NA SVOJU AKADÉMIU JE PATRIČNE HRDÝ, NESIE JEHO MENO A RAZ V NEJ MOŽNO VYRASTIE NOVÝ KRÁĽ

O slovenských futbalových kráľoch sa nielen doma hovorí vždy s rešpektom a úctou. Bez ohľadu na to, či naša reprezentácia mala za sebou vydarenejší, alebo dokonca katastrofálny rok, tí, ktorí preberali korunu boli vždy uznávané osobnosti. Žiadni jednookí medzi slepými. Už úplne prvý z nich – Peter Dubovský – obliekal dres slávneho Realu Madrid, čo sa až doteraz nepodarilo žiadnemu inému Slovákovi. Od roku 1993 sa v „kráľovskej listine“ zapísalo iba 14 mien, veď piati získali túto cennú trofej aspoň dvakrát, Marek Hamžík až osemkrát, Milan Škriniar a Martin Škrtel po štyrikrát, Dušan Tittel o raz menej ... Nečudo, že dostať sa do zoznamu medzi takéto osobnosti sa mnohým elitným hráčom nikdy nepodarí. Darmo, čo rok, to môže byť dekorovaný iba jeden z množstva kandidátov.

V jubilejnom roku zrodu samostatnej Slovenskej republiky si svoje vyhlásenie za najlepšieho slovenského futbalistu roka pripomína aj košický rodák Vladimír Janočko – víťaz ankety v 10.roku suverénneho Slovenska – teda v roku 2003. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok.

- Spomenul vám niekto z vášho okolia, okruhu priateľov a príbuzných, že máte dôvod k oslave?

- Zatiaľ nie, redakcia Slovenských národných bola prvá, ktorá mi pripomenula toto jubileum. V závere roka, kedy sa zvykne vyhlasovať nový futbalový kráľ, by som si na to určite spomenul. Samozrejme, túto anketu tradične pozorne sledujem.

-Vráťme sa teda o dve desaťročia dozadu. Rok 2003 bol pre vás neobyčajne úspešný. Košický futbal si pripomínal svoju storočnicu a odborníci, tréneri i najvýznamnejšie vtedy ešte žijúce osobnosti, spojené s futbalom v druhom najväčšom slovenskom meste, v ankete vybrali jedenástku storočia. Dostali ste sa do nej ako najmladší, mali ste iba 26 rokov, k takým futbalovým hviezdam ako Jaroslav Pollák, Jozef Móder, Ján Kozák, Anton Švajlen, Ján Strausz... O niekoľko mesiacov neskôr vás rakúski bundesligoví tréneri vyhlásili za najlepšieho hráča tamojšej najvyššej súťaže, teda získali ste Trofej Bruno a v závere roka ste sa stali slovenským futbalovým kráľom!

- Tieto ocenenia rozhodne nemožno považovať za blesk z jasného neba. Už v predchádzajúcom roku, teda v 2002 ma v Rakúsku vyhlásili za futbalistu roka, doma na Slovensku som sa stal korunným princom futbalového kráľa Miroslava Mintáľa, teda v ankete o nášho futbalového kráľa som skončil druhý.

-Na prelome tisícročí ste zažívali skutočne slávne a úspešné hráčske obdobie. Veď s 1.FC Košice ste sa stali dvojnásobným majstrom Slovenska v rokoch 1997 a 1998, víťazom národného Superpohára, na vlastnej koži ste okúsili, čo je to prebojovať sa a hrať v skupinovej fáze Ligy majstrov, v slovenskej Jedenástke roka sa vaše meno po prvýkrát objavilo už v roku 1999...

- Počas troch desaťročí existencie samostatného slovenského futbalu sa iba dvom mužstvám úspešne podarilo prejsť ťažkými vyraďovacími súbojmi a nakoniec sa prebojovať do jednej zo skupín elitnej európskej klubovej súťaže, konkrétne nám Košičanom a Petržalke. Áno, hostili sme vtedy také slávne tímy ako Manchester United, Juventus Turín Feyenoord Rotterdam! Nastupoval som vo všetkých stretnutiach v základnej zostave a ešte nie tak dávno sa mi ani nesnívalo, že budem hrať proti takým osobnostiam svetového futbalu ako vtedy boli Zidane, Del Piero či Deschamps. Bolo to v ročníku 1997/98 a i keď odvtedy v Hornáde pretieklo veľmi veľa vody, na to obdobie sa jednoducho nedá zabudnúť.

