Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava
Vladimír Dobrovič
0915 798 909
mail: skrozhlad@gmail.com
Kontakty
Naši partneri:
Vladimír Mezencev, novinár a publicista oslávil sedemdesiatku – Jozef Kuchár
V dobrom zdraví, plný optimizmu a vo vysokom profesionálnom nasadení sa v uplynulých dňoch Ing. Vladimír Mezencev, dožil sedemdesiatky. Stále aj v dňoch sviatočných o ňom platí: novinár, publicista, organizátor a cestovateľ telom aj dušou. V súčasnosti sa mierou vrchovatou podieľa na tvorbe dvojtýždenníka Slovenský rozhľad a časopisu Svet športu.
Dni sa míňajú akosi prirýchlo, čas plynie mohutným tokom, napriek tomu pri životných jubileách sa musí nájsť príležitosť na obzretie sa späť. Jubilant tak môže učiniť s pokojným pocitom z množstva dobre zvládnutých povinností i predsavzatí. Či to bolo dávno, keď sa po rôznych peripetiách rozhodol pre novinársku prácu a dodnes mu pero nik z ruky nevytrhol. Jednoducho to nie je možné. Publicistika bola a je jeho život. A život sám? Veľa je toho, čo vykonal po absolvovaní vysokoškolského štúdia. Pôsobil na rôznych postoch v mnohých redakciách. Svoju novinársku púť začal v Československej televízii štúdio Košice v oddelení produkcie umeleckých programov a potom v spravodajstve. Bol redaktorom podnikového časopisu Oceľ východu a vyše desať rokov pracoval ako redaktor v denníku VEČER Košice. Veľký kus práce vykonal ako komentátor Východoslovenských novín. Po roku 1990 viedol v Košiciach filiálku denníka Slovenská republika a potom spolupracoval s denníkom NOVÝ DEŇ.
Oslávenec, s ktorým vždy je o čom hovoriť na rôzne témy, patrí k tým, čo radi počúvajú názory iných. Práca novinára je na prvom mieste. Charakterizuje ju neustály zhon, napätie, ale aj zanietenie pre dôsledné plnenie pracovných povinností. Venuje sa im s nevšedným elánom a príslovečnou dôslednosťou talentovaného žurnalistu. „Veľmi dobre si uvedomujem, že práca redaktora prináša nielen neodkladné povinnosti, ale aj príjemné starosti, lebo napĺňa zmysel plnohodnotného žitia, ktorému by nemal chýbať aj kúsok šťastia i pokory. Žiaľ, v dnešných zložitých a komplikovaných časoch je mnoho vecí priam účelových. Týka sa to aj úprimného priateľstva a vzťahov medzi kolegami a spolupracovníkmi. Mrzí ma, že aj láska je neraz účelová a krehká ako porcelán. No láska k novinám a literatúre je napodiv celoživotná. Hoci aj tu dochádza k nejednému sklamaniu, ktoré sa vzápätí zmení na radosť. Azda aj preto som novinárčine stále verný.“ Z mnohých jeho vyznaní jednoznačne vyplýva, že už v mladosti a počas stredoškolského štúdia pociťoval vnútornú potrebu v niečom vyniknúť, dokumentovať svoj talent, húževnatosť a vytrvalosť. Už dávnejšie mnohí kompetentní s radosťou, iní so závisťou konštatovali, že sny mladosti sa mu podarilo naplniť mierou vrchovatou. Aj dnes je stále rázny, presný a otvorený. Nepozná bočné žurnalistické chodníčky. Stále je príkladom v náročnosti na seba a zodpovedný nielen za výsledky vlastnej tvorby ale aj za kvalitu práce svojich kolegov a spolupracovníkov.
