Keď sa rozprávam s velikánmi športu  o ich životoch, vždy si potvrdím to známe, že prvé víťazstvo, ktoré dosiahli bolo ich víťazstvo nad sebou samým. „Vlastná disciplína bola aj v mojom prípade jedna z dominánt pre dosahovanie cieľov, mostom k  výsledkom, ktoré som vo futbale dosiahol“ – povedal mi v jednom rozhovore, pred rokmi, najlepší futbalista Európy  za rok 1962, vtedy hráč slávnej Dukly Praha, Josef Masopust.

Iná výrazná športová, úžasná trénerská hokejová veličina, ktorá získala so svojimi zverencami zlato na hokejových MS v rokoch 1978 – 1979, 1981 – 1983, 1986, 1989,1990 a 1993, v rokoch 1984, 1988 a 1992 zlaté medaily na ZOH, aby v roku 1979 vyhrala so sovietskou „Zbornou“ Challenge Cup ( išlo vlastne o pokračovateľov hokejovej série storočia medzi hokejistami Sovietskeho zväzu a hráčov Kanady, ktorí obliekali v tom čase dresy slávnej NHL) a v roku 1981 aj Kanadský pohár, Viktor Tichonov, mi v jednom z mnohých rozhovorov podčiarkla aj túto myšlienku: „ Nedá sa stať veľkým športovcom rýchlo. Možno jeden z tisíc takých pokusov je úspešný. To je až príliš riskantná cesta, riskantný smer. Každý významný človek, športovca, trénera, funkcionára športu nevynímajúc, uspel do takej miery, do akej dokázal nasmerovať svoju vlastnú sebadisciplínu k plneniu cieľov.“

 Možno sa po prečítaní týchto riadkov usmejete a poviete si: „ To sú mi za novinky?! Veď už Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof Platón, povedal: „Víťazstvo nad sebou samým je to najväčšie víťazstvo!“ Máte pravdu v tom, že to Platón skutočne vyriekol.

 My, v slovenskom športe od roku 1989 nevieme ( alebo nechceme, nemáme záujem...?) vymenovať presné pravidlá, ktoré by zadefinovali systém športu, počínajúc školskou telesnou výchovou a končiac, trebárs, štátnou reprezentáciou!  Neprekáža nikomu, že mnohé slávne športové kluby sú rozbité, že nemáme prehľad vo väčšine miest  ani dedín, tobôž už nie v štáte, koľko detí do 15 rokov sa skutočne venuje pravidelne pohybovej kultúre, koľko je ich vedených kvalifikovanými ( nie papierovými) odborníkmi, pre koľkých skutočných odborníkov z danej oblasti je poddimenzované odmeňovanie, na akej báze pracujú športové zväzy, aká je finančná politika v samotných športových zväzoch atd...atd...

Výsledky z oblasti telesnej výchovy a športu ukazujú, že v našej republike to ide so zdravím národa dolu vodou aj preto, lebo celý systém slovenskej telesnej výchovy, športu ako prostriedku a športu ako cieľa, je zlý!

Aký má byť? Pomôžme si s historicky futbalovo bohatou, ale v prítomnosti chudobnou Brazíliou. Trebárs  slovami súčasného trénera brazílskej futbalovej reprezentácie Carlosa Dungu, ktorý sa na svojej prvej tlačovej besede po neúspechu Brazílie na ostatných futbalových MS dal počuť aj takto: „ Stavať celý tím okolo jedného hráča, nech je ním aj futbalový génius ako Neymar? Zabudnite! Nebudeme hrať pre Neymara! Neymar musí hrať pre tím! Tímový poriadok musí byť rešpektovaný na ihrisku i mimo neho.“

 U nás v SR? Modly pre podaktorých máme aj  v našej futbalovej reprezentácii, práve tým najviac ospevovaným celebritám zväčša chýba to najzákladnejšie – svetový výkon, podávaný v prospech slovenskej futbalovej reprezentácie, v prospech nášho krásneho Slovenska.

 V histórii sa mnohí Slováci dokázali práve v reprezentačnom drese svojej krajiny prezentovať svetovými výkonmi. Na základe toho, po strieborných medailách z MS v Chile pozývali do svetových výberov z vtedajšieho Československa aj slovenských futbalistov J. Popluhára či J Bombu, keď sme boli majstri Európy v 1976 roku mená Slovákov A. Vencela, K. Dobiáša, J.Pivarníka, A. Ondruša, J. Čapkoviča, K. Gogha, J. Módera, M. Masného, J. Švehlíka a ďalších skloňoval s uznaním celý futbalový svet  Aj ten odborný!

