1

Že či som klamal? Klamal, Pane!

Prečo mi kladieš túto otázku?

Klamal som väčšie, horšie klamstvá,

nikdy nie, Pane, pre lásku!

 

Láska je teplo, Božia žiara,

podvod je kameň ťaživý...

Kameň je pečať na hrob mŕtvych,

láska je, Pane, pre živých.

 

No ty sa dívaj čistým okom,

nebo ti vstúpi do očí...

Pamätaj, drahá, že len láska

vlastný tieň môže prekročiť.

 

2

Už stúpa Báseň na nebesá,

pred tvárou lásky zavzlyká:

dotkni sa, Pane, svojím dychom

bolesti duše básnika.

 

Už stúpa Báseň na oblohu 

sťa absolútna nahota:

Prečo tak skoro musí odísť,

kto nazrel za roh života?

 

Myte si ruky ako chcete

a vylievajte pomyje...!

Vraj veľká voda všetko spláchne,

no vaše hriechy nezmyje!

 

3

Rujú sa vlci medzi sebou

A obhrýzajú svoju kosť...

Len chlieb – tá večná pamäť Boha,

Vie presne, kedy je to dosť.

 

Vlní sa v poli medzi klasmi,

Vlní sa, vlní vlčí mak...

Odpustiť môžem, zabudnúť nie...?

Čo ak to platí naopak?

 

Nech tieto slová krutočisté

Nikoho nikdy nezrania...!

Veď ako kvietky nezábudiek

Vyrástli v sade pokánia.

 

 

 

4

Neprejde ihla uchom ťavy

- neberte to však doslova...

Kto núka chlieb a k nemu víno,

navždy sa v Básni zachová.

 

To je tá pravda krotkých levov

v hlbokej jame Daniela...

Kto žije v bázni, aj z levej jamy

signály lásky posiela.

 

Odíďte, kupci, z božích chrámov,

odíďte z lavíc kostola!

Raz príde čas, keď íver kríža

aj na vás hlasno zavolá.

 

5

Belasé ráno ticho zívlo,

už mesiac hviezdy pozhášal

a slnko vidí pod hladinou

aj pokorného Jonáša.

 

No jarný vietor znova kníše

stáročnú lipu stolistú

a spieva si v jej božej vôni

prorockú pieseň žalmistu:

 

Zas púštny piesok s diablom hrá sa,

a ľudstvo stále neverí,

že prednosť od čias Betlehema

pred kráľmi majú pastieri.

 

6

Mesiac si opäť prezerá

škvrnami dobitý spln

a v tichom morskom príboji

teší sa z bozkov vĺn.

 

Potichu o breh špliechajú,

túlia sa o steny brál,

no svoju krásu nedajú

tomu, čo iba vždy bral.

 

Povedz nám, Báseň vesmírna,

tajomstvo večných krás:

Vlasť nie je to, čo vlastníme,

vlasť je, čo vlastní nás.

 

7

Zas slnko v rannom úžase

na prstoch ráta tatranské štíty...

V tom tichu kamennom nikto z vás,

vážení, nie je dôležitý.

 

Slnko má všetko pod palcom,

všetko je v jeho slnečnom zraku...

No zatiaľ spolu s Dávidom

hľadajú kameň  z Božieho praku.

 

Ten kameň stále zázračný,

čo teplo krvi od vekov znáša,

ten kameň predsa musí raz

zraziť aj dušu Goliáša.

 

8

Mesiac sa túla parkom neba

a v oblakoch si listuje,

do lona zeme spúšťa svetlo,

a sú to verše Biblie.

 

Hviezdy sa pasú ako ovce

a mesiac leští žltý kov.

Potom ho ticho prepašuje

do veršov božích básnikov.

 

Nech nahlas vravia svojim blížnym:

Najslabší sú vždy mocnári...!

Možno sa potom čistej láske

vyhnať ich z trónov podarí.

 

9

Obloha kašle, padá hustý dážď.

Zem ťažká je ako čerstvá hruda syra...

Dokiaľ mi, Báseň, ruku nepodáš,

budem si ohňami svoju dušu týrať.

 

Duša je slovo, matkin tichý sad,                                 

keď predtým stretne ústa básnika

a ten sa cez ňu všetkým rozdá rád

a so slovom aj ticho zaniká.

 

I  mňa si našli dve rybičky a ich hlad,

čo svieti k nebu slnkom bochníka...

No kto má ohne brehov nekonečne rád

vždy cestou stretne svojho básnika.

 

10

Mesiac už skočil za oblaky

a Pán si zašiel za plentu,

počatým deťom tejto noci

nadeliť mieru talentu.

 

Nik o tom nevie, okrem Darcu,

keď ráta náhle straty...

No tí, čo ho z lásky dostali,

vedia, čo sa zaň platí.

 

Možno raz šťastie svojím dychom

aj pokore ťa naučí,

lebo je prísne ako láska,

nosieva bolesť v náručí.

 

11

Slovensko moje! Zas na tvoje čisté rúcho

vyšívam Ti slané Básne, verše pomalé...

Janko Kráľ nám zasa kdesi zdúchol,

no a Štúr sa asi fláka opäť po Halle.

 

Slovensko moje! Zas na tvoje vlhké rúno

pripínam ti stále ostrú šabľu Hurbana...

Nech si zuní s Matúškovou strunou

ako búrka sviežim vetrom z Tatry vyhnaná.

 

Slovensko moje, trojvršie v znaku,

dvojkrížna čistá veleba!

Vari si druhé rameno kríža

tesalo v tiesni pre seba?

 

12

Život mi horí pod nohami

a moju dušu dusí dym.

No ak som vinný, tak len preto,

že ďalej jak vy dovidím.

 

Súďte ma, páni, ako chcete,

vypusťte život z mojich žíl!

Veď o to, čo viac dovidel som,

sa už môj život predĺžil.

 

Už sa tu cítim celkom cudzo

sťa hlava Jána na klade,

možno mi dajú v tmavej zemi

môj spurný život k náhrade.

 

13     

Nad mesto vyšlo nové ráno,

už vtáky si s ním švitoria...

V duchu si vravím - dobre, áno...-

zabudni všetky príkoria.

 

Raz život napíše ti bodku

a okolo nej spraví rám...

No keď Zem pôjde do dôchodku

s láskou sa o ňu postarám.

 

Viem, že sa teraz trochu rúham,

pritom si vravím - no a čo?

Bývali chvíle, keď aj dúha

napiekla pre mňa koláčov.

 

14

Keď sa raz dočkám tichej zmeny,

neviňte za to mĺkvu náhodu...

Na hrob mi dajte cyklámeny,

tie sa vždy polievajú odspodu.

  

Možno ma hodia na hranicu

a rozdúchajú plamene...!

Čím budú vyššie, tým viac všetci

budú ma volať po mene.

 

Už si ma našla ako voda,

už si ma našla únava...

Nech moje básne požehnane

labutia tieseň uspáva.

 

   Záverečný cyklus z básnickej zbierky Keď stíchne naša krv

(Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2017)