky mesta aj tohto športu. Na ľadovej ploche sa predstavili kolektívy Švédska, Fínska, NSR, Nórska, ZSSR a Československa. V hľadisku sa tiesnilo vyše 6000 divákov, ktorých otvárací ceremoniál doslova nadchol. Pre organizátorov celého podujatia to bola najväčšia odmena za vykonanú prácu. Prešov dostal dôveru najvyšších telovýchovných orgánov a prevzal na seba mimoriadne zodpovednú úlohu. Dôvera, ktorej sa organizátorom dostalo, bola podnetom k rozvinutiu organizačných a tvorivých schopností, ktoré azda nejeden z radov dobrovoľných funkcionárov ani len nepredvídal. Vďaka nebývalému nadšeniu a obetavosti sa podarilo napriek krátkemu času pripraviť dôstojný priebeh celého podujatia. Organizačný výbor začal pracovať na prípravách majstrovstiev len v máji 1970. Členovia výboru a jednotlivých komisií tvorili vynikajúci kolektív. Úspešne zvládli stanovené zámery a ciele. Obdiv a uznanie si zaslúžili Miroslav Červenka, predseda SZĽH a predseda organizačného výboru ME; Jozef Kuchár, generálny tajomník a člen predsedníctva SZĽH; Valentín Juraško, podpredseda ONV v Prešove; Pavol Matis, Jozef Krídl a Pavol Kováč – členovia predsedníctva SZĽH; Oldřich Faraizl, sekretár ČSZĽH; a ďalší členovia výboru a komisií: Štefan Tomášik, tajomník OV ČSZTV v Prešove; Štefan Brendza, vedúci odboru výstavby MsNV; Mikuláš Kašprišin, predseda OV ČSZTV; Štefan Sabol, riaditeľ Zimného štadióna v Prešove; ďalej – Branislav Gregor, Ján Soták, MUDr. Belo Klepsateľ, František Rendoš, Arpád Lukáč, Jozef Nižník, Štefan Dušenka (autor návrhov vstupeniek), Tomáš Beregrád, Jozef Vozarik, Belo Augustíni, Pavol Imrich, Ladislav Kobuľský, Štefan Bahýl, Ladislav Stričko, Július Kubečko, Jozef Semančík, MUDr. Alfred Kneller, MUDr. Juraj Kuzemka, MUDr. Blažej Kováč, MUDr. Zdeno Velecký, MUDr. Jozef Lukáč, MUDr. Bohdan Berezovský, Ivan Ďurišin, redaktor denníka Pravda a prof. arch. Martin Brezina, autor emblému ME a obálky bulletinov.

Moderný prešovský hokejový zimný štadión sa dostal do centra pozornosti širokej verejnosti. Stavbári dokázali zrenovovať vysokoškolský internát ale aj postaviť most cez rieku Torysu, ktorý spájal a dodnes spája zimný štadión s vysokoškolským areálom. V hokejovej hale sa podarilo vytvoriť optimálne podmienky pre všetky mužstvá, ale aj tlačové stredisko pre novinárov i pre televíznych a rozhlasových pracovníkov. Najviac potešilo, že do Prešova prišiel dlho očakávaný stroj – ROLBA na úpravu ľadu. Dovtedy zamestnanci štadióna upravovali ľad tak, že na sánky položili sud s vodou a pripevnili koberec, na ktorý slabým prúdom tiekla voda. Sánky ťahali zamestnanci štadióna. Vyžadovalo si to veľa námahy, ale aj zručnosti a skúsenosti s úpravou ľadovej plochy. Tvár prešovského štadióna sa podstatne zmenila. Hoci to bol nový stánok, po rôznych úpravách sa stal ešte útulnejším a milším. To patrilo k najpríjemnejším prekvapeniam.

V dňoch od 22. decembra 1969 do 5. januára 1970 diváci sledovali hodnotné zápolenia, ktoré mali vysokú úroveň a každé stretnutie bolo takmer vypredané. V záverečnom boji o medaily sa stretli Československo a ZSSR. Zápas bol nesmierne dramatický, zaujímavý a hostia zaslúžene zvíťazili. To vyvolalo búrku nevôle, až príliš emotívnu atmosféru, ktorú nedokázala v hľadisku upokojiť ani hymna ZSSR. K vinníkom za narušenie športovej atmosféry jednoznačne patril brankár Treťjak (z ktorého sa neskôr stal najlepší hokejista sveta), ktorý svojou hokejkou vykonal niekoľko neprijateľných pohybov smerom do hľadiska. Zápas vysielala Československá televízia a tak jeho priebeh videli aj najvyšší predstavitelia štátu. Zneváženie Sovietskej hymny malo veľké dôsledky pre organizátorov. Posledný zápas ZSSR – ČSSR sa skončil 6:2 a naši reprezentanti získali bronzové medaily. Zvíťazilo družstvo ZSSR. Štvrté majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji vyvrcholili vo večerných hodinách záverečným banketom vo všetkých miestnostiach PKO v Prešove.

V hodnotiacom prejave podpredseda Medzinárodnej hokejovej federácie Miroslav Šubrt odovzdal zlaté, strieborné a bronzové medaily najlepším družstvám. Blahoželal organizátorom k vydarenému podujatiu, ktoré sa zapísalo do kroniky československého ľadového hokeja na popredné miesto. Poďakoval predsedovi organizačného výboru Miroslavovi Červenkovi a osobitne ocenil profesionálnu prácu generálneho tajomníka Organizačného výboru ME ´70 a člena predsedníctva SZĽH Jozefa Kuchára. Gratulácia patrila aj všetkým, čo sa zaslúžili o dobré meno slovenského hokeja v Európe a vo svete.