 Vtedy malo používanie štátnych dotácií v športe, futbal nevynímajúc, presný a prísne kontrolovaný systém!  Kým a na čo sa používajú štátne dotácie dnes? Ako a kým sú kontrolované? Ako to vyzerá s ich používaním v športoch, ktoré sú v plienkach? Aká je kvalita práce mnohých z tých zväzov, ktoré sú v slovenských podmienkach verejnosti z rôznych príčin málo známe a ako sa narába, praktikuje vo zväzoch tých, ktoré sú na verejnosti populárne? Netreba  tam, náhodou verejne pomenovať:

1., Máme v našich kluboch toľko a toľko registrovanej mládeže, tá aktívne vyvíja takú činnosť, toľko a toľko mladých ľudí prešlo za posledné roky do špičkového športu, toľkí ostali pri športe ako prostriedku zdravia?... Ak áno, že s takým názorom súhlasíte, lebo je potrebné toto práve pre zavedenie systému urobiť, urobme to. Ak nie, vysvetlime národu, daňovým poplatníkom, verejne, systémovo a systematicky,  prečo nie?! Potom, ale musíme prísť k ďalšiemu bodu.

 2. Tí mladí ľudia, ktorí prešli zo školského športu do športu vrcholového, dosahujú v porovnaní so svetom či Európou také a také výsledky. Štát im dáva také dotácie, na také alebo onaké činnosti.  A znova analyzujme. Tam už narazíme aj na kvalitu práce zväzov, trénerov, funkcionárov...  Samozrejme, majme na zreteli, že rozdiel je dosiahnuť, trebárs, 10. miesto vo futbale a 10. miesto na svete napríklad vo florbale či hokeji! O tom nie je, predsa, potrebné nikoho presviedčať. A sú tu aj historicky, pre nás Slovákov, dôležité  športy. Športy nielen medailovo ( ale aj!!!) úžasne úspešné. Mnohé sa však vytratili z našej slovenskej športovej mapy. Nemrzí to nielen lodivodov športových v SR, ale ani ponovembrových politikov, ktorí toľko omieľajú ako im záleží na zdraví národa a dôležitej reprezentácii Slovenskej republiky vo svete!

A nebudem ďaleko od pravdy, že už takmer nebudeme Slovákov na stupňoch víťazov svetových športových fiest pomaly ani vídavať a tešiť sa z ich medailových umiestnení. Nie náhodou aj preto, lebo chýba systém práce na úseku školskej telesnej výchovy a športu?  

 Rad radom by sa dali menovať ďalšie dôležité činitele v systémovom obrazci napríklad školskej telesnej výchovy i športu v našej republike.  Stačí navštíviť viaceré chátrajúce, či schátralé telocvične, športové objekty ( isto, mnohé už nenavštívime, lebo zmizli z večera na ráno), alebo verejne uvažovať, prečo chýbajú plavárne?... Odpovede, na všetky také a im podobné otázky,  sú skryté, zahalené do tajuplného konštatovania:

Telesnej výchove  a športu v Slovenskej republike chýba systém, chýbajú peniaze. Kde sa, teda, stratili dotácie z tipovania, ktoré v časoch, kedy sme prinášali vzácne kovy aj z tých najsledovanejších svetových športových podnikov, športové kluby dostávali? Prečo chýba Slovenskej republike seriózne, pravidelné mienkotvorné médium pre oblasť telesnej výchovy a športu? Prečo sekcia športu pri Ministerstve školstva SR takú komunikáciu po novembri 1989 zavrhla, populisticky a ekonomicky podporila konferencie na najvyššej báze s účasťou ministra, len závery sa do praxe pozitívne nedostali žiadne! A tak sa nám vytratilo systémové, hlavne kvalitné vzdelávanie trénerov, o funkcionároch ani nehovoriac.

 Z kapitalistického sveta sme rýchlo prebrali tézu, že trh všetko vyrieši, v prípade športu bude užitočné úzke previazanie biznisu so športom, len mnohí, ktorí zbohatli hlavne na privatizácii pochopili, že s peniazmi získali aj patent na rozum. Ten trénerský či funkcionársky, nevynímajúc! V múdrom svete je to však všetko inak. Tam si prezieravý a múdry bohatý majiteľ zostavuje pre riadenie daného športového klubu vysoko erudovaný, praxou overený tím . Tak funkcionársky, ako aj trénerský. Podporuje klubové médiá, ale nesmierne pozorne sleduje médiá mienkotvorné, ktoré vo vyspelých krajinách nechýbajú!

