V utorok 12. januára bolo v uliciach Prešova nezvyčajne rušno. Do tohto krajského mesta severovýchodného Slovenska sa zišli zástupcovia obyvateľov niektorých obcí severných okresov, aby dali najavo svoj zásadný nesúhlas s tým, čo sa v tesnej blízkosti ich domovov, ich polí, lesov a vodných zdrojov robí. Bezohľadne a surovo. Bez toho, aby ich o skutočnej podstate vecí a stupňa ohrozenia ich zdravia a životov niekto informoval. Bez toho, aby niekto požiadal o právo používať ich majetok a manipulovať s ním. Oficiálne ide o projekt prieskumu geologického podložia v oblasti tzv. Prieskumného územia Svidník, ktoré sa rozprestiera v obrovskej oblasti prihraničných okresov s Poľskom od Sniny na východe až ďaleko za Bardejov na západnej strane kraja.  Ide o oblasť jedinečných prírodných krás a pokladov, bohatých lesov a čistých lúk aj vôd. Ako však ukázalo leto 2014, výdatnosť tamojších vodných zdrojov rapídne klesá a obyvatelia tejto oblasti trpia akútnym nedostatkom pitnej vody. Toto je, žiaľ, reálny stav v oblasti, ktorá má byť v krátkom čase totálne zdevastovaná a premenená na mesačnú krajinu. Dôvod? Už spomínané prieskumné vrty, realizované za účelom hľadania výdatnosti podzemných bridlicových ložísk, z ktorých sa má ťažiť zemný plyn drastickou metódou frakovania (hydraulického štiepenia).

Ako prebieha frakovanie?  Na internete je zavesených množstvo odborných článkov na túto tému, takže zistiť si všetky aspekty tohto doteraz pomerne málo používanej metódy ťažby, vlastne chemického lúhovania  plynu z bridlice (tzv. bridlicový plyn) nie je vôbec ťažké. V súvislosti s pokusmi postupnej likvidácie pôdy, vody a obyvateľstva  severovýchodného Slovenska je potrebné povedať, že práve rozbeh tohto druhu ťažby pomohlo USA prekonať nie tak dávnu hospodársku krízu. Dnes síce existuje na juhu USA okolo pol milióna vrtov, ale americká ekonomika sa rozbehla. Frakovanie je technologický proces vrtania a vstrekovania vody zmiešanej s chemikáliami do podložia pod takým silným tlakom, ktorý dosiahne uvoľňovanie zemného plynu z lomových bridlíc. Na tento proces v jednom vrte o dĺžke 1,5 až 6 km (aby bol úspešný a výnosný) je potrebných 5 tisíc až 20 tisíc kubíkov vody, zmiešanej s pieskom a pridanými chemikáliami na jeden výplachový cyklus. V pomere 40 kubíkov chemikálií na cca 8 tisíc kubíkov vody. Toto vyplachovanie vrtu sa dá (vzhľadom k dostatočnej efektivite ťažby) realizovať v jednotlivých cykloch približne 10 až 18 krát. Koľko kubíkov vody sa teda spotrebuje na jednom vrte, si ľahko vypočíta sami. Chemikálie? Doslova neškodná maličkosť, v hydraulickej tekutine je iba zo 600(!) chemických látok vrátane takých liečivých prvkov, akými sú urán, ortuť, metanol,  formaldehyd, etylénglykol, kyselina chlórovodíková, šesťmocný chróm...Jeden vyplachovací cyklus „zožerie“ cca 133 ton karcinogénnej a toxickej chémie. Polovica z množstva hydraulickej tekutiny ostáva navždy v zemi, takže zničí spodné vody a mení ich v jedovatý roztok. Druhá polovica je vyplavovaná na povrch a zachytávaná v zberných kalových bazénoch (spomínate si na ani nie tak dávnu tragédiu v Maďarsku?) v ktorých sa odparovaním mení na jedovaté plyny, zamorujúce celé okolie a jedovaté bahno. V intenzite a rozsahu udávanými vetrom a dažďom.  Pritom, rozsah zamorenej pôdy je rôzny, keďže pri frakovaní  sa používajú nielen kolmé, ale aj šikmé a dokonca aj vodorovné vrty.  Ale pri potrebe takého obrovského množstva technologickej vody, čo ostane obyvateľom tohto kraja? Vyschnuté studne a minerálky v obchode? Bratislavskí úradníci, už aj vy ste bezohľadné obludy bez srdca?