V ďalšej časti svojho prejavu M. Šubrt povedal: „Mojou úlohou bolo dbať o to, aby turnaj prebiehal za dobrých podmienok a aby sme pre športovcov pripravili dobré podmienky. Keď hovorím z tejto pozície, som rád, že môžem vyjadriť spokojnosť s tým, čo organizačný výbor pre tento šampionát urobil. Mali sme nielen výborné podmienky po športovo-technickej stránke, ale stretli sme sa tiež s vynikajúcim pohostinstvom a s nečakane vrelým prijatím divákov. Môžem povedať, a takto to budem referovať aj na najbližšom kongrese LIHG, že organizačný výbor pripravil pre tieto majstrovstvá stopercentné podmienky. Myslím si, že je teraz záležitosťou samotných hokejistov, aby prešovskému publiku ukázali hokej v jeho plnej kráse. Chcel by som všetkým prešovským občanom pripomenúť, že týmto šampionátom sa ich mesto zapíše do histórie európskeho hokeja a jeho meno bude navždy figurovať v záznamoch a štatistikách LIHG na čestnom mieste vedľa víťaza štvrtých majstrovstiev Európy v Prešove. Som však presvedčený, že Prešov ostane predovšetkým natrvalo v srdciach a pamäti priamych účastníkov tohto šampionátu a všetkých tých, čo sú jeho svedkami.“

Dr. Zdeněk Andršt, predseda ČSZĽH, Praha: „Tým, že sme vybrali Prešov za dejisko majstrovstiev Európy, sme, obrazne povedané, vyhrali v lotérii. Je tu prostredie skutočne výborné, po stránke športovej i spoločenskej. Podmienky sú také, že len ťažko sa dajú porovnať s predchádzajúcimi juniorskými šampionátmi. Ubytovanie, stravovanie i prostredie na zimnom štadióne je na európskej úrovni. Úvodný ceremoniál bol na potrebnej výške. Sú všetky predpoklady, aby práca, ktorú funkcionári odvádzajú, mala punc značky dobrej kvality.“

Prof. PhDr. Vladimír Černušák, CSc., podpredseda ÚV ČSZTV a predseda SÚV ČSZTV: „Treba oceniť dobrú myšlienku telovýchovných orgánov, že poverili Prešov usporiadaním ME. Organizačný výbor napriek rôznym problémom sa zhostil svojej úlohy veľmi dobre. Pripravil príjemné a vhodné prostredie pre toto podujatie. Podarilo sa mu upraviť zimný štadión a môžem povedať, že Prešov žije a úprimne sa teší z tohto šampionátu.“

Napriek tomu sa hľadali vinníci, ktorí mali byť zodpovední za veľmi búrlivú atmosféru v hľadisku. Proces ostrej kritiky adresovanej vedeniu Organizačného výboru ME ´70 pokračoval až do chvíle, keď najvyšší predstavitelia Federácie ľadového hokeja ZSSR vyjadrili vo svojom liste veľkú vďaku za skvelé, srdečné a priateľské prijatie ich juniorského reprezentačného družstva v Prešove, ktorého sa im dostalo nielen od organizačného výboru majstrovstiev Európy, ale aj od straníckych a štátnych orgánov aj od obyvateľov mesta. Rôzni ideológovia a vedúci politici okamžite po tomto liste zmenili svoje postoje a nakoniec sme všetci pomerne dobre obstáli. Poďakovanie organizátorom vyjadrili aj najvyšší predstavitelia švédskeho a fínskeho hokejového zväzu za vzornú organizáciu tohto podujatia po stránke športovej aj spoločenskej.

A tak okrem už spomínaných materiálnych hodnôt po skončení ME ´70 ostala aspoň na určitý čas zapálená a hokeju oddaná mladosť, ktorá mala byť najväčšou hodnotou a devízou prešovskej hokejovej budúcnosti. Majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji prispeli k popularizácii tohto športu na východnom Slovensku. Aj preto sme s nadšením organizovali toto vrcholné podujatie. Možno prispelo k tomu, že Prešov od roku 1957, keď vypadol z najvyššej slovenskej súťaže, čakal na postup do Slovenskej národnej hokejovej ligy plných trinásť rokov. Stalo sa tak na jeseň 1970. Všeobecne sa očakávalo, že hokej nastúpi na novú cestu dlhodobejších úspechov. Žiaľ, po jednoročnom pôsobení zo súťaže vypadlo. A potom nasledovali pravidelne sa opakujúce úspechy a pády. Hokej ostal a stále je v tieni futbalu a hádzanej.

Pre mňa to bolo posledné funkcionárske obdobie v tomto športe. Ukončil som funkciu podpredsedu Okresnej hokejovej sekcie v Prešove a člena predsedníctva Slovenského zväzu ľadového hokeja v Bratislave. Definitívne som sa venoval novinárskej robote a o hokeji pravidelne písal komentáre a články v denníku Šport aj v Prešovských novinách. Často až príliš kriticky, ale vždy v záujme veci a objektívne. Mnohým sa to nepáčilo. Dokonca som takmer stratil svojho dlhoročného kamaráta, športového redaktora Východoslovenských novín Vincenta Mryglota. Jeho synovia Marek a Stano obliekali prešovské dresy. A v zápase Prešov – BEZ Bratislava v roku 1973 odmietli nastúpiť. Trénera Jursu to veľmi prekvapilo a aj diváci ich počin odsudzovali. Samozrejme že som reagoval a v denníku Šport pod titulkom „Odsúdeniahodné móresy“ som okrem iného napísal: Nech sú príčiny akékoľvek, čin mladých hokejistov, ktorí si svojim hráčskym umením zatiaľ meno nespravili je odsúdeniahodný. Dávať si podmienky a zabúdať pri tom na najzákladnejšie povinnosti, nechať kolektív v „štychu“, hazardovať s dôverou diváka – to neznesie ospravedlnenie. Treba hľadať cesty na riešenie nedorozumení. Prešovčania si však zvolili nesprávnu. Výbor by sa mal zamyslieť nad tým, či sa možno na takýchto športovcov spoliehať, či ľudia s takouto morálkou majú v kolektíve miesto.

Z mojich mnohých referátov som vybral jeden, čo zaujal čitateľov Prešovských novín. Vo februári 1973 zápas medzi Prešovom a Zvolenom prilákal azda najpočetnejšiu návštevu v sezóne. Stalo sa tak preto, lebo v mužstve Zvolena hral Jozef Golonka. Hendikepom bola preň skutočnosť, že ešte nebol celkom zdravý zo zranenia, ktoré mu spôsobili bratislavskí chuligáni, keď ho napadli v centre mesta. O Jožkovi Golonkovi bolo známe, že počas zápasov rád rečnil a protestoval. Rozhodca Bucala ho razantne napomenul a zrazu na ľade bol úplne iný Golonka. Po zápase som sa rozhodcu Bucalu opýtal: „Čo si mu povedal?“. A on mi na to odvetil: „Keď neprestaneš, tak ťa vylúčim a do zápisu napíšem, že si ma hrubo a vulgárne urážal. Jožko povedal – ale ja ti predsa nenadávam, ani ťa neurážam. A ja som odvetil – ako to dokážeš? A bol pokoj.“.

