Zuzana Kuglerová: STAROSLOVANSKÉ MÝTY A LEGENDY

Malé bratislavské vydavateľstvo DAXE ponúka slovenským čitateľom svoju jubilejnú stopäťdesiatu knihu, čo je dozaista pozoruhodný výkon. Ide o knihu poetky a prozaičky Zuzany Kuglerovej, ktorá je pozorným a dôsledným čitateľom Literárneho týždenníka známa z rôznych textov i recenzií. Autorka sa v tejto knihe zamerala na staroslovanské mýty a legendy. Dávno pred vyjdením tejto knihy som napísal takýto aforizmus: „Fakty sú iba pre historikov. Národ chce legendy.“ Toto úsmevné želanie spĺňa práve táto kniha približujúca pätnásť príbehov zo staroslovanského panteónu. Kuglerová nám podáva svedectvo, že nielen starí Gréci majú svoj panteón bohov a bohýň, ale aj naši predkovia nás môžu udiviť, prekvapiť, očariť, prípadne aj pobaviť čímsi analogickým antickému mýtosloviu. A za každou umne a dôvtipne vyrozprávanou epizódou zo staroslovanského panteónu, teda za každou z rozprávkovo štylizovaných kapitol knihy, je pod stabilným titulkom VEDELI STE, ŽE...? uvedený malý slovníček neznámych resp. nových pojmov i vzťahov, čo – na rozdiel od môjho aforizmu – ukazuje, že okrem mýtov dostávame aj encyklopedické fakty.

          Hneď skraja sa dozvedáme ako praotec všetkých bohov Rode zo svojho zlatého vlasu stvoril svoju krásnu a palácachtivú družku Ladu, prvú z bohýň. A v druhej kapitole unudená zlatovláska Lada prinúti bielovlasého Roda, aby jej stvoril pestrofarebného vtáka Ohniváka, čo sa po večeroch premieňa na bytosť s vtáčím telom a hlavou ženy, ktorá zabáva Ladu hádankami. Boh Rode chce stvoriť čosi aj pre seba, no keďže mu došli farby a možno aj tvorivá fantázia, stvoril iba čiernu kačku. Tá sa po nociach premieňala na obrovského démona, ktorého sa každý bál, iba Rode nie. V tretej, nesmierne dramatickej kapitole, sa dozvieme o stvorení Zeme a hviezd prostredníctvom neľútostného boja vtáka Ohniváka s čiernou kačkou o vlastníctvo kameňa zvaného Alantýr, v ktorom je skryté všetko poznanie. Vo štvrtom príbehu bielovlasý boh Rode stvoril protikladné dvojčatá, Beloboga a Černoboga, napokon aj trojice ich synov, svetlých bohov a temných bohov. Synovia mali spolu bojovať o vládu nad Zemou, hviezdami a Slnkom, lebo Rode sa chystal na odpočinok. Výsledok bol ako z rozprávok – svetlí bohovia zvíťazili. Jeden z nich, Svaroga, prevzal moc a Rode sa odobral na odpočinok. A potom sa to začne poriadne zamotávať, až to vyústi do únosu jedného z malých božích synčekov. Dráma ako v trileri! Ale zoznámime sa tu s bohyňami ako je bohyňa zimy Morena, bohyňa jari Vesna a ďalšími.

