Dobré slová sú tie, ktorých je málo a majú zmysel. Toto arabské príslovie môže preletieť človeku mysľou, ak lepšie pochopí zmýšľanie bývalého reprezentanta Československa v ľadovom hokeji, majstra sveta z roku 1985 Igora Libu. Na slovo dosť skúpy hokejista, rodák z centra Šariša v Slovenskej republike - Prešova, nie je človek, ktorý by závidel niečo druhým, hoci mnohí iní mu majú právom čo závidieť. Keď sme sa bavili na tému „hokejovej závisti“ skôr sa usmieval, než rozprával, ale na konštatovanie, či hral v útoku s legendárnym hráčom NHL Waynem Gretzkym, súčasným spolumajiteľom Phoenix Coyotes, razantne povedal: „Raz v živote. To som obliekal dres Los Angeles Kings a na Silvestra sme hrali s Dynamo Riga. Tí nás riadne vyprášili, prehrali sme 2:6. Kto tvrdí, že som hral spolu v útoku s ním a Pouzarom, nehovorí pravdu. Wayne Gretzky bol profesionál od krvi. Neviem, prečo som počas môjho pôsobenia v Los Angeles Kings býval na izbe práve s ním. Nikdy som sa nezaoberal tým, prečo ma tréner nestaval do útoku s Gretzkym počas zápasov o body v NHL,“ zauvažoval nahlas čerstvý päťdesiatnik, ktorý do dnešného dňa drží rekord zo slovenských hokejistov za počet štartov v bývalej reprezentácii Československa. Sám presne nevedel, že so štátnym znakom Československa nastúpil v 211 medzištátnych zápasoch. Keď sme sa začali baviť vôkol slávnych mien Slovákov v NHL a ich pôsobenia v bývalej československej či neskôr slovenskej reprezentácii, vycítil som, že on sám vníma takú hokejovú slávu a slávu vôbec, skôr ako súhrn nedorozumení, ktoré sa nakopia okolo nejakého mena. Konkrétne mená nespomínal. Nuž, začal som uvádzať mená sám... Opierajúc sa o bohatú históriu NHL, v ktorej nastúpil ako prvý Slovák Stan Mikita. So slávou slovenského hokeja v NHL sa nedá vynechať napríklad Petra Šťastného, Václava Nedomanského, Petra Bondru, Zdena Cháru, Mariána Hossu, Pavla Demitru či Miroslava Šatana. Uvádzať možno ďalších. Igor zareagoval znova skromne: „Do dnešného dňa nikto nevysvetlil, že naša silná a vo svete uznávaná hokejová generácia majstrov sveta z roku 1985 bola po rozpade Československa nepotrebná pre reprezentačné pôsobenie v novovytvorenom hokejovom reprezentačnom mužstve Slovenskej republiky. Prečo, to sa odo mňa nedozviete, lebo to neviem ani ja sám. Pravda je taká, že v reprezentačnom mužstve Slovenskej republiky som nastúpil iba raz...“ 

Poslednú vetu nedopovedal, asi mu to smútok srdca nedovolil. 

„Pán Liba, čítal som, že kým hokejový (a nielen hokejový) životopis má čo najpresnejšie zobraziť skutočnosť hokejového života (a nielen hokejového) jednotlivca, mýtus má vystihnúť jeho pravdu. Podľa mnohých odborníkov ste boli jedným z najvšestrannejších hokejistov sveta v období, kedy ste aktívne špičkový svetový hokej hrávali. Počas pobytu trénerského hokejového mága Viktora Tichonova v Slovenskej republike som osobne počul z jeho úst aj toto: „Ak by som si bol mal možnosť vybrať niekoho z bývalých hokejistov Československa pre naše slávne mužstvo CSKA Moskva z rokov minulých, bol by to jeden z najuniverzálnejších hokejistov sveta Igor Liba. Zaujímavý názor vyslovil Ján Faith, známy predovšetkým v našich zemepisných šírkach: „Igor Liba sa v mladosti úžasne snažil rozvíjať svoj nevšedný hokejový potenciál. Chcel sa stať výborným hokejistom a stal sa ním. Bol v období, kedy hral, možno najuniverzálnejším hokejistom sveta. To nie je fráza. Hral som s ním v čase, keď prišiel do Košíc. Potom som ho trénoval. Nielen on, celá jeho hokejová generácia v Košiciach si dala vtedy poradiť, keď postupne naskakovala do extraligového československého, a neskôr i do svetového hokeja. Igor bol medzi nimi. Dali si poradiť od starších hráčov, trénera. On samotný mal od prírody na korčuliach perfektný sklz, úžasný prehľad v hre, rád prihrával. Škoda, že menej strieľal, lebo mal veľmi tvrdú strelu. Nebol však sebcom. Dobrý, skromný chlapec z nášho Východu. Pripomenúť treba, hral s partiou, ktorá sa vedela pohádať v kabíne, keď sa nezvíťazilo. Igor samotný sa vedel ozvať, vedel povedať svoj názor ale radšej prenechával slovo „hovorcom“ kabíny.“ 