-Z Košíc viedla vaša futbalová cesta na iba ročné pôsobenie v Grécku ale po ňom nasledovala skvelá etapa hráčskej kariéry v susednom Rakúsku. Trvala až jedenásť rokov, deväť z nich v elitnej súťaži a jej výsledkom okrem už spomenutých individuálnych ocenení bol zisk dohromady štyroch titulov, po dva s Austriou Viedeň a Red Bullom Salzburg, troch Rakúskych pohárov a dvoch Superpohárov, všetky s Austriou. Skutočne vynikajúca bilancia!

- Možno, keby ma neprenasledovali zranenia tak tých kolektívnych trofejí by bolo i viac. Samozrejme, vážim si to a som hrdý na svoje pôsobenie u našich juhozápadných susedov, na to, že som dôstojne reprezentoval svoje kluby aj v európskych pohárových súťažiach, ale predsa je stále niečo, čo ma mrzí: rakúska najvyššia súťaž nemala vtedy až takú vysokú úroveň, že by pred ňou svetoví experti snímali svoje klobúky z hláv. Práve pre môj nie najideálnejší zdravotný stav som sa nemohol posunúť do kvalitnejšej súťaže, napríklad v Nemecku, Taliansku či Španielsku, alebo vo Francúzsku.

-Pri tom skromnom bilancovaní vašej hráčskej kariéry nemožno nespomenúť vaše pôsobenie v slovenských reprezentáciách. Veď žije ešte dosť priaznivcov futbalu, ktorí si stále pamätajú váš nádherný gól z priameho kopu v roku 2003 v anglickom Middlesbroughu...

- Hrala sa vtedy kvalifikácia o postup na európsky šampionát 2004 v Portugalsku. V prvom stretnutí s Anglickom v Bratislave sme vyhrávali gólom Szilárda Németha 1:0, ale nakoniec prehrali 1:2. Žiaľ, rovnaká situácia sa zopakovala v odvete. Prvý polčas sme síce tým mojím gólom vyhrali, ale po zmene strán inkasovali dva. Touto prehrou sa definitívne rozhodlo o tom, že na majstrovstvá Európy nepocestujeme. Čo sa týka mojej účasti v rôznych reprezentačných výberoch, začínal som v nich hrávať už ako 15-ročný, teda ešte za čias existencie Československa. Dohromady som za Slovenskú republiku v rokoch 1999-2006 odohral 56 stretnutí a vsietil v nich tri góly.

-Na prelome tisícročí bol 1.FC Košice azda najbohatší klub na Slovensku a mohol si dovoliť kupovať hráčov zo všetkých svetových strán. Predsa však, šancu hrať vo vtedajšej Corgoň lige ste dostali aj vy ako vlastný odchovanec...

- Nielen ja, ale i ďalší budúci reprezentanti, napríklad brankár Kamil Čontofalský, Marek Zábavník, Radoslav Zábavník... Konkrétne v mojom prípade na tom mali zásluhu aj niektorí tréneri. Jozef Kopejko upozorňoval na moje výkony zostavovateľov reprezentačných výberov už v mojom žiackom veku, v „dvadsaťjednotke“ ma viedol vynikajúci odborník Dušan Radolský, šancu hrať v našej najvyššej súťaži mi dal Ján Zachar, veľký kvalitatívny skok vpred som urobil pod vedením Jána Kozáka. Vynikajúci tréneri ma viedli aj v Rakúsku.

-O vašom úprimnom vzťahu k futbalu svedčí aj to, že ste mu zostali verný aj v časoch kedy vás už neživil. Profesionálnu kariéru ste ukončili v roku 2014 v druholigových Michalovciach, ktoré sa už vtedy netajili ambíciami postúpiť medzi elitu. Svojími nádhernými gólmi, aké diváci môžu vidieť iba sporadicky aj v najvyššej súťaži, ste zabávali fanúšikov v VI.lige, spolu so synom Michalom ste hrávali za obec Malá Ida...

- Aj amatérsky dedinský futbal má svoje čaro, ale aj on potrebuje svojich obetavých nadšencov a nezištných podporovateľov.

-V súčasnosti ste tréner i manažér v jednej osobe, ale venujete sa už iba mládežníckemu futbalu a to dokonca vo vlastnej akadémii. Prečo práve tým najmladším?

- Trénerstvo ma síce lákalo, ale zároveň som si uvedomoval, že moja budúcnosť bude v takom prípade v kočovnom živote – a to som rozhodne nechcel. Rodina bola u mňa vždy na prvom mieste. Rozhodol som sa preto založiť futbalovú akadémiu, existuje už deviaty rok. V súčasnosti v nej máme 120 chlapcov vo veku od päť do 18 rokov. Akadémia nesie moje meno, nie je anonymná ako v prípadoch keď pôsobia pri kluboch. Snažím sa robiť svoju prácu čo najlepšie, svojím menom rozhodne nechcem hazardovať. Môžem povedať, že ide o akýsi rodinný podnik, manželka Zuzana má na starosti organizačnú a administratívnu prácu.