V plnom nasadení si pripomenul, že čas je večný bežec a do kroniky plodného života mu pripísal ďalší rok. S odkazom, že mnoho sa dá prežiť aj v sedemdesiatke, avšak iba vtedy, ak sa všetko prežíva úsmevne, s nadhľadom, s patričnou dávkou príjemného aj ostrého humoru. Potom sa ani po sedemdesiatke život nezdá byť záľahou ale potešením. Potešením z užitočnosti pre tých ostatných. Svoj život si nevie predstaviť bez tvorivej a organizátorskej činnosti i častého cestovania. Má radosť z toho, že v čase, keď mnohí oddychujú a lamentujú, môže osloviť svojich čitateľov a zároveň prejaviť osobné pocity svojho vnútra hodnotným slovom prinášajúcim nádej, optimizmus aj kritický pohľad na veci vôkol nás. „Veľmi dobre viem, že slovo je mocná zbraň. V nesprávnych rukách dokáže nivočiť, rúcať a spôsobovať aj bolesť. Mojim krédom je: písať pravdu, aj tú nepríjemnú, verifikovať informácie. Odmietam úmyselné novinárske omyly, neznášam lajdáckosť a usilujem sa neubližovať, aby som sa potom nemusel ospravedlňovať.“
Málo je ľudí o ktorých môžeme s istotou povedať alebo napísať: je mužom na správnom mieste. Vlado k nim patrí. Je vzorom dôslednosti, ktorá v súčasnosti nenachádza patričnú odozvu. Široký rozhľad, koncepčnosť, vysoká predvídavosť, profesionalita charakterizujú celú jeho osobnosť. Pôsobenie na rôznych postoch sa v jeho prípade zakaždým spájajú so záujmom o problémy slovenského národa, o život obyčajných ľudí práce a športovcov predovšetkým. V publicistike sa nevyhýba žiadnym témam. Okrem problematiky športu píše o ekonomike, politike aj o medziľudských vzťahoch. „Mrzí ma, že ľudská dôstojnosť a hodnota človeka sa začala merať množstvom peňazí a majetku. Je mi smutno, keď sa dnes žiaci základnej školy delia na bohatých a chudobných, keď mladé športové talenty nemajú možnosť prejaviť svoje schopnosti z nedostatku peňazí. Vždy som doslova bojoval za spravodlivosť na ihrisku aj v spoločenskom živote,“ zdôrazňuje náš jubilant.
Aj dnes obetavo, s patričnou dôslednosťou pracuje v Klube športových redaktorov Únie slovenských novinárov aj v Slovenskej rade Združenia slovanskej vzájomnosti v Bratislave. Jeho doterajšia životná cesta je poznačená veľkou obetavosťou a neustálym bojom za veci užitočné a potrebné. Napriek rôznym ťažkostiam, peripetiám, ľudskej závisti všetky prekážky, ktoré mu život a nežičliví jednotlivci postavili do cesty, úspešne prekonával. Aj on podobne ako mnohí z nás narazil na neprajnosť. Rýchlo vstal a pokračoval ďalej. Šport, ktorý má veľmi rád, mu dodával nové nadšenie i zanietenie. V jeho prípade treba doplniť aj nevšedný zmysel pre fair play. Samozrejme, že má aj neprajníkov. To k výrazným osobnostiam, vyčnievajúcim z radu, celkom prirodzene patrí. Čas na rozhovor, či skôr debatu, plynul veľmi rýchlo. Ohlásil, že roky preleteli a môj spolubesedník prekročil 6. februára 2014 sedemdesiatku. Na chvíľu sa ocitol v epicentre pozornosti svojho najbližšieho okolia. V atmosfére rodinného tepla prichádzali blahoželať príbuzní, priatelia a spolupracovníci. Na domové dvere zaklopali aj starí známi, aby oslávencovi pripomenuli, že je tu, že sa nedá ničím odškriepiť ani zamlčať ten ďalší míľnik na jeho ceste životom.
Gratulácie, úprimné stisky rúk sa premenia na čas minulý a slávnostnú chvíľu pripomínajú ešte niekoľko dní kvety vo vázach po celom dome, dar od manželky, detí, vnúčat, diplom i plaketa, čo už našli svoje miesto medzi ostatnými. Telegramy, ktoré nezabudli poslať priatelia. V mene nepočetnej, ale v priateľstve silnej skupiny bývalých aj terajších kolegov aj v športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave žičím nášmu činorodému sedemdesiatnikovi len to najlepšie a také pevné zdravie, aká je sila novinárskej mágie a trvalá láska k nej. V nádeji, že ho neprekvapí predčasné starnutie a že azda o päť rokov, keď ľudia prestanú žiť za zatvorenými dverami a so zatvoreným srdcom, budeme mať príležitosť opäť zdvihnúť čašu perlivého a stisnúť ruku.