Prešovskí hokejisti sa mnoho rokov usilovali o udržanie medzi najlepšími mužstvami na Slovensku. Niekoľkokrát postúpili do Slovenskej národnej hokejovej ligy, z ktorej vzápätí takmer vždy vypadli. V hokejovom mužstve, ktoré pôsobilo v rámci TJ Tatran Prešov, Dukla Prešov, Dukla ZPA Prešov a ZPA Prešov sa vystriedalo veľmi mnoho trénerov a hráčov. Na trénerskej lavičke okrem iných sedeli: Ing. František Olejár, Tibor Poláček, Július Burdelák, František Giba, Jaroslav Hrabčák, Miroslav Nitka, Marián Olejár, Pavol Pivovarník, Július Maličký, Jiří Justra, Jozef Hrubeš, Eduard Giblák, Stanislav Goffa, Michal Grandtner, František Gibala, František Blahút, Jozef Ivan, Jozef Čontofalský, Michal Novák, Milan Skokan a mnohí ďalší. Najvýraznejšou osobnosťou bol v mužstve, ktoré v sezóne 1978-1979 postúpilo do Slovenskej národnej hokejovej ligy, Igor Liba, ktorý v kvalifikácii v zápase ZPA Prešov – ZVL Považská Bystrica, dal štyri góly a v druhom zápase bol autorom troch gólov. Prešov postúpil a Igor Liba odišiel do VSŽ Košice, kde sa začala jeho slávna hokejová kariéra. Priaznivci hokeja si aj dnes spomínajú na obdobie rokov 1967-1990 v súvislosti s menami takých hráčov ako boli Kobulský, Pivovarník, L. Pavlovič, Ťažár, Varadský, Burdelák, Kaťuša, Bepko, Sabol, Maňkoš, Greško, Bosák, Čontofalský, Mryglot, Socha, Šechný, Blahút, Kardoheli, Velček, Frühaw, Křemen, Wittner, bratia Homzovci, Hrabčák, Jurčenko, Fabuľa, Haluška, Tomko, Onofrej, Vyrostko, Čerevka, Petričko, Matis, Ringer, Mažgut, Baláž, Kapusta a Pucher.

Po roku 1990 sa situácia v telovýchovnom hnutí a športe podstatne zmenila. Dominuje názorová roztrieštenosť, rôzne privatizačné boje a najmä moc peňazí. Zmenili sa podmienky pre profesionálnych hráčov, o ktorých bývalí vynikajúci hokejisti ani len nesnívali.

Svet športu – september 2012

 

Kapitán s autoritou reprezentanta

K výrazným a nezabudnuteľným postavám prešovského a československého futbalu sedemdesiatych rokov patrí bez zveličovania Igor Novák (1948-2006).

S futbalovou loptou sa dôverne zoznámil v doraste Tatrana Prešov pod vedením Ing. Jána Karela a popri tom mladý chlapec pomerne dobre hral na husliach, ale nakoniec kožená zvíťazila nad hudbou. Neraz sa stalo, že keď jeho rovesníci na detskom ihrisku hrali futbal, Igorove puzdro na husle slúžilo ako „žrď“ provizórnej bránky. Futbalovému kumštu sa učil veľmi vytrvalo a jeho silná vôľa postupne prinášala viaceré úspechy. Potom išiel do sveta. Obliekal dres v mužstve Duslo Šaľa pod vedením trénerov Kováča a Puteru. Pôsobil aj v drese Červenej hviezdy Bratislava, ktorú viedol tréner Kohút. V cudzom kraji nebol spokojný on, ani jeho otec Ján, ktorého som osobne veľmi dobre poznal. Ako vtedajšieho tajomníka Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Prešove ma požiadal, aby som pomohol prinavrátiť Igora do Prešova. Po viacerých pokusoch a presviedčaní trénera Jozefa Karela sa to podarilo. Nováka prijal do svojho mužstva. Až po rokoch, aj keď nerád, sa uznávaný tréner priznal, že to bolo jedno z jeho najlepších rýchlych rozhodnutí.

Prvoligový dres obliekol v apríli 1970 na ostravskej pôde. Príležitosť, ktorú dostal, dokonale využil. Prešov v tomto zápase získal bod a Igor patril k najlepším na ihrisku. Od tejto chvíle neustále zdokonaľoval svoje futbalové umenie. Jeho príslovečná húževnatosť a talent ho zaradili medzi najlepších prvoligových hráčov. Bol oporou a dirigentom mužstva. V jeseni 1972 sa Tatran Prešov v druhom kole nového ligového ročníka predstavil v Prahe na ihrisku Sparty pred vyše 20-tisícovou návštevou. Prešovčania vyhrali 1:0. Víťazstvu venovali pražské denníky mimoriadne veľkú pozornosť.

Čs. SPORT okrem iného napísal: V stredovej trojici podal veľký, fyzicky náročný výkon Novák.

PRÁCE: V prešovskom mužstve skvelý výkon odviedol Novák.

MLADÁ FRONTA: Prešov sa predstavil v Prahe vo veľmi dobrom svetle. Najlepší hráč na ihrisku bol rozohrávač Novák.

Jeho presvedčivá hra, silná vôľa a túžba čo najviac dokázať mu zabezpečili pevné miesto v zostave Tatrana. Aj jeho pričinením Prešov v ročníku 1972/73 obsadil v najvyššej súťaži druhé miesto a celkom zákonite reprezentoval našu krajinu v súťaži, o Pohár UEFA. Režisér hry bol samozrejme pritom. Prešovčania v prvom kole po výsledkoch 4:1 a 1:1 vyradili Velež Mostar, ale v druhom kole narazili na veľmi silného protivníka. VfB Stuttgart bol nad sily kolektívu, ktorý viedli Milan Moravec a Karol Petroš. V Tatrane sa v rokoch 1970-73 vystriedalo mnoho hráčov okrem iných aj Červeňan, Holeš – Sopko, Čabala, Bálent, Husár, Mačupa, P. Molnár, Semančík, Škorupa, Štefan, Turčányi, Onufrák, Takács, Velecký, Balogh, Meľuch, Majerník, Mikloš, Komanický, Bubenko, Pasierb, Fatľa, Bartek, Vankovič a samozrejme Novák, bez ktorého si tréneri ani diváci nevedeli predstaviť mužstvo na ihrisku. Takmer v každom zápase bol v centre pozornosti divákov aj novinárov. Po zápase s Bohemiansom v Prahe (2:2) sa o jeho výkone veľmi pochvalne vyjadrovali všetci poprední redaktori.