Ďalšia legenda košického hokeja, Bedřich Brunclík o Libovi hovorí: „Igor Liba bol fenomenálny hráč. Škoda, že nebol z Bratislavy. To by bolo bývalo ešte aj dnes verejnej chvály, ospevovania, vôkol jeho hokejovej hry. Smelo poviem, napíšte to, komplexnosťou hokejových a ľudských vlastnosti sa mu nikto z československých a slovenských hokejistov zatiaľ nevyrovnal. Mám na mysli hru, nie zarobené peniaze.“ 

„Uznania ako remeň. Čo vy na to?“ potieram smutnú tóninu Igorovho hlasu kontrou, lebo som bol zvedavý na živú, bezprostrednú reakciu hokejistu, ktorého objavila pre svetový hokej zamrznutá prešovská rieka Torysa. 

„No vidíte, a pre našu reprezentáciu hokejovej Slovenskej republiky som bol nepotrebný. Už som povedal, nielen ja, ale celá naša generácia. Spomeniem napríklad Petra Slaninu alebo Jána Vodilu, mohol by som menovať i ďalších. Na ostatných ZOH v Kanade sa opierali o „starcov“ a tí hrali dobre. Fandil som im. Vy si myslíte, že my by sme to boli vtedy nedokázali?!“ 

Slová pravdy sú vždy jednoduché a bez ozdôb. Platí to, ak ich aj v podobe otáznika vyriekne veľká hokejová osobnosť. Osobnosť každého človeka, nielen hokejistu, je závojom zastierajúcim božstvo, ktoré v ňom žije. Čím väčšmi sa človek zrieka svojej osobnosti, tým väčšmi sa v ňom prejavuje toto božstvo. 

„Keď som prišiel do hokejových Košíc, v mužstve sa doslova hemžilo osobnosťami. Ján Faith, Vincent Lukáč, Pavol Švárny, Marián Brúsil, Vladimír Šandrik, Ján Šterbák, čo meno, to hokejový pojem. Čakal som pol roka, kým som dostal medzi nimi príležitosť...“ vyriekol úsečne, pravdivo, pokojne. Slovo zbližuje ľudí. Podobne ako hokej. Preto aj Igor Liba hovorí jednoducho. Hovorí tak, aby mu všetci rozumeli a aby všetko, čo hovorí, bolo pravdou. 

„Dnes peniaze potierajú aj pravdu. Za peniaze dnes môže síce kúpiť bohatý otecko synčekovi miesto v žiackom či dorasteneckom hokejovom družstve, ale hráčsky, hokejový rešpekt sa za peniaze kúpiť nedá,“ povie možno aj vám Igor Liba, ak s ním budete rozprávať o súčasnom mládežníckom hokeji v Slovenskej republike. 

„Deti, talentované deti, nepotrebujú v Slovenskej republike trénerov teoretikov bez „čuchu“ na vrodené hokejové prednosti chlapcov. Robíme chyby, že zvažujeme deti prísnou taktickou hrou a v detskom či dorasteneckom veku im nenechávame hokejovú voľnosť, aby čím viac využívali na ľade vlastnú kreativitu. My sme to tak robili spolu s Jánom Vodilom či Milanom Stašom na Toryse i v hokejovej triede Základnej školy Československej armády v Prešove, kde sme trénovali pod prísnym, ale starostlivým okom trénera Júliusa Šitára...“ 

„Máte pravdu, pán Liba, za peniaze môžete kúpiť dom, ale nie domov! Rovnako, hlavne v slovenských dimenziách sa presviedčame, že človek nemá priateľov. Má ich len jeho úspech. Platí to aj o vás?“ rušivým konštatovaním videnia hokejovej práce Igora Libu s deťmi, zvedavo očakávam jeho odpoveď. 

„Je to tak. Poviete majiteľovi klubu pravdu, máte iný názor na zostavu než on - v momente ste ako tréner voľný. My Slováci sme majstri sveta v závisti,“ vyriekne táto hokejová ikona. 