Dni sa míňajú akosi prirýchlo, čas plynie mohutným tokom, napriek tomu pri životných jubileách sa musí nájsť príležitosť na obzretie sa späť. Jubilant tak môže učiniť s pokojným pocitom z množstva dobre zvládnutých povinností i predsavzatí. Či to bolo dávno, keď sa po rôznych peripetiách rozhodol pre novinársku prácu a dodnes mu pero nik z ruky nevytrhol. Jednoducho to nie je možné. Publicistika bola a je jeho život. A život sám? Veľa je toho, čo vykonal po absolvovaní vysokoškolského štúdia. Pôsobil na rôznych postoch v mnohých redakciách. Svoju novinársku púť začal v Československej televízii štúdio Košice v oddelení produkcie umeleckých programov a potom v spravodajstve. Bol redaktorom podnikového časopisu Oceľ východu a vyše desať rokov pracoval ako redaktor v denníku VEČER Košice. Veľký kus práce vykonal ako komentátor Východoslovenských novín. Po roku 1990 viedol v Košiciach filiálku denníka Slovenská republika a potom spolupracoval s denníkom NOVÝ DEŇ.
Oslávenec, s ktorým vždy je o čom hovoriť na rôzne témy, patrí k tým, čo radi počúvajú názory iných. Práca novinára je na prvom mieste. Charakterizuje ju neustály zhon, napätie, ale aj zanietenie pre dôsledné plnenie pracovných povinností. Venuje sa im s nevšedným elánom a príslovečnou dôslednosťou talentovaného žurnalistu. „Veľmi dobre si uvedomujem, že práca redaktora prináša nielen neodkladné povinnosti, ale aj príjemné starosti, lebo napĺňa zmysel plnohodnotného žitia, ktorému by nemal chýbať aj kúsok šťastia i pokory. Žiaľ, v dnešných zložitých a komplikovaných časoch je mnoho vecí priam účelových. Týka sa to aj úprimného priateľstva a vzťahov medzi kolegami a spolupracovníkmi. Mrzí ma, že aj láska je neraz účelová a krehká ako porcelán. No láska k novinám a literatúre je napodiv celoživotná. Hoci aj tu dochádza k nejednému sklamaniu, ktoré sa vzápätí zmení na radosť. Azda aj preto som novinárčine stále verný.“ Z mnohých jeho vyznaní jednoznačne vyplýva, že už v mladosti a počas stredoškolského štúdia pociťoval vnútornú potrebu v niečom vyniknúť, dokumentovať svoj talent, húževnatosť a vytrvalosť. Už dávnejšie mnohí kompetentní s radosťou, iní so závisťou konštatovali, že sny mladosti sa mu podarilo naplniť mierou vrchovatou. Aj dnes je stále rázny, presný a otvorený. Nepozná bočné žurnalistické chodníčky. Stále je príkladom v náročnosti na seba a zodpovedný nielen za výsledky vlastnej tvorby ale aj za kvalitu práce svojich kolegov a spolupracovníkov.