Denník PRAVDA (28. novembra 1972) napísal: Obidve mužstvá mali vo svojich radoch po jednej veľkej osobnosti. Vo farbe domácich ňou bol Dobiáš, v mužstve hostí Novák.

ŠPORT: Novák bol najlepším hráčom na ihrisku.

PRÁCA: V hodnotení hráčov Tatran dostal dvojku a Bohemians 2,08. Novák ako jediný na ihrisku dostal jednotku.

Stabilné výkony, tvorivá hra, častá streľba a vzácna schopnosť vyburcovať spoluhráčov k vysokej bojovnosti a nadšeniu mu zabezpečili miesto v reprezentácii Československa. Na svoj prvý štart v drese so štátnym znakom si aj po rokoch veľmi rád spomínal: „Bolo to v októbri 1972 v Prahe v stretnutí s Holandskom. Prehrali sme síce 1:2, ale pre mňa to bol nesmierne veľký zážitok a uznanie za všetko, čo som hre zvanej futbal od útlej mladosti venoval. Z mojich úspechov sa veľmi tešil nebohý otec. Vždy ma dokázal povzbudiť, ale niekedy zazneli aj slová miernej kritiky. Bol a stále pre mňa je a ostane príkladom obetavosti, nadšenia a životného optimizmu, ktorý mu pomáhal prekonávať mnohé problémy a veľké zdravotné ťažkosti.“ Igorovi rodičia... Matka lekárka, pochádzajúca zo slnečnej Grúzie a otec partizán, spojili svoje osudy v pohnutých časoch druhej svetovej vojny. Ich neľahký životný príbeh priblížil mnohým ľuďom v našej vlasti aj v zahraničí známy film Prerušená pieseň.

Azda aj preto Igor a jeho sestry Inga a Naďa Nováková-Krajčová, terajšia dekanka Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, vstrebávali svet a každodenný život v ňom inak, plnohodnotnejšie, s patričnou dávkou zodpovednosti a dôslednosti, ako ich rovesníci.

Rok 1973 bol pre prešovského kapitána mimoriadne priaznivý. V ankete o Československého futbalistu roka obsadil tretie miesto a posilnil svoje postavenie v reprezentačnom drese, ktorý obliekol šesťkrát. Najlepší výkon podal v máji 1973 v Prahe proti Anglicku (1:1), keď navyše strelil prekrásny gól a rozhodol o cennej remíze.

Denník SPORT v tejto súvislosti napísal: Bol strelcom jediného gólu, ktorý padol po prekrásnej strele. Má veľmi rýchly štart na loptu, šikovnú kľučku, ktorou sa vie zbaviť protihráča.

Darilo sa mu aj v ďalších zápasoch s Dánskom, NDR aj Bulharskom. Konkurencia bola mimoriadne silná. V reprezentačnej stredovej formácii o miesta bojovali okrem Nováka aj Pollák, Kuna, Bičovský, Jokl i Hagara. Pomery v reprezentácii sa postupne komplikovali a vzájomné vzťahy neboli najlepšie. Igora vyzliekli z reprezentačného dresu.

Po dlhšej prestávke opäť reprezentoval. Päťkrát nastúpil v olympijskom mužstve a pomohol Československu k postupu na OH ´80 v Moskve. Dres so štátnym znakom obliekal pod vedením trénerov Václava Ježka a Františka Havránka, ktorý viedol olympijský tím. Obidvoch si veľmi vážil a považoval za popredných futbalových odborníkov. Aj v Tatrane Prešov vždy rešpektoval trénerov. S úctou spomínal na bratov Karelovcov, Štefana Jačianskeho, Béla Malagu, Milana Moravca, Karola Petroša, aj Jozefa Tarcalu. V apríli 1977 najlepší a najpopulárnejší hráč prešovského mužstva sa po zápase so Spartakom BS Vlaším (5:1), rozlúčil so svojimi priaznivcami výborným výkonom. Na 5 mesiacov obliekol vojenskú rovnošatu a posilnil celok Dukly Tábor, ktorá hrala v druhej národnej lige.

Nestáva sa často, aby potlesk divákov zaburácal už pred otvorením stretnutia, keď hlásateľ predstavoval obidve mužstvá. Športový život prináša mnohé neopakovateľné a prekvapujúce situácie. Jednou z nich bola rozlúčka s kapitánom, ktorý bol najvýraznejšou osobnosťou v rokoch 1970-1980. Neodchádzalo sa mu ľahko. Dvojročný syn Igorko, malá Natália, manželka, príbuzní a spoluhráči neskrývali dojatie, že tých päť mesiacov (podľa vtedajšieho zákona mal ako vysokoškolák slúžiť 12 mesiacov) im bude veľmi chýbať. Priznal sa, že je mu ľúto, keď príde deň postupu jeho mužstva do najvyššej súťaže. Zaželal chlapcom, aby sa im aj bez svojho kapitána darilo. Odchádzal, aby sa vrátil.

Jeho hráčska kariéra začala nenápadne, zložito, mimo rodného mesta. Príležitosti, ktorú dostal, sa chopil ako skutočný bojovník. Prešovské farby obhajoval dôstojne, nielen v najvyššej súťaži, ale aj v rokoch, keď sa Tatranu nedarilo. Nie náhodou bol dlhoročným kapitánom, odhodlaným hráčom prvého sledu, ktorého žiadna búrka na ihrisku, ani v šatni neprekvapila, nestrhla k šedivosti priemerných. Vždy stál na strane spravodlivosti a pravdy, či išlo o trénerov, hráčov, alebo niektorých nepopulárnych funkcionárov. Nevyhýbal sa ostrejším debatám s vedením klubu, ale aj s novinármi. Mám z takejto debaty osobnú skúsenosť. Po prvoligovom nevydarenom zápase na domácej pôde s Trenčínom (1:2) som na adresu Prešovčanov v denníku Šport napísal: „Sopko, Sobota, Jozef, Majerník i Bubenko hrali nezodpovedne, bez zápalu a presnejšej kombinácie. Zaradenie Sopka do stredovej formácie bolo omylom. Tento hráč nedokázal ani len presnejšie prihrať a väčšina jeho prihrávok skončila na kopačkách súpera.“

Tieto slová až príliš nahnevali Igora Nováka, ktorý prišiel do redakcie v bojovej nálade s cieľom obhajovať svojich spoluhráčov, ktorým som vraj krivdil. Po ostrejšej výmene názorov a argumentácii faktov, sa debata skončila zmierlivo. Požiadavke kapitána, aby som mužstvo aj povzbudzoval a nie iba kritizoval, som vyhovel iba čiastočne. Jeho futbalové aj ľudské kvality často vysoko oceňovali aj organizátori Ankety o najúspešnejšieho športovca okresu Prešov. Túto poctu získal v rokoch 1972, 1973, 1977 a 1978. V roku 1975 obsadil druhé a o rok neskôr tretie miesto.

