Ako kolegovia sme sa poznali v krajskej redakcii SMER v Banskej Bystrici, dokonca sme sedeli jednej kancelárii. Bol to vtedy orgán KV KSS, ale v tom roku 1968 už všeličo bolo inak, hoci tam vtedy caril veľký komunista Cvik, ale potom prišiel skvelý Baločan Anton Ťažký, človek čo rozumel životu, aj novinárskemu. Laco prišiel do redakcie z rozhlasu a tak v redakcii sa ocitli dvaja zaujímaví ľudia, básnik Mikuláš Kováč, veľmi impulzívny a ťažká váha rétoriky a vyrovnaný a múdrosťou kypiaci Laco Ballek. V tej našej kancelárii sa odohrávali debaty týchto dvoch, kde Miki Kováč nepustil Laca k slovu a keď ten niečo rozvážneho povedal, Miki chytil druhý dych rétorického cvičenia. Keď Miki odišiel bolo vidieť ako Laco nad jeho slovami uvažuje a dumá. Miki Kováč bol naozaj hotový inspiromat, aj pre nás vekove mladších, medzi nimi aj Laca Hagaru. Krajská redakcia Smer sa tak stala veľmi intelektuálnou redakciou, ktorú vytvoril šéfredaktor Jano Kučerák, rodák z neďalekého Hronca. Samozrejme Lackovi veľmi nevoňalo, keď mal napísať akési „otváraky“ teda články z úvodnej strany o všetkom možnom. Už vtedy jeho doménou bolo esejistické pretvorenie svojho myslenia do podoby úvah, čo nakoniec všetci pochopili, on totiž bol na to stvorený svojim zjavom. A jeho životné skúsenosti velili skôr k opatrnosti, ako k „divočine“, ktorú nemal rád. V tom nad nami naozaj vyčnieval, ale na druhej strane zdieľal s úsmevom nadšenie, ktoré sa prevalilo v redakcii po zrušení cenzúry. Ale jeho zverejnené úvahy a zamyslenia nikdy neskĺzli do osočovania a pod pás. V tú pamätnú noc 21. augusta 1968 sme takmer všetci boli v redakcii a čakali, kým sa pod oknami redakcie neobjavil desant, ktorý vznikol do redakcie a pekne nás z nej vyhnal. Laco vtedy zadumane s dáždnikom cez ruku meral Dolnú a Hornú ulicu a snažil sa pochopiť, čo sa vlastne stalo. Ešte sa na druhý deň zúčastnil hladovky posediačky pred redakciou, my horko krvnejší sme odišli do hôr nad Harmancom, kde sme písali a vo fabrike tlačili ilegálny Smer. To, že Laco nebol s nami sme chápali, toto nebol jeho štýl. Po rozprášení redakcie čase normalizácie som ešte zaregistroval ako sa akýsi normalizátor „navážal" do Laca v úvodníku Pravdy. Ešte šťastie, že vtedy existovali takí ľudia ako M. Válek či V. Mináč, ktorí nedovolili, aby normalizátori utopili takéhoto človeka a talentovaného spisovateľa, ktorý vyčnieval nad všetkých vtedy vyskočených autorov. Určite to pre neho samého nebolo ľahké, ale ako sa ukázalo na jeho talente to stopy nezanechalo. To, čo potom napísal a vyšlo, bolo naozaj produktom morálnej i občianskej zodpovednosti, boli to ukážky pevnej životnej koncepcie, či to bolo Južná pošta, Pomocník, to bol jednoducho Laco Ballek, ako sme ho poznali. A siahol do svojho detstva, mladosti. A je rovnako zaujímavé, že podobne občiansky statočné boli aj diela možno troška zaznávaného nebohého básnika Mikuláša Kováča. Vrchár, či Dolniak, ako o sebe hovoril Laco sa nestratil teda ani v Bratislave. Stretávali sme sa už len sporadicky, ale o tom srdečnejšie. Bol som však prekvapený, že sa dal na politiku a stal sa poslancom NR SR, na druhej strane jeho kandidatúra na prezidenta bola v poriadku, mohli sme mať prezidenta ako lusk. V čase návštevy predsedu vlády ČR Miloša Zemana sme sa stretli na východe republiky, vtedy bola Laco slovenským veľvyslancom Prahe. Pravdupovediac netváril sa veľmi nadšene, aj si vzdychol nad otázkou, či niečo píše, nebola mu očividne po chuti oná „trhová kultúra“ a jeho replika, „čo už mi pisári“ mi zaznievala dlho v ušiach. Až potom som to pochopil, keď roku 2013 vyšiel jeho Pisárov dlhý zápis. A vtedy som pochopil, že je to Lacová rozlúčka, samého so sebou i s nami. Pre mňa zostal nielen dobrým priateľom, ale aj najvýraznejším prozaikom Slovenska minulého storočia . A vždy tu po ňom zostane otázka : Kto sme a kam ideme ? My si ju ešte budeme klásť, až kým sa tak ako ty Lacko, nevzdialime z tejto cesty a potom si túto otázku klásť prestaneme. A už si ju nebude klásť asi nikto, alebo predsa sa len niekto nájde? Nech ti je teda milý Lacko slovenská zem ľahká.