Aj podaktoré slovenské médiá sa aspoň okrajovo dotkli osláv 70. výročia armádneho športu, ktoré si pripomenuli na slávnostnom stretnutí 21.novembra toho roku  bývalí  a terajší športovci  Dukly, tak pražskej ako i jej mladšej slovenskej, ktorá má sídlo v Banskej Bystrici. Organizátori – Ministerstvo armády Českej republiky a Armádneho športového centra Dukla Praha napočítali medzi stovkami prítomných okolo 250 pretekárov a hráčov mužstiev s logom Dukla, ich trénerov, lekárov, fyzioterapeutov, mechanikov, samozrejme nechýbali ani televízne kamery, fotoreportéri, publicisti.  

„Setkáváme se, abychom oslavili sedmdesát let sjednocené armádní tělovýchovy,“ povedal v úvode svojho majstrovsky predneseného prejavu hneď na úvod plukovník JUDr. Jaroslav Priščák, PhD., riaditeľ ASC Dukla Praha, bývalý československý reprezentant v trojskoku, rodák z Košíc, ktorý vedie armádny šport v ASC Dukla plných 17 rokov

Keď sme s veľkou pozornosťou  načúvali  hodnotnému obsahu jeho vystúpenia neuniklo nám, akú dôstojnosť a pozornosť venovali jeho slovám aj veteráni i súčasníci z Dukly Banská Bystrica ktorí prijali na toto milé, hodnotné a nie každodenné slávnostné stretnutie pozvanie. Boli medzi nimi okrem iných člen olympijského futbalového mužstva  bývalého Československa, František Kunzo, futbalista ktorý futbalovo vyzrel v Dukle Banská Bystrica, aby spolu s ďalšími – z Dukly Praha – Janom Bergerom, Františkom Štambachrom, Miroslavom Netoličkoma,  Oldřichom Rottom, ale i hráčmi z vtedajších iných mužstiev kvalitnej federálnej ligy prevzali na LOH v Moskve zlaté olympijské medaily. Všímali sme si na oslavách aj bývalého veliteľa Dukly Banská Bystrica, dnes brigádneho generála vo výslužbe, Ivana Čierneho, našej pozornosti neunikol ani terajší riaditeľ Vojenského športového centra Banská Bystrica , podplukovník Roman Benčík, ale aj úspešný tréner skokanov na lyžiach v Dukle, ktorý v nej vychoval viacerých majstrov sveta  v tomto nádhernom a náročnom športe, vyše 82 ročný Miroslav Martinák, bronzový medailista  z MS z roku 1997 v behu na 110 metrov cez prekážky Igor Kováč, majster Európy z roku 1990 v atletickej chôdzi na 20 km trati Pavol Blažek, boli tam tiež bývalí atléti, maratónec Zdeno Michna a skokan do diaľky, neskôr úspešný tréner Ján Solčányi , ktorí stáli pri zrode Dukly Banská Bystrica medzi prvými, ešte v polovici 60 – tych rokov minulého storočia.

To isté platilo o ďalšom atlétovi, skokanovi do diaľky Pavlovi Tolnayiovi. Bol tam lekár MUDr. Ján Benda, úspešný futbalový tréner mládežníckych reprezentácií Československa Peter Benedik, reprezentačný tréner lyžiarov – skokanov Peter Schlang, bývalí atléti Dukly Milan Fekiač , Milan Slovák a Miloš Bátovský, ale aj ďalší. Všetci sa zhodli na jednom, že sa toho aj v armádnom športe za 70 rokov veľa zmenilo.

 V súčasnej Dukle Banská Bystrica sa ukazuje, že Dukla má vo svojich radoch stále špičkových športovcov sveta, viacerých z nich stále sa zlepšujúcich. Dukla je dobrá značka! Fantastická značka!

„Hlavně spoléháme na podporu Ministerstva obrany ČR,“ povedal okrem iného vo svojom vystúpení  Priščák v pasáži, keď hovoril o zomknutí armády s vrcholovým športom.

Na slávnostnom podujatí nechýbala narodeninová torta v tvare stupňa víťazov vo farbách Dukly. Slávnostnú atmosféru dotvárali rezké tóny a piesne v podaní folklórnej muziky, ktorá rozspievala slávnostnú sálu aj slovenskými pesničkami. Rozdávali tam darčeky, odovzdávali pamätné medaily  a oceneným aj vzácnu knihu majstra Jana Saudka „ Hviezdy“.

 Pamätné medaily prevzalo  14 prítomných olympijských víťazov s logom Dukly, medzi nimi aj František Kunzo. Ako prvá ju mala dostať 96 ročná Dana Zátopková, olympijská šampiónka z Helsínk. Na stretnutie neprišla pre zdravotné problémy ( ischias), ale keď ju ešte necelú polhodinu pred podujatím navštívil osobne veliteľ ASC Dukla Praha Jaroslav Priščák, prítomným slávnostného stretnutia odkázala:

 „Milí přátelé, Dukláci, všechny Vás zdravím. Byla bych ráda s Vámi, zvláště proto, že to je osmnáct let, co Ťopek (manžel a čtyřnásobný olympijský vítěz Emil Zátopek) odešel do nebeských končin, ale mám skoro dušu na jazyku. Přeju Vám další úspěchy. Ahoj, ahoj.“

Takto toto všetko  priblížil známy moderátor, športový komentátor už tradične v réžii Dukla Praha skvele zorganizovaného podujatia, Ladislav Škorpil.