Prešovský kapitán s autoritou reprezentanta bol príkladom športovca, ktorý dokázal nájsť svoje pevné miesto v spoločnosti. Úspešne absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor ruština – telesná výchova. Rozhľadený muž vnímajúci svet okolo seba s očami otvorenými dokorán urobil všetko, aby naďalej rozvíjal svoj talent a patril k najplatnejším hráčom. Tisícky ľudí pokladali Igora za „svojho“. Mali ho radi a obdivovali jeho nesmierne nadšenie i zápal pre všetko čo robil a nielen na ihrisku. Postupoval tak, aby mali radosť jeho najbližší, jeho priaznivci, a aby sám mal dobrý pocit z toho, čo na futbalovom trávniku robí. Uznanie mu patrilo i za to, akým nevšedným spôsobom dokázal spojiť vrcholový šport s plnokrvným každodenným životom.

V našom rozhovore pre denník Šport v roku 1993 povedal aj tieto slová: „Počas môjho pôsobenia v Tatrane Prešov som prežil úspechy, veľké pády aj mnohé nepríjemné prehry. Napriek tomu to pre mňa bola veľmi krásna futbalová etapa. V tých časoch sa vystriedalo v Prešove mnoho trénerov aj hráčov. Takmer na všetkých si veľmi rád spomínam. Tvrdý tréning, túžba byť lepší a získavať úspechy zrejme rozhodli, že pomerne dlho som mohol hrať v najvyššej súťaži. Záver aktívnej činnosti sa mi nevydaril. Po deviatich rokoch pôsobenia v Tatrane, som v júni 1979, keď sme vypadli z najvyššej súťaže, odišiel do Prahy. Dres Bohemiansu mi ostal len krátkou spomienkou, lebo vážne zranenie znamenalo koniec hráčskej kariéry. Lopte som však ostal verný ako tréner.“

Aj trénerskej práci sa venoval s nasadením všetkých síl a schopností. Vyše päť rokov pôsobil v Giraltovciach, potom v Bardejove a v roku 1987 sa vrátil do Prešova a venoval sa výchove mladej generácie. Dôsledná trénerská a pedagogická práca prinášala úspechy. V roku 1992 vybojoval s kolektívom starších dorastencov titul Majstra Slovenska. V tejto súvislosti mi v rozhovore pre denník Šport povedal: „V trénerskej práci sme spolu s Majerníkom presadzovali menej driny a viac hravosti, aby naši chlapci náročnú a potrebnú záťaž znášali dobre. Som presvedčený, že v mládežníckych kolektívoch musíme pracovať tak, aby pre mladých hráčov bol futbal viac ako prvá láska. Pre mňa stále platí základné krédo – urob všetko, aby mladý hráč, ktorý odchádza z dorastu vedel loptu spracovať, presne prihrať a rýchle bežať. Potom sa môže uplatniť v rôznych mužstvách aj v rôznych systémoch hry. Zisk titulu majstra je pre mňa tou najväčšou odmenou, akú tréner od svojich zverencov môže dostať. Avšak je aj ocenením práce a potvrdením, že systém, ktorý uplatňujeme je správny a účinný. Som rád, že mládežnícky futbal sa ešte výraznejšie dostáva do povedomia športovej verejnosti.“

Najväčší úspech svojej trénerskej kariéry dosiahol ako tréner prvoligového mužstva Tatrana Prešov v ročníku 1994/95, keď sa Prešovčania pod jeho vedením prebojovali do druhého kola Pohára víťaza pohárov. Dobrú trénerskú prácu odviedol aj v Ružomberku, v Banskej Bystrici či Bardejove. Ako tréner pôsobil v zahraničí, v Ománe a aj v Katare. Na sklonku svojho života aktívne pracoval v Združení futbalových internacionálov Tatrana Prešov. Z našich radov navždy odišiel v roku 2006 ako 58-ročný.

Svet športu – december 2012

 

So srdcom na dlani

Legenda slovenskej žurnalistiky, a tej športovej zvlášť, vynikajúci reportér, glosátor, všestranný športovec, nadšený organizátor, zakladateľ a prvý predseda Únie slovenských novinárov a jej Klubu športových redaktorov GABO ZELENAY by sa 26. novembra 2012 dožil 90. rokov.

Žiaľ, z našich radov navždy odišiel 3. augusta 2003 vo veku nedožitých 81 rokov. Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou. Študoval na Farmaceutickej fakulte UK v Bratislave. Bol nielen reportér par excellence ale aj aktívny športovec a tréner. Možnože nie jeden jeho úspech by bol ešte výraznejší nebyť mnohých iných jeho záujmov a širokospektrálnej činnosti, ktoré mu prinášali nielen potešenie ale aj rôzne ťažkosti a prekážky. Všetky prekonával s nesmiernou vytrvalosťou, energiou, dôvtipom a dobromyseľnosťou.

Životnou túžbou Gaba Zelenaya bolo stať sa rozhlasovým reportérom. Veľký sen pomerne rýchlo premenil na skutočnosť. Tá vzácna chvíľa prišla v roku 1946. Vyhral konkurz vo veľmi silnej konkurencii 35 účastníkov na rozhlasového reportéra slovenského rozhlasu. Jeho prvá živá reportáž ihneď zaujala mnohých poslucháčov a odznela z ligového zápasu futbalistov ŠK Žilina s ŠK Bratislava 6. októbra 1946. Odvtedy ich boli stovky, môžbyť tisícky. Nenapodobiteľné, na vysokej profesionálnej úrovni, plné humoru a športovej zábavy. Niektoré na Slovensku ani nebudú nikdy prekonané.