V plnom nasadení si pripomenul, že čas je večný bežec a do kroniky plodného života mu pripísal ďalší rok. S odkazom, že mnoho sa dá prežiť aj v sedemdesiatke, avšak iba vtedy, ak sa všetko prežíva úsmevne, s nadhľadom, s patričnou dávkou príjemného aj ostrého humoru. Potom sa ani po sedemdesiatke život nezdá byť záľahou ale potešením. Potešením z užitočnosti pre tých ostatných. Svoj život si nevie predstaviť bez tvorivej a organizátorskej činnosti i častého cestovania. Má radosť z toho, že v čase, keď mnohí oddychujú a lamentujú, môže osloviť svojich čitateľov a zároveň prejaviť osobné pocity svojho vnútra hodnotným slovom prinášajúcim nádej, optimizmus aj kritický pohľad na veci vôkol nás. „Veľmi dobre viem, že slovo je mocná zbraň. V nesprávnych rukách dokáže nivočiť, rúcať a spôsobovať aj bolesť. Mojim krédom je: písať pravdu, aj tú nepríjemnú, verifikovať informácie. Odmietam úmyselné novinárske omyly, neznášam lajdáckosť a usilujem sa neubližovať, aby som sa potom nemusel ospravedlňovať.“
Málo je ľudí o ktorých môžeme s istotou povedať alebo napísať: je mužom na správnom mieste. Vlado k nim patrí. Je vzorom dôslednosti, ktorá v súčasnosti nenachádza patričnú odozvu. Široký rozhľad, koncepčnosť, vysoká predvídavosť, profesionalita charakterizujú celú jeho osobnosť. Pôsobenie na rôznych postoch sa v jeho prípade zakaždým spájajú so záujmom o problémy slovenského národa, o život obyčajných ľudí práce a športovcov predovšetkým. V publicistike sa nevyhýba žiadnym témam. Okrem problematiky športu píše o ekonomike, politike aj o medziľudských vzťahoch. „Mrzí ma, že ľudská dôstojnosť a hodnota človeka sa začala merať množstvom peňazí a majetku. Je mi smutno, keď sa dnes žiaci základnej školy delia na bohatých a chudobných, keď mladé športové talenty nemajú možnosť prejaviť svoje schopnosti z nedostatku peňazí. Vždy som doslova bojoval za spravodlivosť na ihrisku aj v spoločenskom živote,“ zdôrazňuje náš jubilant.
Aj dnes obetavo, s patričnou dôslednosťou pracuje v Klube športových redaktorov Únie slovenských novinárov aj v Slovenskej rade Združenia slovanskej vzájomnosti v Bratislave. Jeho doterajšia životná cesta je poznačená veľkou obetavosťou a neustálym bojom za veci užitočné a potrebné. Napriek rôznym ťažkostiam, peripetiám, ľudskej závisti všetky prekážky, ktoré mu život a nežičliví jednotlivci postavili do cesty, úspešne prekonával. Aj on podobne ako mnohí z nás narazil na neprajnosť. Rýchlo vstal a pokračoval ďalej. Šport, ktorý má veľmi rád, mu dodával nové nadšenie i zanietenie. V jeho prípade treba doplniť aj nevšedný zmysel pre fair play. Samozrejme, že má aj neprajníkov. To k výrazným osobnostiam, vyčnievajúcim z radu, celkom prirodzene patrí. Čas na rozhovor, či skôr debatu, plynul veľmi rýchlo. Ohlásil, že roky preleteli a môj spolubesedník prekročil 6. februára 2014 sedemdesiatku. Na chvíľu sa ocitol v epicentre pozornosti svojho najbližšieho okolia. V atmosfére rodinného tepla prichádzali blahoželať príbuzní, priatelia a spolupracovníci. Na domové dvere zaklopali aj starí známi, aby oslávencovi pripomenuli, že je tu, že sa nedá ničím odškriepiť ani zamlčať ten ďalší míľnik na jeho ceste životom.
Gratulácie, úprimné stisky rúk sa premenia na čas minulý a slávnostnú chvíľu pripomínajú ešte niekoľko dní kvety vo vázach po celom dome, dar od manželky, detí, vnúčat, diplom i plaketa, čo už našli svoje miesto medzi ostatnými. Telegramy, ktoré nezabudli poslať priatelia. V mene nepočetnej, ale v priateľstve silnej skupiny bývalých aj terajších kolegov aj v športových redaktorov Únie slovenských novinárov v Bratislave žičím nášmu činorodému sedemdesiatnikovi len to najlepšie a také pevné zdravie, aká je sila novinárskej mágie a trvalá láska k nej. V nádeji, že ho neprekvapí predčasné starnutie a že azda o päť rokov, keď ľudia prestanú žiť za zatvorenými dverami a so zatvoreným srdcom, budeme mať príležitosť opäť zdvihnúť čašu perlivého a stisnúť ruku.
Jozef Kuchár
predseda Únie slovenských novinárov
predseda Únie slovenských novinárov
Powered by Quick.Cms