Pre Igora Libu bolo a vždy zostane lepšie, ak obrazne napísané, zomrie od hladu, ako keby prišiel pre chlieb o nevinnosť. Také je moje poznanie tohto 183 cm vysokého chlapíka, ktorý hokejovo dozrieval v Dukle Jihlava pod drobnohľadom úžasnej trénerskej osobnosti, ktorý sám hrával ligový hokej, človeka, na ktorého Igor nedá dopustiť - Stanislava Neveselého. Rovnako hodnotí legendárneho Jaroslava Holíka. 

„Nielen trénerom Neveselému a Holíkovi, úžasným profesionálnym podmienkam v jihlavskej Dukle som sa snažil počas dvoch rokov presnejšie - v rokoch 1982 až 1984 odvďačiť svojimi výkonmi, ale aj perfektným divákom jihlavskej Dukly. Úctu a vďaku budem voči Dukle prechovávať stále. Náš útok Vlach - Weissman - Liba bol hokejovo obdarený vzájomnými vlohami dopĺňať sa na ľade. Tréneri Neveselý a Holík to asi dobre vedeli, preto nás nechali hrať to, na čo sme boli zvyknutí. A ak vy zdôrazňujete meno Jaroslava Holíka, bol to tréner ako „šitý“ pre tento vojenský klub. Prísna disciplína, majstrovské podmienky, konfrontácia so svetovou hokejovou špičkou, všetko to vyústilo počas môjho pôsobenia v zisk dvoch titulov majstra federálnej ligy, ale i vo viaceré víťazstvá na kvalitne obsadených zahraničných turnajoch. Mená Benák, Chalupa, Válek či neskôr Klíma, Rosol a ďalšie ostanú v mojich spomienkach, nielen hokejových, vždy pospájané s úspechom, hokejovým majstrovstvom, profesionalizmom, človečinou,“ vysvetľuje s odstupom času hokejista, ktorý si nikdy pevne nešnuroval topánky na korčuliach, keď išiel na ľad. Zaväzoval ich do mašličky voľne. Tak ako bola voľná naša debata o hokejovej Dukle. Možno aj preto podčiarkol a vyzdvihol ešte jednu životnú múdrosť, ktorú som si nakoniec mal možnosť overiť sám na sebe ako „duklák“ tiež. Ak sme sa stretli v klubových farbách Dukly traja, Vždy som tam našiel dvoch učiteľov. Filozofia Dukly bola, aby som dobrého človeka napodobňoval a v styku s horším, aby som sa pousiloval napraviť. Múdri lodivodi Dukly sa to snažili vštepovať každému, kto dostal česť reprezentovať tento klub. Na akýkoľvek pozícii. Podstatné je, že tejto múdrosti zostávajú v Dukle mnohí verní do dneška. Vedia, že najmocnejší môže byť len ten, kto prekoná seba samého. 

Igorovi Libovi sa to hokejovo podarilo, aj preto sa dostal do Siene hokejovej slávy SZĽH, aj preto získal jednu striebornú a dve bronzové medaily na ZOH, dve strieborné a dve bronzové medaily z MS, štyri tituly majstra československej federálnej hokejovej ligy (dva v drese VSŽ Košice a dva v drese Dukly Jihlava), jeden titul hokejového majstra Slovenska s Košicami a v roku 1984 aj Zlatú hokejku najlepšieho hokejistu Československa. Už v sezóne 1981/1982 získal v Československu titul najlepšieho strelca hokejovej ligy. Dal 35 gólov, druhý - o nič nie menej slávny hokejista Milan Nový z Kladna bol úspešným zakončovateľom svojho mužstva v 29 prípadoch. Roky 1980 - 1984 označila veľká legenda československého a svetového hokeja Karel Gut, za roky hľadania hokejových bojovníkov. Na MS vo švédskom Gothenburgu a Stockholme ešte v 1981 roku Igor Liba v reprezentačnom drese Československa nehral (z košických hráčov nehral v tom čase nikto, zo slovenských len D. Rusnák). V tom istom roku nehral ešte ani na 2. Kanadskom pohári (zo Slovákov hrali Pašek a Rusnák), ale v tom istom roku v prípravnom zápase proti NDR, ktorý sa hral v Tábore, už aj skóroval. Na sklonku roka 1981, ktorý bol poznačený mnohými prípravnými zápasmi s hokejistami bývalej NDR, sa z hráčov, ktorí hrali československú hokejovú ligu v drese Košíc, začali v reprezentácii pravidelne objavovať V. Lukáč, I. Liba a P. Ihnačák. Začali hrať za Československo a dávať góly. V sezóne 1982/1983 hral Igor Liba v drese majstrovskej Jihlavy. Jihlava mala v tom čase káder vystužený mnohými reprezentantmi Československa. Prvé husle v nej hrali Králik, R. Svoboda, Benák, Chalupa, Uvíra, Válek, R. Vlach, ale primášom v hre bol Igor Liba. Vo svojej prvej sezóne v drese Dukly zaznamenal 27 gólov. Najúspešnejšími strelcami ligy sa stali Vincent Lukáč z VSŽ Košice a Ján Lála z Českých Budějovíc, ktorí dali v sezóne 1982/1983 svorne po 37 gólov. Zlatú hokejku získal Vincent Lukáč. 