V živote nebýva nič jednoduché, ani ľahké. Aj Gabovi na jeho tŕnistej ceste za mikrofónom takmer pravidelne pribúdalo mnoho prekážok a ľudskej neprajnosti. V roku 1948 sa začala etapa vážnych problémov a mnohých starostí. Vylúčili ho z vysokoškolského štúdia tesne pred štátnicami a potom ho v roku 1951 z politických dôvodov vyhodili aj z Československého rozhlasu. Bol bez práce, ale dokázal sa uživiť pravidelným písaním a fotografovaním. Písal pod rôznymi pseudonymami. Bol veľmi vzdelaný a mimoriadne talentovaný, čo dokumentoval v rozmanitých oblastiach. Niektorí o ňom hovorili, že bol doslova polyhistor. Čo vzal do rúk, všetko zvládol. Vedel sa presadiť aj fotografovaním.

Jeho prvý návrat pred mikrofón v roku 1956, teda po štyroch rokoch nútenej prestávky, mu umožnila predovšetkým nesmierne silná vôľa, vysoká profesionalita, ale v mnohých prípadoch aj jeho originalita v presadzovaní nového, príťažlivejšieho štýlu rozhlasovej reportáže. Začiatok bol veľmi ťažký. Nové sa presadzovalo len cez veľké prekážky. Priznal sa, že ani jemu samému sa takéto reportovanie príliš nepáčilo. A keď už bol takmer rozhodnutý nechať všetko tak, stretol sa s Alexandrom Matuškom, skvelým literárnym kritikom a pýtal sa, či má utiecť od nového spôsobu reportovania. Matuška mu odpovedal: „Božechráň. Má to čosi do seba, ale je to náramne kostrbaté, treba na tom pracovať.“

Po tomto krátkom rozhovore začal pripravovať vlastnú predstavu o rozhlasovej reportáži. Sám ju charakterizoval ako veľký obraz malých postrehov, odovzdávaných slovom poslucháčom v podobe akejsi mozaiky videného, ktorú vo vtedajšom čase nikto nedokázal napodobniť. Takto chcel slovným skutočne plastickým obrazom stvárniť svoje reportáže. Usiloval sa poslucháča nielen informovať o priebehu zápasu, ale aj pobaviť tak, aby poslucháč bol unesený krásou a dynamikou športového zápolenia. Dianie videl v obrazoch. Vždy hovoril „farebne“, s plným nasadením. Rôzne situácie dokázal opísať tak presvedčivo, že ľudia pri rádiách mali pocit, akoby zápolenia futbalistov, hokejistov, atlétov, lyžiarov či krasokorčuliarov sledovali na vlastné oči. Okrem golfu nebolo športu, ktorý by prostredníctvom rozhlasu nepriblížil svojim poslucháčom. Raz dokonca reportoval vyše jednej hodiny aj medzinárodný šachový turnaj v Trenčianskych Tepliciach. Nechcel, ale musel. Jeho šéfredaktor, ktorému povedal, že šachu nerozumie, len stroho odpovedal: „Reportér musí vedieť reportovať aj kvitnutie ruží. Keď sa z Teplíc neozveš, máš padáka.“

Gabo teda šiel a jeho výkon ocenili takto: NAJLEPŠIA REPORTÁŽ ROKA. Z jeho bohatého rozhlasového archívu, ktorého časť mi venoval som vybral tie najhodnotnejšie ku ktorým sa Gabo veľmi rád vracal. Čítajte a „počúvajte“ zároveň.

Reportáž z hokejového zápasu ČSR – Švédsko 1965: ...Náš obranca vyhodil na pravú stranu, tam pripravený bol Čapla, Čapla Golonkovi, Golonka teraz pri mantineli, zastavil si puk, zadovka – patrila Čaplovi ale vystihli ju Švédi a už sa aj dostali do útočnej akcie. Vyhodili, prekorčuľovali najsamprv strednú tretinu a potom stratili puk, ale je tu Tikal, vyhadzuje Jiříkovi, Tikal ešte stále pri puku, za bránkou súpera. Prihrá? Nie, krúti sám a Švédi pekne za ním, prehodil dozadu, strela Golonkova – gól! Neuveriteľná presnosť Tikala. Akoby chcel orať ľad a vo vyoranej brázde chcel by viesť puk a takto bol zapichnutý, bol položený na ľade ako na plochej dráhe, keď plošinári jazdia...

Ďalšia reportáž je z roku 1968 pred vianočnými sviatkami usporiadali v Moskve hokejový turnaj IZVESTI. Zelenaya poslali reportovať. „Ja som strašne prežíval to, čo sa u nás udialo v auguste 1968. Bolo toho plné moje vnútro. Vtedy sa mi stalo, že prvý zápas hralo Československo proti Sovietskemu zväzu a mužstvo na domácej pôde bolo neprekonateľné. Ja som vtedy už v prvej tretine zápasu reportoval asi takto: „A teraz vážení poslucháči, teraz vrhli sa Sovieti na nás, obsadili naše územie, celú našu tretinu, celé naše územie, bijú nás hlava nehlava, ale my sa nedáme. Naši chlapci tiež bojujú, nedajú sa, nedajú sa, tiež im odplácajú, áno, snažia sa ich vyhnať, nie, nemôžu, oni sú strašne silní. Ale my keď budeme držať spolu, nám sa to podarí a my ich z nášho územia vyženieme.“ Toto som ja povedal cez tretinu. My sme mali vždy priame spojenie s Československom, takže som poprosil techniku v Prahe o prepojenie do Bratislavy na nebohú manželku, oni ma prepojili a ona mi hovorí: „Ty si sa zbláznil, čo si to vyprával?“ Potom mi to zreprodukovala a hovorí: „Buď taký dobrý, keď ťa tam zavrú, hneď, tak Zigmund nech zistí kde sedíš, aby sme ťa mohli aspoň naháňať.“ Rozlúčil som sa s ňou a tak som to nejak stresovaný reportoval, oni ma nezavreli tam a nezavrel ma ani nikto tu... Vtedy bola televízia módna a ja to beriem tak, že tí, čo to počuli a počulo to strašne veľa ľudí, mysleli a cítili tak, ako ja. Lebo ja som len to vydal zo seba, čo bolo v mojom srdiečku.“

