Vlani v predvečer výročia Slovenského národného povstania sa v jednom z bratislavských domovov konala milá rodinná slávnosť – v kruhu blízkych a najmä manželky Márie prezývanej láskavo Mici sa dožil sto rokov inžinier Ľudovít Andil. Tento rodák z východného Slovenska rozšíril paletu významných ľudí, novinárov, ktorú táto časť našej vlasti dala československej žurnalistike.

Inžinier Andil preukázal mimoriadnu vytrvalosť a až donedávna aktívne komunikoval so svojimi kolegami z Únie slovenských novinárov, ktorej bol zakladajúcim členom a aktívne sa zúčastňoval jej podujatí. Dnes, žiaľ, už len môžeme vysloviť čo najúprimnejšiu sústrasť manželke, s ktorou prežil bez mála sedem desaťročí, synovi a dcére, lebo sa už nedožil tohtoročných 101 narodenín. Dôstojný pohreb zvýraznilo, že posledná rozlúčka sa konala s vojenskými poctami, okrem iného bol pán Andil nositeľom vyznamenania Za chrabrosť, ktoré mu udelil československý prezident – generál Ludvik Svoboda. Žiaľ, je nám ľúto, že pri príležitosti storočnice v ére slovenskej samostatnosti sa mu už takého uznania nezaslúžene nedostalo.

 V týchto dňoch spomíname, ako si na jednom z nedávnych stretnutí Únie prišiel osobne prevziať z rúk iného významného rodáka, predsedu PhDr. Jozefa Kuchára,  Cenu Gaba Zelenaya. Bolo vtedy dojemné počúvať slová poďakovania od tohto zrejme najstaršieho slovenského novinára, niekdajšieho stáleho československého zahraničného spravodajcu vo vtedajšej západnej Európe. Mnohé z jeho rozborov osobitne rakúskej politiky môže spokojne uverejniť aj dnes, vecnosť analýz a informácií len dokumentujú profesionalitu a schopnosť držať sa faktov. To ho držalo dlhé desaťročia, takmer celoživotne aj v práci v tlačovej agentúre, ktorej venoval mnoho energie, čím si získal rešpekt a uznanie tak kolegov v Bratislave ako aj v Prahe. Skromný distingvovaný pán Andil neraz v spoločnosti o desať rokov mladšej manželky Mici, ktorá pracovala v Slovenskom národnom divadle, bol nekaždodenným zjavom v rozmanitej, niekedy až búrlivej slovenskej či československej novinárskej obci počas mnohých rokov neraz prudkých, prevratných zmien. Bol jedným z výnimočných členov Únie slovenských novinárov.

Všetko sa preňho, východniara z Humenného, začalo vlastne tiež Povstaním. Ako dynamický vysokoškolák  počas prázdnin si privyrábal v hudobných kapelách, bol ich vítanou súčasťou. A tak to bolo aj v lete 1944. Len výnimočne nám spomínal, ako hral hosťom v Sklených Tepliciach. Medzi hosťami boli aj nemeckí vojaci či dôstojníci, ktorí do tejto oblasti chodili osobitne zbierať informácie a kontaktovať sa so svojimi agentmi z miestneho obyvateľstva. V čase vojenských príprav Povstania každá nepozornosť mohla vzbudiť neželaný záujem a dobrá nálada pri dobrej hudbe neraz prilákala neobľúbených hostí natoľko, že sa riadne zabudli, otupil sa ich snoričský záujem.

Keď vypuklo Povstanie, rozhodnutie mladého vysokoškoláka bolo jasné – prihlásil sa rovno do jeho služieb a stal sa členom vysokoškolského práporu vytvoreného generálom Jánom Golianom. Toho práporu, ktorý bol o dva mesiace, po potlačení Povstania a dobytia Banskej Bystrice, určený k ochrane generálov Viesta a Goliana, veliacej špičky Prvej československej armády na Slovensku. Tak sa v oblasti Pohronského Bukovca stal svedkom udalostí, ktoré viedli k vyzradeniu úkrytu a napokon i toho, ako vlastne došlo zajatiu oboch generálov nemeckou jednotkou. A očitým svedkom udalostí, prečo vlastne jednotka nesplnila svoju hlavnú úlohu – postarať sa o bezpečnosť generálov. Medzi pozoruhodné príbehy Povstania patrí aj epizóda, ako sa vysokoškolák Andil dostal z nemeckého zaistenia, do ktorého sa dostala celá vysokoškolská jednotka. Pri doprave do sústreďovacieho tábora v Sliači vďaka svojim zlatým hodinkám a záujmu rovesníkov z nemeckej patroly o ne, sa zachránil. Keď z rozprávania nemeckej patroly pochopil, že sa im hodinky páčia a hovoria, že aj tak už ich nebude potrebovať, sám im ich ponúkol a tak dal najavo, že všetkému čo hovorili rozumie a vo chvíli nepozornosti sa mu podarilo uniknúť. Je to košatý príbeh.

Táto životná skúsenosť formovala aj všetky ostatné životné kroky tohto odbojára, antifašistu, na desaťročia sa stal pracovníkom, ktorý prispel k formovaniu novinárskej práce v tlačovej agentúre a po roku 1989 bol významnou postavou pri formovaní profilu Únie slovenských novinárov.

Vlani v lete podpredseda ÚSN vykonal symbolickú cestu do Pohronského Bukovca, miesta spomienok na dvoch generálov, Viesta a Goliana, o ktorých osude a smrti dodnes nič nevieme. Práve tak, ako sme nechali zapadnúť do zabudnutia osudy mladých ľudí vystavených takému istému nebezpečenstvu smrti. V malej osade so 106 obyvateľmi bez pošty a pohostinstva, je len od nedávna osemtonový kus žuly na pamäť oboch generálov. A tak sme k nemu pridali kus kameňa na pamiatku nezabúdania na mladého vysokoškoláka, ktorý tu smrti vďaka hodinkám unikol, ako pripomienku nezabúdania na to, aké rozvetvené príbehy súvisia s Povstaním.

Pri výročí, pri storočnici, sme boli, ako povedal predseda ÚSN J. Kuchár, vedno s inžinierom Andilom a jeho rodinou, osobitne manželkou Máriou, s koreňmi v rodine Hirner a Gschill, o. i. časťou chýrnej huncokárskej tradície v Malých Karpatoch. Osobitne v ťažkých chvíľach doma a potom v opatrovateľskom zariadení preukázala o desať rokov mladšia manželka, pani Andilová, nesmierne veľa trpezlivosti a duševných ako aj fyzických síl v neľahkých mesiacoch.  Patrí tejto výnimočnej žene za túto duševnú silu a vytrvalosť nesmierny obdiv, na poslednej rozlúčke s kňazom sme si uvedomili, akú silu dávala pevná viera a pracovitosť tomuto manželskému páru.