-Akadémie sú už v dnešnom futbalovom svete samozrejmosťou, majú ich všetky najúspešnejšie kluby. Na druhej strane odborníci tvrdia, že tí najlepší hráči vyrastali s loptou na nohe na uliciach a v parkoch...

- Súhlasím s týmto názorom. Trénoval som na kvalitných trávnikoch, ale moju generáciu veľa naučil aj uličný futbal. V detstve sme nemali veľa možností na pestré trávenie voľného času, ulice a improvizované ihriská medzi obytnými domami nám dávali možnosť rozvíjať všestrannosť.

-Vráťme sa k vašej futbalovej akadémii. Páči sa nám, že na rozdiel od iných ľudí, pôsobiacich v športe, nerozprávate o tom, čo by ste chceli, ale nedá sa nič robiť, lebo chýbajú financie. Ako je to dnes pracovať s deťmi, ktoré žijú v iných podmienkach a možnostiach, než mala vaša generácia?

- Každému, teda aj nám, by sa nejaké tie eurá navyše zišli. Rozhodne však preto nebudeme plakať. Pri rozdeľovaní dotácií zo Slovenského futbalového zväzu však vládne určitý chaos a neporiadok, ale to si musia vyriešiť samotní zodpovední funkcionári. Čo sa týka súčasných detí vidíme, že sú pod mnohými okolitými vplyvmi, chýba im pocit súťaživosti, než prídu k nám je na nich vidieť, že im chýba aj pravidelný pohyb. Vedieme ich k tomu, aby futbal v prvom rade považovali za zábavu, príťažlivú hru, dbáme o ich všestranný fyzický rozvoj. Učíme ich, že dosiahnuť dobrý výsledok sa dá iba cieľavedomou a poctivou prípravou a vo futbale je veľmi veľa dôležitejších vecí než samotný výsledok zápasu. Zatiaľ so svojou prácou môžeme byť spokojní, mená niektorých našich odchovancov sú už na súpiskách mužstiev Niké ligy a samozrejme aj nižších súťaží.

-Ste otcom troch synov a tí už vedeli čo je to futbal od svojich prvých krokov. Ako pokračovali ďalej, už na ihriskách?

- Najstarší Michal mal pred sebou celkom slušnú kariéru, ale zranenie spôsobilo to, že sa venuje iba amatérskej hre. Druhý v poradí Jakub má 19 rokov a hrá zatiaľ IV. ligu. Uvidíme, čo bude ďalej. Azda najviac talentu po mne zdedil najmladší 12-ročný Matej. Má skutočný talent, ale predovšetkým od neho záleží, ako ho bude rozvíjať. V akadémii má všetky podmienky na to, aby z neho vyrástol kvalitný futbalista. Všetko však chce a potrebuje svoj čas.

-V tomto ročníku Niké ligy majú jej účastníci dohromady približne sto zahraničných futbalistov. Nie je to, podľa vás trochu veľa? Pritom toľko ich bývalo aj v predchádzajúcich ročníkoch...

- Sám veľmi dobre viem, ako chutí legionársky chlebík a tak v podstate nič nemám proti zahraničným hráčom na našich prvoligových trávnikoch, ale... Nemali by sme zabúdať na to, že príležitosť v Niké lige by mali dostávať aj vlastní odchovanci. Žiaľ, majiteľom mnohých klubov na tom veľmi nezáleží, za všetkým vidia iba body a postavenie v tabuľke a spoliehajú sa na cudzincov. Vždy platilo a stále platí, že legionári musia byť kvalitnejší ako domáci a zároveň i to, že mladí slovenskí futbalisti musia dostávať príležitosti i čas, aby získali potrebné skúseností. Vždy som uznával tých trénerov, ktorí dokázali skĺbiť v jednom tíme skúsenosť s mladíckym elánom. Nerobme si preto zbytočné ilúzie, že o góly a teda i body, i samotnú úroveň elitnej súťaže sa postarajú zahraniční futbalisti. Je to iba ilúzia a mnohé kluby sa presvedčili, že tak to nefunguje.

-Náš rozhovor sme začali spomienkou na vaše víťazstvo v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu roka 2003. Dovtedy ani neskôr sa to už nepodarilo žiadnemu košickému rodákovi. Kedy niekto z nich nadviaže na váš úspech?

- Podľa mňa to tak skoro nebude. Možno o 10-15 rokov...