Futbalový zápas Slovan Bratislava – CF Barcelona (zostrih) 1969: Poslucháči zo Švajčiarska, z Bazileja zo Štadióna sv. Jakuba. A prosím, doma všetci držte, držte palce. Držte palce bielym jastrabom z Tehelného poľa – Slovanu Bratislava, ktorí o niekoľko sekúnd začnú veľký boj proti CF Barcelona vo finále futbalovej súťaže Víťaza národných pohárov. Stretnutie sa začalo. Rozhodca pán Rawens z Holandska zapískal, 30 tisíc ľudí zakričalo a lopta už aj letí z nohy na nohu. ... útočník Barcelony zastavený, naši idú dopredu. Na ľavej strane Jokl prichytil loptu už na polovičke Barcelony, kde púšťa na ľavú stranu. Áno, kľučka, púšťa .... hráča Barcelony, obchádza druhého, prihrávka na pravú stranu. Tam je pripravený Cvetler, blíži sa k pokutovému územiu. Vypáľ! Prihrávka! (obrovský rev). Tak teda priatelia, v prvej minúte 1:0. Hodiny na štadióne už ukazujú 48. minútu druhého polčasu a stále nie je koniec stretnutia. Stále nie je koniec stretnutia. Lopta na nohe ... Ja verím tým švajčiarskym hodinkám, predsa sú vraj najpresnejšie na svete! Verím! Pozor, príležitosť pre Španielov! Päste nášho chlapca Vencla a lopta už sa dostáva za postrannú bránkovú čiaru, von do autu. Rohový kop v štyridsiatej ôsmej a poltej minúte! Tak akože? Aké hodiny nosí pán Rawens? Prihrávka, strela na našu bránu. Výborne, Vencel! To bola šanca! Vypálili – a keď aj vypálili už tu bol hvizd rozhodcu ..., ktorý končí stretnutie Slovan Bratislava – Barcelona. Vyhrali sme, priatelia doma! Vyhrali sme tri – dva. Náš je pohár, slávny a veľký, nádherný! Bravó, chlapci, naši jastrabi z Tehelného poľa bratislavského! Obecenstvo vtrhlo do ihriska – naši turisti, naši fanúšikovia, so zástavami a transparentmi. Objímajú našich hráčov. Vďaka vám vrelá! Vencel, Cvetler, Fillo, Horváth, Hrivňák, Zlocha, vďaka Miško Vičan, za prípravu. Prežívam, vážení priatelia, najradostnejšiu chvíľu v mojom reportérskom živote. Náš česko-slovenský futbalový klub získava jednu z najcennejších trofejí na svete. Snívali sme o tomto okamihu, keď sme sa dívali na prenosy televízne tých jedenásť rokov. Keď zástupcovia UEFA odovzdávali slávnym klubom – Realu Madrid, Manchesteru United a ďalším a ďalším takúto trofej. Ako my doma vtedy sme si vraveli, kedy raz naši chlapci takto medzi nadšeným obecenstvom budú prijímať pohár, kedy oni raz obehnú okolo štadióna, kedy náš kapitán bude mať Pohár víťazov pohárov? Kedy sa splní prianie, naše veľké prianie, náš sen? Slovan Bratislava príjme pohár. Ktosi vyzliekol Šaňa Horvátha z bieleho trička. Je v trenírkach a čaká, aby prijal pohár. Čaká na túto veľkú chvíľu. Priatelia doma, vyberte poháre, otvorte fľaše vína, fľaše šampanského a pripite na zdravie našim futbalistom! Veď je to obrovský úspech celého česko-slovenského športu! Celého nášho športu!

Obetavá práca, dobrý vzťah k ľuďom, nevšedná ochota nezištne pomáhať každému, kto pomoc potrebuje a kto si ju aj zaslúži, sú trvalou hodnotou, pripomínajúcou nadšenie a zanietenosť vzácneho človeka. Bol to nenapodobiteľný a nesmierne obetavý muž – akoby doslova so srdcom na dlani. Pri rôznych príležitostiach veľmi často zdôrazňoval, že na novinárske a rozhlasové a televízne posty začali nastupovať mladí ľudia bez potrebného odborného vzdelania a bez nenahraditeľných prísnych skúšok. Navyše, do vedúcich, či riadiacich funkcií sa dostávajú ľudia, ktorí nemajú potrebné skúsenosti. Nepoznajú správnu výslovnosť, nevedia sa vyjadrovať a správne artikulovať. Titul reportér bol voľakedy v rozhlase vrcholný titul. Viac ako titul riaditeľ. Nemohol ho dostať nikto, kto neabsolvoval prísne skúšky pred komisiou. Nestačilo, že sa slečna páčila riaditeľovi. Napríklad adept dostal pred komisiou obálku, v ktorej bola napísaná téma, na ktorú mal po minútovej príprave reportovať, bez chýb, vtipne, správnou slovenčinou, použiť odborné výrazy tak, aby mohol zaujať aj fundovaného poslucháča. A dôležité je, aby začínajúci redaktor pracoval pod patronátom skúseného kolegu.“

Je zarmucujúce, že tieto múdre, rokmi overené a pravdivé slová si mnohí kompetentní nechcú, nemôžu, alebo nevedia v tomto čase ani len uvedomiť.

Slovenský rozhľad – december 2012

 

Dotĺklo srdce futbalovej legendy

Ladislav Pavlovič, vynikajúci futbalista, dlhoročný hráč aj tréner Tatrana Prešov a mnohonásobný reprezentant Československa v nedeľu 27. januára 2013 navždy odišiel z našich radov vo veku 86 rokov.

Narodil sa 8. apríla 1926 v Prešove. Jeho mimoriadne bohatá hráčska kariéra je spojená s rodným mestom, v ktorom sa v bohatej futbalovej histórii často menil názov klubu, ale on vždy zostal. V prešovskom drese odohral 25 ligových ročníkov s výnimkou obdobia, keď počas základnej vojenskej služby pôsobil v kolektíve ČH Bratislava. Na svojom konte má takmer 1300 zápasov so súpermi rôznych kvalít. V prvoligovej súťaži absolvoval 347 stretnutí a dal 164 gólov. Svoje skvelé strelecké schopnosti potvrdil aj tým, že počas dlhoročnej kariéry celkom vsietil 2000 gólov. V štrnástich zápasoch reprezentoval Československo a dal 2 góly. Bol to doslova pán futbalista. Napriek veľkému počtu zápasov nebol ani jediný raz vylúčený.

V roku 1960 obliekal dres mužstva, ktoré získalo bronzové medaily v Pohári národov. Za veľký úspech možno považovať aj to, že v našej najvyššej futbalovej súťaži hral až do svojej štyridsiatky. Dvakrát v rokoch 1961 a 1964 bol kráľom ligových strelcov a prevzal pohár DENNÍKA PRÁCA. No nielen futbal bol jeho veľkou láskou. Zabudnúť nemôžem, že bol aj výborným hokejistom. Často po skončení prvoligového futbalového zápasu ihneď obúval korčule a ponáhľal sa na zimný štadión. V drese Tatrana Prešov bojoval spolu s popredným futbalistom Františkom Semešim o druholigové hokejové body.