Na 48. MS v Tampere získali hokejisti Československa strieborné medaily. K medaile nás posunulo lepšie skóre s Kanadou. Práve na MS v Tampere otvoril Igor Liba svoj strelecký účet na svetových šampionátoch. Spolu s V. Lukáčom dali po jednom góle proti Taliansku, ktoré sme vtedy porazili 10:0. V. Lukáč dal po jednom góle aj v zápasoch s USA (Československo - USA 6:0) a Fínskom (Československo - Fínsko 3:0), proti Švédom bol úspešný dokonca dvakrát (Švédsko - Československo 2:3), Igor Liba dal gól v prvom zápase šampionátu so Švédskom (Československo - Švédsko 3:3, druhý zápas sme odohrali v rámci finálových bojov so ZSSR, Kanadou a Švédskom). Práve vo finálovej skupine dal Igor Liba aj svoj tretí gól na šampionáte (Československo - Kanada 2:4). Javorové listy nás na MS porazili po piatich rokoch, ale ani to im nestačilo na strieborné medaily. Zaujímavý bol po súboji pohľad nášho trénera Stanislava Neveselého, ktorý na margo súboja povedal: „Tak silné mužstvo Kanady je ťažké poraziť i po druhý raz.“ V drese Kanady hral aj slávny Gretzsky a Igora Libu ani v myšlienkach nenapadlo, že o niekoľko rokov sa objaví s týmto hráčom svetovej extratriedy v jednom mužstve. Od MS v Nemecku hral v československej reprezentácii v prvom útočnom trojzáprahu popri kapitánovi reprezentácie D. Rusnákovi aj V. Lukáč a I. Liba. Vo finále sme vtedy porazili Kanadu 5:4, so ZSSR znovu remizovali, tentoraz 1:1 a keď sme porazili Švédov 4:1, naši chlapci získali „vďaka horšiemu skóre“ znova strieborné medaily. Útok Lukáč (5), Rusnák (6), Liba (2) bol z našich najproduktívnejší. V rozhovore so Sergejom Makarovom som sa dozvedel jeho názor na túto trojicu: „V. Lukáč, D. Rusnák, I. Liba, v ktorej univerzálnosťou vynikal práve Liba.“ Mimochodom, po MS v Nemecku v roku 1983 vyzerala All Star takto: Treťjak - Kasatonov, Fetisov - Makarov, Larionov, Krutov. 

V roku 1984 na 14. ZOH sa hviezdny útok Československa Lukáč (4), Rusnák (4), Liba (4) znova zaslúžil o zisk strieborných medailových kovov. Už v prvom zápase proti Nórsku (10:4) dal V. Lukáč 3 góly, v druhom proti USA (vyhra1i sme 4:1) dal dva góly I. Liba a po jednom pridali jeho spoluhráči z prvého útoku. Igor Liba dal po góle aj v zápasoch s Rakúskom (vyhrali sme 13:0) a Kanadou (4:0). 

Zo štatistík a výpovedí mnohých ľudí sa dá pri korektných analýzach láskavým slovom napísať kritika. Diplomatická. Úprimným hokejovým a ľudským konaním, teda takým, akým sa prezentoval a prezentuje Igor Liba, sa dá písať portrét, ktorý môže vyústiť aj ako prorocky pre slovenský hokej motivovaná kritika. Kritika konštruktívna, hľadajúce živé jadro hokejovej i ľudskej výchovy bez vyumelkovaných mediálno-marketingových poryvov, ktoré môžu raz prerásť už od mládeže až po dospelých do medzištátnych hokejových neúspechov ešte pred desaťročiami skvelej trénerskej metodiky pre celý hokejový svet z Československa! 

