Rozvrat alebo samorozpadávanie terajšieho vedenia Ukrajiny

Ukrajinská scéna bola v posledných týždňoch a bude aj v nasledujúcich týždňoch v úzadí pozornosti verejnosti a médií. Napriek tomu práve tu možno najlepšie vidieť slabiny a zlyhania doterajšej politiky americkej vlády ako aj vedenia Európskej komisie a Európskej únie. Predviedol to jednoznačný favorit Západu, bývalý gruzínsky prezident Michail Saakašvili vo chvíli keď sa vzdal kresla odeského gubernátora.

Bol to akt vyhlásenia vojny terajšiemu prezidentovi Petrovi Porošenkovi. Tomu istému, ktorý Saakašviliho vo chvíli keď čelil v domovskom Gruzínsku stíhaniu pre údajné porušovanie zákonov, menoval za gubernátora jednej po mnohých stránkach z najvýznamnejších oblastí Ukrajiny. Je to prvý takýto akt, prvé verejné obvinenie prezidenta od bývalého významného činiteľa, ktorý nijako nebol previazaný s ukrajinskou oligarchickou mafiou, s bezohľadnou polovojenskou vládou a oficiálnymi úradmi v guberniách, či velením armády nekontrolovateľnými nacionalistickými skupinami.

Americký favorit

Okrem toho išlo o dlhodobého favorita predovšetkým americkej zahraničnej politiky v poslednom poldruha desaťročí. Saakašvili doslova vyhnal svojho predchodcu Eduarda Ševarnadzeho spoza parlamentnej tribúny i z budovy parlamentu v pamätnej historickej scéne „revolúcie ruží“ v roku 2003. Nebola to len odvaha. Niekoľko mesiacov predtým navštívil Tbilisi bývalý americký minister zahraničných vecí a predtým šéf štábu Bieleho domu James Baker, aby sa pozhováral so svojím bývalým kolegom Ševarnadzem s ktorým, keď bol v čase perestrojky sovietskym ministrom zahraničných vecí, pripravovali koniec studenej vojny.A ako sa neskoršie ukázalo aj rozpad ZSSR.  Onen koniec, pri ktorým si sovieti „zabudli“ dať záväzne potvrdiť, že Severoatlantická aliancia NATO sa nebude rozširovať na Východ ani v prípade zjednotenia vtedajších dvoch nemeckých štátov. Baker bol pol roka pred revolučnou zmenou v Tbilisi, aby pohovoril so Ševarnadzem. A neuplynulo ani pol roka potom, čo nastúpil nový prezident, absolvent amerických škôl Saakašvili a do Tbilisi prišiel George Soros. A v rámci zmeny „revolúcie ruží“sa tam udomácnili mnohé nevládne organizácie, ktoré sa stali chrbtovou kosťou Saakašviliho zmien.

Najväčší škandál

A tento istý Saakšvili sa postaral v roku 2016  o najväčší politický škandál na Ukrajine. „ Prezident Porošenko v odeskej oblasti podporil dva klany: banditský, kriminálny klan vrahov a klan korupčníkov. Odeskú oblasť odovzdali nielen skorumpovaným ľuďom, ale nepriateľom Ukrajiny“ vyhlásil Saakašvili.  Na tom by nebolo na ukrajinské pomery nič ohromujúce, keby v jednom prípade nemenoval priamo primátora Odesy a v druhom priamo poslanca Verchovnej rady, teda novozvoleného parlamentu. Priamo obvinil Porošenka nielen z korupcie, ale aj zo „zrady revolúcie“. Za svoj cieľ označil „odstránenie toho bahna, ktoré zradilo ideály revolúcie a robí všetko pre to, aby orabovalo Ukrajinu a Ukrajincov do poslednej nitky.“ Ešte donedávna bol bývalý gruzínsky prezident symbolom zmeny, symbolom ukrajinských reforiem. Tie ako vieme sa robia už dlhý čas za trvalej pomoci zo Slovenska, tandemu bývalej strany SDKÚ M. Dzurindu a I. Mikloša, ku ktorým sa údajne občas pripája v rôznej forme aj I. Radičová, takisto zo zaniknutej SDKÚ. A práve tento fakt, že jeden či dvaja bývalí predsedovia vlády Slovenskej republiky a  bývalý viacnásobný minister hospodárstva a financií SR boli už dlhšie ako Saakašvili vo významných pozíciách poradcov, robí celý „príbeh“ pre nás dvojnásobne zaujímavým.

Poradcovia zo Slovenska

Nikomu na Slovensku netreba vysvetľovať čo znamená ostrý Saakašviliho slovník. Jednoducho sa vzdal funkcie za ktorú vďačí prezidentovi Porošenkovi, aby sa naplno mohol venovať úlohe poprednej osobnosti radikálnej opozície. Ale nielen to. Ukazuje, ako bol v Odeskej oblasti, hoci bol gubernátorom od roku 2015  a v úrade strávil 527, dní prakticky bezmocný voči mafiánsko – oligarchickým a nacionalistickým klanom, ktoré priamo ovládajú ekonomicky významnú oblasť štátu. Pritom aj samotný Saakašvili išiel od jedného škandálu do druhého. Od prevratu, ktorý sa udial za aktívnej pomoci Západu, pri ktorom priamo asistovali ministri zahraničných vecí troch významných štátov EÚ a NATO, zrejme ani na území, ktoré je plne pod kontrolou kyjevskej vlády sa situácia výrazne nezlepšuje, ale naopak, zhoršuje. Pre nás to nastavuje zrkadlo reálnej politiky EÚ a výsadku „našich“ poradcov v Kyjeve.