V septembri sa zjavilo Rusko v plnej, pre mnohých impozantnej sile svojho letectva a raketových zbraní na Blízkom východe. Stalo sa zrejmé, že Západ do značnej miery na Blízkom východe, osobitne v Sýrii zlyhal. Rusko nielen vyplnilo vákuum, priestor, ktorý mu ponechali iní hráči na Blízkom východe, ale najmä ukázalo, že je jediné schopné urobiť to, čo bolo predtým cieľom USA. A to obmedziť sa na masívne letecké útoky s tým, že navigáciu, kde bombardovať a kde nasadiť nevyhnutné pozemné sily ponechalo na sýrsku armádu.

Presne to chcel robiť Západ, najmä USA, ale ako sa ukázalo, jedinou schopnou pozemnou silou boli kurdskí bojovníci a vonkoncom nie sýrska opozícia. Kurdi však nevyhovujú hlavnému spojencovi USA v regióne – Turecku.

V priebehu niekoľkých týždňov sa ukázalo, že Rusko je nielen za udržanie legitímneho prezidenta Assada, ale za udržanie sýrskej štátnosti a v tomto je práve tak ochotné ako aj schopné nielen rokovať, ale aj spolupracovať so Zápasom, s časťou sýrskej protiassadovskej opozície a s partnermi na Blízkom východe konzultovať. V druhej dekáde novembra, po týždňoch masívnych a technicky pôsobivých leteckých a raketových úderov ruských vzdušných síl americký prezident vyhlásil že  „ Putin je konštruktívny partner“.  Pre USA „nezhody s Ruskou federáciou nebránia hľadať spôsob, ako dosiahnuť zastavenie paľby“ medzi opozíciou a assadovými vojskami a sústrediť sa na zničenie reálne jestvujúceho Islamského štátu, ktorý má pod kontrolou väčšinu sýrskeho územia.

Tým, že americký prezident ocenil úlohu šéfa Kremľu, prezidenta Ruskej federácie V. Putina  pri riešení vojenského konfliktu v Sýrii aj nám otvára možnosť realistickejšie pohľadu na geopolitické súvislosti. A na fakt, že celé kohorty nekriticky protiruskej časti médií a skutočných či domnelých analytikov nemali pravdu, keď v ruskom počínaní videli nejaké veľmocenské ambície, ďalšiu vojenskú veľmocenskú operáciu po vlaňajšej Ukrajine a Kryme rsp. únik od nevydarení na východe Ukrajiny k inému bojisku. Možno povedať, že sme boli kŕmení propagandistickým humbugom.

Predovšetkým ruská skúsená diplomacia a osobitne blízkovýchodní experti už roky varovali, že počínanie USA a jeho spojencov rozkladá rovnováhu na Blízkom východe a vytvorí nezvládnuteľný chaos. Dnes je to očividný fakt. Rusko, práve tak ako Irán využili priestor, ktorý sa im týmto chaosom vytvoril. Pokiaľ ide o Rusko – na rozdiel od USA – pomery na Blízkom východe majú vplyv na životné záujmy Ruska. Celý pás stredoázijských republík na južných hraniciach Ruska je vystavený hrozbe radikálneho islamizmu. Bývalé stredoázijské republiky zaniknutého ZSSR, ich stabilita alebo rozklad pod vplyvom radikálov je pre prežitie Ruskej federácie dôležité. Nezodpovedaná je aj otázka ako sa bude vyvíjať Afganistan po značnom stiahnutí spojeneckých vojsk koalície, ktorej členmi je aj SR. Bude alebo nebude hrozbou pre šírenie radikalizácie v oblasti hraníc na juhu Ruskej federácie. Nehovoriac o tom, že odtiaľ ako aj z častí samotného Ruska sa regrutujú stovky ba niekoľko tisíc radikálnych bojovníkov radikálneho islamu, Islamského štátu.

Rusko, ako sa dá vyčítať aj z iných oblastí sa so svojou skúsenou diplomaciou usiluje zostať partnerom Západu, rozvojom dvojstranných vzťahov čo najväčšmi zmeniť pomery tak, aby sa skončila éra sankcií. Všade, kde sa to dá sa ruská diplomacia sústreďuje na spoluprácu, konzultácie, komunikáciu. Pre túto situáciu je charakteristický priamy televízny prenos rozkazu V. Putina ako hlavného veliteľa ruskému vojnovému loďstvu v Stredomorí, aby s francúzskym spolupracovalo všestranne na vode i vo vzduchu ako so „spojencom“. Slovo „sojuznik“ zaznelo za dlhé roky po prvý raz. Rozhodne po prvý raz odvtedy, čo Moskva musela prehltnúť Francúzsky „trest“ a nedodanie už zaplatených špičkových vojnových lodí, dokonca už nesúcich ruské názvy, ruskému vojnovému námorníctvu. A v tom istom čase sa Francúzsko popýšilo kontraktom na dodávky zbraní pre ultrakonzervatívnu Saudskú Arábiu, ktorá je zdrojom podpory a zbraní pre reálne jestvujúci Islamský štát. Ten islamský štát, proti ktorému všetci bojujú pritom Západ pokrytecky dodáva do oblasti zbrane.

Takisto vôbec prvý priamy kontakt medzi ministrom obrany USA  Carterom a ministrom obrany Ruskej federácie Šojgu v druhej polovici septembra priniesol vecný kontakt medzi oboma zložkami na sýrskom bojisku. Ruská federácia, Kremeľ, Putin a jeho mocenské i odborné zázemie má záujem zostať aktívnou zložkou multipolárneho sveta, nedať sa „odrezať“ od Európy. Ak sa pozrieme na ruský priestor ako hrádzu proti potenciálnej hrozbe radikálneho islamu na juhu jeho hraníc európskym záujmom je udržať ruský priestor stabilný a nie všemožne narušovať túto stabilitu.