V roku 2007 som sa spolu s dobrým priateľom Jožkom Rejdovjanom zúčastnil 71. MS v Moskve. Pred bránami hokejovej arény, neďaleko od sídla CSKA Moskva sme rozprávali s Viktorom Tichonovom a Vladimirom Petrovom. Navštívili sme Press centrum, v ktorom sme stretli mnohých známych i menej známych žurnalistov sveta. Medzi nimi pri práci aj našich, slovenských redaktorov Ivora Lehoťana a reportéra Slovenského rozhlasu Jožka Jarkovského. Bolo to pred štvrťfinálovým zápasom Slovenska so Švédskom. Po našej výhre a výbornom výkone mužstva proti Čechom. S Čechmi sme vyhrali 3:2 a po zápase mnohí hokejoví odborníci, ale aj mnohí z laickej verejnosti Slovenskú republiku vysoko favorizovali. Inej mienky boli tí, ktorí si vypočuli názory jedného z našich vtedajších reprezentantov, kľúčového hráča, pred stretnutím so Švédskom. Sedel som v tej reštaurácii s viacerými Rusmi a možno aj slová nášho hokejistu o peniazoch V NHL, jeho poistke atď, spôsobili, že ma vôbec nerozčúlila ani neprekvapila odovzdanosť a slabá bojovnosť viacerých našich hráčov v tomto súboji, ktorý sme prehrali 4:7. Presvedčil som sa na vlastné oči a uši, že hokejová energia v sebe obsahuje istý druh duševnej vyspelosti. 

Tej mal a aj dnes má Igor Liba oproti viacerým médiami ospevovaným hokejovým mocipánom na rozdávanie. Cení si rozum, jasnosť cieľa a odhodlanie. Nosí v sebe statočnosť a pravdu. 

Z každého hokejového daru môže vzísť požehnanie alebo hriech. Môže byť použitý na dobré i zlé. 

Dar hokejovej inteligencie je niečo, s čím sa nie všetci hokejisti, aj z radov slovenskej či predtým československej reprezentácie úmerne identifikovali. Keď sa z dobrých darov urobia modly, premenia sa na démonov. Len málo hokejistov Slovenska dokáže byť autoritatívnych a zároveň aj citlivých. Zdá sa mi, že zo Západu, teda aj NHL, k nám prenikla zoširoka duchovná slepota. Nad všetkým vyniká kurz a výška peňazí. Zarobených. Náš, slovenský hokej je už dosť dlho prešpekulovaný. Dá sa v ňom robiť kariéra, dá sa odstúpiť, nastúpiť či nenastúpiť v reprezentačnom drese nie vtedy, keď rozhodne lekár, alebo tréner, ale vtedy keď a ako rozhodne samotný hokejista. Tak tomu bolo jeden čas aj v Rusku. Takú filozofiu neberie mnoho ľudí vážne, a takých hokejistov si prestáva vážiť vyspelý funkcionár, fanúšik, vyspelý hokejový svet. 

Igor Liba takým hokejistom nebol. Nastupoval aj vtedy, kedy by iní možno ležali v nemocnici. Súčasným hokejistom v NHL či KHL zarábané peniaze však nezávidí. 

„Na rozdiel od našej generácie sa narodili v správny čas a našli si správne kluby,“ reaguje na súčasnosť. 

Keď sa Igor, ako malý chlapec hral na Golonku či Nedomanského, sotva tušil, že aj on sám sa stane hokejovým velikánom. Svoje šťastie a hokejové úspechy našiel hlavne vo vlastnom úsilí. Keď som sa ho opýtal, čo je na ňom najlepšie, znova odpovedal jednoducho, svojsky: „Ani sám neviem. Viem však isto, že Košice, mesto hokeja, si zaslúži aj dnes vidieť kvalitný ligový hokej...“ 

Od tohto výroku po vydanie tejto knihy ubehlo takmer desaťročie, ale kvalita hokeja v porovnaní s tou svetovou je žalostná. Prečo? Nie je poslaním tejto knihy robiť korektnú a fundovanú analýzu. Výsledky hovoria jasnou rečou. Za peniaze sa dá kúpiť miesto v zostave, kto vie čo ešte, ale pevný charakter vonia a bude voňať vždy úprimnou človečinou. Hokej sa však aj dnes hrá na ľade a s hokejkou v ruke. Za iných podmienok, s inými hokejistami. História zhodnotí najlepšie ďalšie hokejové súvislosti. Tá, ktorú písali na svetovom ľade spoluhráči Igora Libu mala vysokú hráčsku i ľudskú kvalitu. Za peniaze môžeš kúpiť miesto v zostave, za judášsky groš i ďalšie nemorálne veci, ale nie výkon, hokejový rešpekt a charakter! Preto nemôže každý dostať ani po rokoch prívlastok legenda. Igor Liba však výraznou hokejovou legendou zostane na večnosť. Aj vďaka takmer desaťročnej poctivej práci s celým svojim kolektívom pri výchove mladých hokejistov.