Pekným momentom bolo odovzdanie krásnej drevorezby riaditeľom VŠC Dukla pplk. Romanom Benčíkom ako pamiatku na rodinnú, dlhoročnú, neformálnu, užitočnú spoluprácu.  Nádherný symbol dlhoročnej symbiózy medzi staršou sestrou a jej mladšou nasledovníčkou uzrel svetlo sveta v dielni majstra rezbára v Heľpe.

Keď sa dnes, s odstupom času vraciam svojimi publicistickými spomienkami k popisovanej udalosti nedá mi, aby som neodcitoval  majstra Jana Saudka, ktorý okrem iného pri odovzdávaní svojej skvelej knihy povedal:

„Dívám se na ty obrázky a jsem pohnut, dojat a kdesi cosi a až teď to vidím: vždyť já, sákryš, fotografoval ty nejhezčí dcery a syny mé vlasti! Těch deset let, co jsem tohle fotografoval, jsem byl člověk, který stojí na zemi a dívá se na noční oblohu plnou zářících hvězd. To oni jsou ty hvězdy – já sám jsem se tak vysoko nikdy nedostal. Ale směl jsem se na ně dívat. Neměl bych nikoho vyzdvihovat, to se nedělá, vím. Vzdor tomu to udělám: jeden obrázek, společný portrét tří olympijských vítězů, tří oštěpařů, mi vhání slzy do očí – a jsem na něj obzvláště pyšný – v něm se mi snad podařilo oslavit svou zemi. A vlastně zachytit naše dějiny v obrovském časovém úseku – a ještě k tomu je to klasický rodinný portrét, jak má být. Tři generace. Ale jak vznikl ten obrázek, snad blízký každému vlastenci? To je prosté: byl jsem u toho – a byl jsem tam v pravý čas“

Prečo to píšem? Na podaktorých internetových portáloch SR ( napr. na  www. bystricoviny.sk) bola odpublikovaná vecná, obšírna analýza darčeka našim, slovenským olympionikom, všetkým športovcom i ich priaznivcom, ktorý im k tohoročným Vianociam pripravila vláda SR. Bystricoviny  napríklad priniesli okomentovaním toho, čo vzácneho urobila táto vláda pre Duklu, Banskú Bystricu, šport v Slovenskej republike, ale i vo svete dosť dôkazov  o potrebe takého kroku. Inšpirovalo ma to z iného pohľadu, trochu v širších súvislostiach načrtnúť  ako sa dá pozerať a pristupovať k užitočným, krásnym a nezastupiteľným hviezdam na nebi športu. Nič nové pod slnkom vo svetovom športe. Ale nie každodenné a časté.

 Keďže som menoval podaktorých v prvej časti tohto príspevku  a aj v podaktorých iných médiách dostali  dostali slovo podaktorí členovia vlády i samotní  funkčne vysokí  funkcionári  športu, svojim citátom si na záver dovolím  vyzdvihnúť verejne ešte jedno :

 „Aká je podľa mojej skromnej mienky najrozumnejšia forma výchovy? Osobný príklad. V športe, pri športe a športom v súvislostiach života ľuďom ukázať, učiť, naučiť a rozvíjať, pomôcť a kontrolovať u každého tie prvky spoločenskej potreby pre kvalitný výkon a prístup, ktoré ľudia dobrej vôle a úžasného chcenia žiť lepšie, zdravšie, priateľskejšie, potrebujú ako soľ.  Pán minister  obrany SR. Vždy som si vážil ľudí a budem si vážiť takých naďalej, ktorí držia slovo. Vy ste ho povedali pri oslavách  50 ročnice Dukly Banská Bystrica v sále, kde sa konalo slávnostné stretnutie a teraz ste to potvrdili konkrétnym faktom. Tak majú vždy konať správni ministri! Rozprávam sa často o Vašich prístupoch k vrcholovému športu v armáde ako publicista so špičkovými športovcami, ktorí nám vozia cenné medaily i skúsenosti z veľkých svetových športových kolbíšť. Sú na Vašu adresu v prevažnej miere pozitívne.  Potvrdzujú, že ani olympijským medailistom by dávať lízať med cez sklo nebolo dôstojné. Toto je , ale výrečné, hlavne spoločensky úžasne prospešné a potrebné čo sa rozhodnutí vlády pre šport stalo!“

Jozef Mazár, publicista a nositeľ Pamätnej medaily

k  70. výročiu armádneho športu udelenej

ministrom obrany Českej republiky a ASC Dukly Praha