          Dostávame sa k ďalšej pätici príbehov. V príbehu o Bojanovi sa dozvieme, ako na zlatej nákove prvý z božských bratov, Svarog, vymodeloval z iskier pôvabného, okrídleného mladého harfeníka Bojana. Tento prvý z básnikov a bardov hral tak krásne, že dokázal utíšiť všetkých démonov podsvetia. To sa nepáčilo praotcovi bohov Rodemu, preto ten prikázal Svarogovi zatvoriť vyhňu v slnečnom paláci Jasuň. Svarog si potajme zriadil vyhňu na Zemi, v útrobách sopky, kde ako na bežiacom páse premieňal iskry na ľudí. A v ďalšom príbehu zastihneme Roda, ako márne hľadá pozemskú Svarogovu vyhňu, takže vďaka Svarogovmu úsiliu sa Zem zaľudnila. Pri náročnom hľadaní si Rode ako pomocníka vybral Dija, čierneho jazdca na čiernom koni, vládcu noci. Ten sa však namiesto hľadania vyhne rozhodol, že sa svojmu poslaniu vyhne a zahľadel sa do krásnej pozemšťanky Zornice, najspanilejšej spomedzi pozemských dievčat. Chcel sa s ňou dokonca oženiť, no takúto trúfalosť mu Rode nedovolil. Za trest premenil Zornicu na hviezdu a zavesil ju na nočné nebo. Ako zvyčajne, odnieslo si to dievča, a to fatálne! My potom opustíme sklamaného Dija i svietiacu nešťastnicu Zornicu, aby sme sa dozvedeli o dobročinnej intrige bohyne Lady, ktorá už dávnejšie opustila Roda a stala sa manželkou kováča – producenta ľudí, Svaroga. Rozhodla sa, že pomocou nového vynálezu, kolesa osudu, ktoré každému živému tvorovi určí, čím bude, s kým ako a dokedy má žiť, premení nazad Zornicu z hviezdy na dievča. Nakriatla Roda stvoriť zázračné koleso, obalamutila ho, že s ním, teda s kolesom najlepšie zatočí práve ona. Zakrútila s ním a pritom zvolala: „Želám si zmeniť osud Zornice. Nech sa z nej stane opäť dievča!“ Taká trúfalosť nahnevala Roda, no napokon došlo ku kompromisu, nie poslednýkrát v dejinách Slovanov. Rode dovolil Zornici byť dievčaťom aspoň na chvíľu, keď sa noc končí a začína sa deň. Odvtedy sa vraj Dij stretáva so Zornicou vždy vtedy, keď je na oblohe vidieť mesiac aj slnko zároveň. Tak sa zrodili legendárni chvíľkoví milenci. Ale hneď v ďalšom príbehu sa dozvieme, že Rode veľmi ťažko niesol Ladin podfuk s kolesom osudu. Začal sa báť zneužitia tohto osudového kolesa. Preto z kúska nechta zo svojho malíčka stvoril strážcu kolesa a dal mu meno Prowe. Len on smel otáčať kolesom. Keď sa niekto narodil, mal ho otočiť doľava, o rok doprava, potom zasa doľava, znova doprava, a keď ten niekto zomrel, tak mal koleso zastaviť. Nuž a túto druhú päticu uzatvára legenda o dcére Zeme, Jaguni. Dievčatko menom Jaguňa sa narodilo na Zemi, keď si strážca boh Prowe zdriemol a prestal strážiť koleso osudu. Krásna Jaguňa krásne spievala. Jej nádherný spev upútal rohatého boha Velesa, boha úrody a dobytka. Ten sa do nej zamiloval a chcel sa s ňou oženiť. Praotec bohov Rode napokon so svadbou súhlasil, lenže rohatý démon Kaščej, premenený na čiernu kačku, mu vnukol diabolský návrh, aby premenil krásnu Jaguňu na ohyzdnú starenu s bradavicou na nose. Teda skúška lásky boha Velesa, či si vezme aj takúto nevestu. Ale zhrozený Veles odmietol a Jaguňa premenená na ohyzdnú babu Jagu sa ukryla pred celým svetom v biednej chatrči na stračej nôžke. Stade sa za jasných nocí ozýva len jej nádherný spev, ktorý tomuto strašidlu zostal.