Jeho vynikajúce výkony vysoko oceňovali poprední futbaloví odborníci nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti. Stal sa zaslúžilým majstrom športu a držiteľom titulu vzorný tréner. Vychoval mnoho hráčov, ktorí aj jeho zásluhou obliekali prvoligové dresy. Získal Cenu fair-play MUDr. Ivana Chodáka. Jeho hru obdivovali početní priaznivci, ktorí ho neraz po vydarených stretnutiach so Spartou Praha, Slovanom Bratislava či VSS Košice doslova nosili na rukách. Bol rýchlym útočníkom, najlepšie sa cítil na pravom krídle a ako perfektný strelec sa zaradil medzi najlepších v ligových súťažných ročníkoch. Navždy ostane neopakovateľným príkladom klubovej vernosti, úprimného vzťahu k mestu a jeho občanom. Keď oživujem spomienky na tohto vzácneho a šľachetného muža, nemôžem zabudnúť na rok 1966, keď sa na štadióne Tatrana lúčil so svojou prvoligovou kariérou. V hľadisku sa zišlo takmer 20 tisíc divákov. Pričinili sa o fantastickú atmosféru stretnutia, v ktorom v mužstvo jubilanta zložené z bývalých reprezentantov Československej republiky porazilo výborný celok Honvédu Budapešť 3:1. Laco strelil dva góly. V tradičných zelených farbách s veľkým P na prsiach nastúpili: Stacho, Holeš, Urban, Pluskal, Tichý, L. Novák, Masopust, Kačáni, Buberník, Rias, L. Pavlovič, R. Pavlovič, Scherer, Dolinský a Molnár. Tento tím viedol Štefan Jačiansky. Rozlúčka bola dojemná, ale aj optimistická, lebo všetci vedeli, že tento veľký futbalista ostane futbalu po celý svoj ďalší život verný. Toto proroctvo sa naplnilo. Pavlovič hral ešte určitý čas za druholigový Bardejov, potom sa vrátil do Tatrana a na poste trénera sa celkom úspešne venoval mládeži. Pod jeho vedením kolektív dorastencov získal titul majstra Slovenska.

Pri príležitosti jeho životného jubilea 75. narodenín som v mene Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave oslávencovi adresoval aj tieto slová: „Návraty majú svoju osobitnú príťažlivosť. Určite aj preto, že ich prostredníctvom sa do epicentra našej pozornosti dostávajú významní ľudia a nevšedné udalosti. Práve do tejto kategórie patrí aj Ladislav Pavlovič. Muž, ktorý sa celkom zaslúžene premenil na žijúcu legendu. V čase svojej aktívnej hráčskej kariéry sa zaradil medzi najlepších ligových strelcov v Európe. Stal sa vôbec prvým slovenským futbalistom, ktorého zaradili do Klubu ligových kanonierov. Takmer hriešne sa nikde nespomína, že napriek množstvu zápasov nebol ani jediný raz vylúčený. Najväčšie uznanie získal, keď sa stal prešovským športovcom XX. storočia. Zároveň sa zapísal medzi desiatich laureátov podobnej regionálnej ankety v rámci východného Slovenska. Zabudnúť nemôžeme, že bol nielen vynikajúcim futbalistom, ale aj výborným hokejistom. Hral majstráky v jednom i druhom športovom odvetví, čo je v súčasnosti už prakticky nemožné. V popredí ôsmy aprílový deň, na prahu tohtoročnej jari, premenil Ladislava Pavloviča na jubilanta. Dožil sa 75 rokov! Svoje narodeniny sa rozhodol osláviť priamo na ihrisku. Som rád, že mám príležitosť v mene Klubu športových redaktorov ÚSN v Bratislave pozdraviť nášho jubilanta a zaželať mu aj prostredníctvom týchto riadkov predovšetkým zdravie, mnoho radosti a spokojnosti v kruhu najbližších. K slovám žičlivosti sa pripájajú aj členovia nášho výboru, podpredseda Gabo Zelenay, tajomník Igor Mráz a členovia Jozef Kšiňan, Jozef Galus, Vladimír Mezencev a Emil Valko.

Všetci veľmi dobre poznáme Laca Pavloviča, o ktorom sme napísali mnoho správ, referátov, článkov a komentárov. Možno nie všetky sa mu páčili a potešili ho. Ale napriek tomu náš vzájomný úprimný vzťah sa nezmenil a pretrváva ako vzácne puto dodnes.

Dovoľ, milý oslávenec, aby som Ti zaželal len to najlepšie. Verím, že všetky ťažkosti, ktorým sa v živote nedá vyhnúť, sa Ti podarí úspešne prekonať. Žičím Ti veľa vytrvalosti, spokojnosť a mnoho optimizmu v rodine, medzi priateľmi a priaznivcami futbalu. Zo srdca Ti želám, vzácny náš jubilant, mnoho šťastia, dlhý a bohatý život.“

Jeho životná cesta z ktorej navždy odišiel po dlhej a ťažkej chorobe je poznačená veľkou obetavosťou, profesionálnym prístupom k plneniu povinností, nielen v oblasti športu, ale aj v občianskom, rodinnom a spoločenskom živote. Bol a ostane vynikajúcim hráčom a úspešným mládežníckym trénerom. Svoje skúsenosti a vedomosti dával pevne do služieb prešovského športu, futbalu a hokeju zvlášť. V tom bola jeho osobitosť a veľkosť. Odišiel človek, ktorý vášnivo miloval život a dobrých, čestných a pracovitých ľudí v ňom. Mal rád svoje mesto a svoju vlasť a s veľkou láskou slúžil športu a zostáva príkladom pre mnohé generácie. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto. Aktívne pomáhal, keď sa prešovskému futbalu nedarilo. Svojím optimizmom a nadšením strhával hráčov, trénerov a funkcionárov do boja o záchranu futbalu v Prešove. Všetky prekážky, ktoré mu život prinášal, prekonával silnou vôľou a vytrvalosťou. Tú poslednú – ťažkú chorobu – neprekonal. Jeho celoživotné dielo je uzatvorené. Ostáva však trvalou hodnotou a dokumentom doby, v ktorej žil. Ostáva aj veľkou hodnotou v našej telovýchove a športe a bude žiť v srdciach všetkých, ktorí mali radi futbal a Laca Pavloviča, hráča veľkého formátu.

Slovenský rozhľad – február 2013