Jedna z ostatných odborných  štúdií vypracovaných pre Európsku komisiu zdôrazňuje vysokú uhlíkovú aktivitu tohto druhu ťažby a jej vysoko negatívny vplyv na životné prostredie. V tejto súvislosti si položme otázku, ako je možné, že ťažiarske konzorcium, ktorého krídla siahajú od USA cez Bratislavu po Kyjev,  dostalo v Bratislave pečiatky, potrebné na začatie prieskumnej ťažby frakovacou metódou?

Ako je možné v právnom a demokratickom štáte na začiatku tretieho tisícročia presadiť takéto bezohľadné svinstvo voči obyvateľstvu severovýchodu Slovenska bez toho, aby boli ľudia o chystanom projekte a možných negatívnych vplyvoch akokoľvek informovaní?  A ako je to v ostatných európskych štátoch? Ťažba zemného plynu frakovaním je totálne zakázaná vo Francúzsku, Írsku, Holandsku, Bulharsku, 28. januára 2015 sa k ním pridalo aj Škótsko, zákaz tejto ťažby je aj v USA v štáte New York. Za vzor pre Slovensko môžeme v tejto súvislosti považovať susednú Českú republiku, kde predbežnú licenciu na chystané prieskumné vrty (na Hodonínsku) pod silným tlakom verejnosti  vláda zrušila. Bratislavské úrady a príslušné ministerstvá (ŽP a hospodárstva) sa však tvária, že tento  problém doslova plánovaného postupného vyvražďovania severovýchodu  Slovenska sa ich netýka, veď z Bratislavy je na východ veľmi ďaleko, tak prečo sa s tým babrať?

V prospech tohto katastrofálneho projektu sa nedá argumentovať ani prípadným (hoci aj dočasným) vznikom pracovných miest v kraji oplývajúcom nezamestnanými. Americko-ukrajinsko-česká ťažobná spoločnosť totiž zamestnáva výlučne Poliakov, aj s poľskou technikou. Dokonca aj bodygardi týchto lupičov zdravého životného prostredia hovoria poľsky. Východniarom ostane iba jedovatá voda a jedovatý vzduch. A možno pár podplatených starostov. V každej vojne, aj ekonomickej, sa nájdu kolaboranti.

O reálnej „právnej situácii“ sme sa presvedčili na vlastné oči na území jednej z troch obcí, kde sa pripravuje prieskumná ťažba (Smilno – okr. Bardejov, Ruská Poruba – okr. Medzilaborce, Krivá Oľka – okr. Humenné). V Smilne začali ťažiari pracovať bez ohľadu na moje-tvoje, používajúc k prechodu na pripravované miesto vrtu a odkališťa cudzie pozemky. Bez, vysvetlenia, bez pokusu o slušnú dohodu. Aj preto sa majiteľka jedného z takto zneužívaných pozemkov Marianna Varjanová  stala aktivistkou v odpore proti ťažbe. Do cesty Poliakom postavila malé dodávkové vozidlo, aby im znemožnila dopravu a presun techniky na ťažobné miesto. Jedného rána zistila, že jej auto na jej pozemku niekto odsunul a uvoľnil tak prechod pre techniku. Nuž, dvakrát nemusíte hádať, kto to urobil. V čase nášho príchodu na inkriminované miesto tam bol aspoň príslušník policajného zboru, ktorý mapoval situáciu a robil úradný zápis. A okrem neho aj tri poľské vozidlá, v ktorých čakali ľudia na vývin situácie. Po ukončení úradného zápisu prišli chlapi z dediny a odsunuté auto uložili na pôvodné miesto, naprieč súkromnou cestou. Marianna Varjanová verí, že nakoniec aj v Bratislave zvíťazí zdravý rozum podobne, ako v Prahe. Čo všetko ale musia v tomto prekrásnom kraji, podhodenom bratislavskými úradníkmi (a politikmi?) bezohľadným supom, túžiacim po veľkých peniazoch, ešte vytrpieť, kým k tomu dôjde?

Azda má pravdu jedna z protestujúcich žien, ktorá v uliciach Prešova povedala: Zobrali nám chlapov, ktorí musia zarábať v cudzine a na západnom Slovensku, teraz nám chcú zobrať aj vodu a čistý vzduch. Dá sa takto žiť?  

Správna otázka, veď zatiaľ ide iba o tri dediny. Ale koľko ich bude, keď sa rozbehne riadna ťažba? A tak, keď súdny človek sa z televíznej obrazovky dozvie, že na juhozápade tej istej krajiny padajú trestné oznámenia preto, že poľnohospodári vraj nesprávne aplikovali jedy proti hrabošom a ďalším škodcom poľných kultúr, ktoré by mohli uškodiť chráneným dravým vtákom, oprávnene sa zamýšľa, či ľudia už majú menšiu ochranu štátu ako zverina...