          Tretiu a zároveň poslednú päticu príbehov otvára legenda o Koljadovej hračke. Koljada bol rozmaznaný syn Vesny a Perúna. A tento vnúčik praotca bohov Rodeho vydrankal od božského deda ako svoju hračku koleso času. Božský dedo neodolal a koleso mu zhotovil. Chlapča sa s kolesom začalo hrať – a odvtedy sa na Zemi delí čas na sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a roky. V ďalšom príbehu sa dozvedáme o komplikovaných osudoch krásnej Jagune, premenenej praotcom bohov Rodom na škaredú babu Jagu, i užialeného Velesa, boha úrody a dobytka, ktorý márne hľadá stratenú krásavicu Jaguňu, s ktorou sa chcel oženiť, a napokon aj o osude Jaguninej mladšej sestry Živy. Žive sa podarí vydať sa za Velesa, ale až keď jej Jaguňa v aktuálnej podobe škaredej Jagy veľkoryso odovzdá svoj nádherný hlas. Velesa naostatok získa, či skôr oklame, nádherný spev Živy, tento produkt odovzdaného hlasu a veľkorysého činu jej sestry Jagune. Jaguňa za odmenu smie každý rok v tú istú hodinu, ale len na jedinú hodinu, stretať sa v pôvodnej úchvatnej podobe s vysnívaným, no navždy strateným Velesom. Teda legendárny príbeh o hodinovej ilúzii šťastia. A Veles? Ten je síce oklamaný, ale šťastný, veď Živa je krásna a nádherne spieva! Keďže je neodolateľne krásna, vyvoláva chúťky iných bohov. Podaga, najmladší z temných bohov, pán nočných búrok a morských víchric, za pomoci svojich dvoch božských bratov a rohatého démona Kaščeja unesú krásku Živu do jeho podmorského paláca. Ibaže jeden z jeho bratov – spolupáchateľov, boh menom Dij, nevydrží výčitky svedomia a všetko vytmaví, či skôr objasní, okradnutému Velesovi. Ten mu odpustí jeho účasť na čine a spoločne, za prispenia Dijovej milej Zornice, najjasnejšej hviezdy na nebi, privedú Živu, živú a zdravú, nazad do Velesovej rezidencie. Nasleduje príbeh nádhernej Lady, s ktorou sa tu zoznámime prostredníctvom sugestívneho, brilantného textu autorky tejto knihy: „Nádherná Lada, prvá z bohýň, ktorú praotec Rode stvoril zo svojho zlatého vlasu hneď na úsvite dejín, mohla byť veselá a šťastná. Veď spod kladiva jej manžela Svaroga vychádzali nové a nové iskry, do ktorých boh kováčstva vkladal svoj dych a tak ich menil na ľudí. Najmocnejší muži jej stavali nádherné chrámy v posvätných hájoch, kde jej slúžili najkrajšie dievčatá. No Lada napriek tomu smútila. /.../ Nikto nevedel uhádnuť, prečo sa Lade stratil úsmev z tváre. /.../ Prišla na to až Vesna, Perúnova manželka. Všimla si, že Lada trávi veľa času s jej malým synčekom Koljadom. Správa sa k nemu, akoby bola jeho matka. Pochopila, že Lada túži po dieťati, ktoré by vzišlo z nej, nie zo Svarogovho kladiva.“ Vesna požiadala svojho muža Perúna, boha bleskov a hromov, aby urobil čosi, pomocou čoho by aj Lada mala vlastné dieťa. Perún zložitou božskou technológiou stvoril zázračný hovoriaci kameň. Keď tento kamenný „výživový doplnok“ Lada ráno zjedla, hneď navečer prišlo na svet túžobne očakávané dieťa. Chlapec pevný ako kameň, s očami iskrivými ako víno. Dostal meno Dašbog a získal moc nad svetlom. Aký bol ďalší osud tohto boha svetla, o tom rozpráva posledná kapitola knihy pod názvom „Vyslobodenie Dašboga“. Nuž táto najdramatickejšia kapitola rozpráva o detstve Dašboga, z ktorého vyrastie švárny mládenec. A ten sa zahľadel do prekrásnej Luny, dcéry najjasnejšej hviezdy na nebi Zornice /málokto v