Vzhľadom na terajšie podujatia k výročiu sa Vladimir Mináč narodil nevhodne. 10.augusta pred  sto rokmi.  Uprostred dovolenkovej sezóny a parlamentných prázdnin. Takže sa bude pripomínať ešte v septembri či v októbri. Hlavný dôvod je však v tom, že táto storočnica je akoby skúšobným kameňom. Mináča neobídu ani jeho priaznivci a ani jeho odporcovia a nežičlivci. Je zakliesnený ako obrovský balvan  ktorý sa nedá nijakovsky obísť na ceste k pochopeniu ako hovorí Augustín Maťovčík „všelijako zauzlených časov“.

Na Mináčovom osude, na časoch, ktoré mu prišlo prežiť, vidno čo všetko zmôže uvedomenie si národných dejin ktorých začiatkov sa v podobe štúrovcov a začiatkoch spisovného jazyka takrečeno dotýkame. V ideologicky, vojensky a veľmocensky a policajne obsadenej krajine sa stal vo februári 1974 nádejou celej Matice kde si predtým, pred rokom 1968 a potom po roku 1968 v tom čase „podávali kľučky pracovníci štátnej bezpečnosti s normalizátormi v atmosfére zrady, ľahostajnosti, egoizmu a zaslepenosti“ ako hovorí vo svojom svedectve o tých časoch v tom čase tvrdo existenčne postihovaný A. Maťovčík.

Za takmer 15 mináčovských rokov pôsobenia došlo k renesancii nielen pozornosti k slovenským a slovakistickým osobnostiam, ale aj výstavbe novej matičnej budovy na Hostihire /otvorenej 1. augusta 1975/ a obnove historicky prvej budovy Matice a jej premeny na literánle múzeum. Treba si aspoň heslovite pripomenúť tieto, inak možno všeobecne známe fakty, aby bolo zrejmé ako svoju energiu Mináč sústredil na renesanciu matičnej myšlienky a nemrhal ju tam, kde nič zmeniť nemohol. Zaľudnil a umožnil zaľudniť slovenské dejiny, uchránil ich pred zamlčiavaním či zabúdaním alebo ignorovanim. Pripominať toto v roku 2022 nie je návratom do miulosti, ale presne naopak, naliehavá aktuálna otázka.

To poldruhadesaťročie Mináča v Matici sa neodohravalo v jednoduchom čase. V oblasti kde pôsobil sa dvadsať rokov, po roku 1970 všetko pohybovalo trojuholníku, teda pevnom útvare trojnožky. Neviditeľné hranice politicko náboženskej trojnožky sa bez rizika neprekračovali.

Bol to nepoddajný Mináč, ktorý nedotknuteľnému a mocnému ideologickému tajomníkovi, rozhodnému presadzovateľovi priateľstva so Sovietskym zväzom a nikdy inak, vynadal. do fukcionárskych k....tov. Nebolo to hrdinstvo, veď Mináč bol krytý aj straníckymi funkciami ako aj autoritou prenikavého esejistu. Bolo to medzi pánmi, v budmerickom kaštieli. Mináč mal zvučný hlas a ten sa po kaštieli rozliehal.

Ako sa potom ukázalo, redakcie dostali príkaz od oddelenia kultúry ÚV, spadajúce samozrejme pod ideológa, nerecenzovať knihu Tu žije národ. Minuáčova kniha vyšla, nebolo možné zakázať ju, ale interný, ústny pokyn redakciám, teda ich kultúrnym rubrikám bol zrejmý – myslím si, že až na Drahoslava Machalu v Novom slove sa nikto neodvážil knihu Tu žije národ, vyzdvihnúť. Málo toho. Straníci, keďže mali nemálo výhod v možnostiach publikovať, museli z honorárov a iných príjmov platiť zvýšené stranícke známky. Mináč bol vystavený potupnému straníckemu vyšetrovaniu. Vyvrcholillo nielen trestom, ale najmä zaplatením 10 000 korunového nedoplatku čerstvo rozvedenému autorovi a to ešte, aby sa zvýšila potupa, doba ponižovania, na štyri splátky. Išlo o to, citeľne ho zasiahnuť, obrať ho peniaze, donútiť ho zaplatiť za vyslovený názor. Toto poznanie sa potom šírilo ako oheň. Bolo zrejmé mlčať je zlato. Bolo zrejmé kam siaha malichernosť.

Nebolo to len kvôli výrazu, ktorý sa potom v bratislavskom prostredí ujal, ale kritike ideológa ktorá to predchádzala. Tomu sa to hlbok vrylo do pamäti, lebo po čase, keď sa stal čs. veľvyslancom v Dánsku, z Kodane písal do Bratislavy „teraz by mi baťko už nemohol hovoriť že som funkcionársky k....t, tu mi všetci totiž hovoria Vaša Exelencia.“

Na prelome čias nebol ideológ jediný, ktorý bol proti baťkovi, snahe zabrániť, aby sa v nových časoch znovu presadil esejista a jeho Tu žije národ sa stalo zásadou istej časti spisovateľskej obce. No Mináč bol odsúvaný od prvých chvíľ zmeny čias, od onej chýrnej relácie Klub mladých koncom roka 1989 ktorý sa niesol v duchu nielen detronizácie Mináča, ale toho, čoho bol symbolom. Podobné scény sa odohrali aj v Matici a preto si myslím, že meradlom, barometrom toho čo znamená Mináč je aj posúdiť tých, čo ho detronizovali v roku 1989 a tých, ktorých osobne a ich dielo v Matici do roku 1989 chránil a podporoval.