tomto slovanskom panteóne nebol prekrásny, preto je na Slovensku toľko krásnych dievčat/ a boha nočného spánku Dija. Otec Dij ukrýval svoj poklad, dcéru Lunu, v striebrom vykladanom podzemnom paláci a dovolil jej len raz za rok vyjsť na zemský povrch k prameňu, kde sa mohla zvítať s matkou. Práve tam ju zbadal boh slnečného svetla Dašbog a veľmi sa mu zapáčila. Keďže sa s ňou chcel okamžite oženiť, musel si ju ísť vypýtať od otca Dija. Autorka píše, že Dij sa nad tou trúfalosťou rozhneval, no ja si myslím, že sa priam rozzúril, lebo dal opovážlivého mládenca prikuť ku skale ako Prometea. Uslzená zamilovaná Luna sa vyžalovala Svarogovi, ktorý sa tu ponevieral práve pri hľadaní svojho strateného syna Dašboga. Poinformovaný boh Svarog požiadal svojich bratov, Perúna a Velesa, aby mu pomohli syna Dašboga vyslobodiť. Bratia sa vyzbrojili zázračnými zbraňami, vtrhli do podzemia, kde sa rozpútala veľká bitka medzi Svarogovými bohmi a Dijovými démonmi, pričom ako vedľajšie produkty veľkej bitky vznikali ľadovce i láva. V zdĺhavej historickej bitke napokon zvíťazili slneční bohovia nad škaredými démonmi, ibaže Dašbog sa nechcel vrátiť s otcom do Slnečného paláca bez milovanej Luny. Zasiahla najjasnejšia hviezda na nebi Zornica a vyhrážala sa Dijovi, že ho opustí, ak nenechá odísť ich dcéru s Dašbogom. Skončilo sa to happy endom ako vyšitým. Dij sa spamätal, dovolil Lune odísť, dokonca prišiel na svadbu božskej dvojice, no predtým poprosil Lunu, aby aspoň raz za čas sa prišla naňho pozrieť. Autorka túto legendu uzatvára legendárnou vetou: „Prisľúbila mu to a odvtedy každú noc vyšla na oblohu, ku svojej matke Zornici, aby tam svietila do otcovej tmy.“

          Z mojich stručných parafráz tejto na postavy, čary a udalosti prebohatej knihy je zrejmé, že dávni tvorcovia staroslovanskej mytológie usilovali o akýsi mnohovrstevný, komplexný a univerzálny panteón bohov a bohýň. Prostredníctvom tejto knihy sa čitatelia zoznámia s veľmi nápaditou, zápletkovo pestrou, poeticky pôsobivou mytológiou, ako keby ju tvorila a zapísala kreatívna osobnosť typu Andersena. V tejto recenzii som sa dosť zoširoka rozpísal o jednotlivých kapitolách knihy, ale bez využitia rozsiahlej, „košatej“ metódy prezentácie staroslovanských mýtov a legiend by sa nedala vytvoriť náležitá predstava o tejto zaujímavej téme. Ukazuje sa, že staroslovanský mytologický odkaz v pestrosti nezaostáva za židovsko-egyptskou starozákonnou Bibliou, ale najmä za gréckym panteónom bohov a bohýň. Žiaľ, tento staroslovanský odkaz je v našej kultúre málo prezentovaný, verejnosti pomerne neznámy, akoby „utajený“. Preto je knižná ponuka z vydavateľstva DAXE nesmierne pozitívnym a nezabudnuteľným činom, ktorý sprevádzajú jedinečné ilustrácie Martina Kellenbergera, dotvárajúce a výtvarne, priam komiksovo, rozprávajúce všetky príbehy. V anotácii sa výstižne pripomína: „Všetci sme sa raz zamysleli nad tým, čo bolo kedysi dávno, na začiatku, na úsvite dejín. Rôzne civilizácie dali na túto otázku odpoveď v podobe vlastných mýtov. Mnohí z nás sa skôr dozvedia, kto je to Zeus, Héra a podobne, a to vďaka dlhodobému knižnému popularizovaniu dostupných prameňov. Staroslovanské mýty a legendy sa dobrodružným konaním bohov a hrdinov vyrovnajú aj tým najznámejším svetovým mytológiám. Ich poznanie by malo byť súčasťou nášho národného povedomia a kultúry.“