Osobne si nesmierne vážim takých biznismenov, ktorí rozumne, na báze odbornosti, systémovo podporujú šport. V podmienkach SR takých máme niekoľko. Nie však veľa. Z toho mála uvediem tentoraz príklad prehľadnej podpory športovej činnosti Železiarňami Podbrezová a.s., ale z ich strany i systémovej kontroly poskytovaných dotácií. Vo viacerých číslach priniesol časopis Svet športu fakty o podpore športu  spoločnosťou Mondi SCP Ružomberok a.s., i niektorých ďalších. Osobitne je potrebné  vyzdvihnúť v tomto smere činnosť podnikateľa Ladislava Assványiho, ktorý má za sebou pozoruhodné trénerské výsledky v atletike, ale i výsledky funkcionárske v športe vôbec!

 Skúsme sa z toho pohľadu pristaviť i pri práci slovenských športových zväzov. Čuduj sa svete, dotácie zo strany štátu využívajú mnohé zväzy svojsky, ich aparáty sú pravidelne z pohľadu zárobkov iných kvalifikovaných ľudí, z iných sfér, ktorých prax preverila kvalitu práce, odmeňovaní pravidelne veľmi dobre. Len na šport detí a mládeže sa v praxi, v tých podaktorých zväzoch, akosi financie na pravidelnú dotačnú činnosť  nezvyšujú , nezostávajú.

Máme zväzy, ktoré za účasť na finálových turnajoch reprezentácií prečerpajú  resp. vyčerpajú financií viac ako dosť , ale deti, mládež ( ide o pravidelné súťaže, kvalitné tréningy pod drobnohľadom kvalitných trénerov ) musia počuť i to: finálové súboje o tituly majstrov SR sa konať nebudú! Prečo? Lebo neexistujú družstvá žiačok či dorasteniek, neexistujú kvalitní funkcionári dole v hnutí, pre kluby neexistuje dotácia, ktorú štát poskytol ! A čo je najhoršie, robí sa to preto, lebo štátne dotácie nemali od novembra 1989 a nemajú ani dnes,  seriózny pravidelný systém kontroly. Ono, totiž, neexistuje ani funkčný, systémovo seriózne vypracovaný a praxou seriózne rešpektovaným,  dodržiavaný systém prideľovania financií zo štátu. Potom sa čudujeme, že nám exekútori berú a predávajú majetok Slovenského zväzu telesnej kultúry, že nám chátrajú športoviská, že nemáme kvalitné, objektívne, funkčné mienkotvorné médium pre oblasť telesnej kultúry a športu, že chýba kvalitné systémové vzdelávanie trénerov, funkcionárov, že o vážnych krokoch reprezentačných nerozhodujú v mnohých prípadoch odborne podkutí a praxou preverení ľudia.

Manažéri , tajomníci, sekretári sa nám po novembri 1989 pre zväzovú činnosť rodia rýchlejšie ako huby po daždi, mnohí neovládajú a svojou prácou nectia systém práce zväzov európskych či svetových. Takí potom s funkcionármi príslušných európskych či svetových zväzov komunikovať osobne nemôžu, neovládajú, v širokých súvislostiach nepoznajú nielen daný šport, ale často ani žiaden zo svetových jazykov . Najpodstatnejší dôvod ich nefunkčnosti pre zväz je jednoduchý: Neodborníci nevedia že nevedia, preto nemôžu vedieť! A štát im zverí dotácie...

Nuž a politici? Nehádžme ani ich  do jedného vreca. Radšej si pomôžme výrokom jedného z nich. „ Je pravdou, že tvrdá práca ešte nikoho nezabila, prečo by sme mali riskovať?“ Nie, nie! V žiadnom prípade nejde o výrok toho vášho politického miláčika.

 Keďže sa blížia voľby starostov a primátorov, časopis Svet športu a internetové noviny Slovenský rozhľad   sa pokúsia počnúc  týmito Živými slovami načrtnuté témy skloňovať  s viacerými kandidátmi na posty starostov a primátorov.. Možno to budú práve ľudia z vášho mesta či vašej obce, ktorých sa budeme pýtať, ako budú riešiť v prípade zvolenia do funkcie starostu či primátora, zo svojho postu pálčivé otázky, ktoré sa dotýkajú telesnej výchovy a športu vo vašom meste, vo vašej obci  zdravia vašich detí,  vás a vašich spoluobčanov.

Zatiaľ sa z histórie, hlavne tej ponovembrovej, v oblasti telesnej výchovy a športu SR učíme, že sa z histórie neučíme! Prečo?...  

Jozef Mazár, šéfredaktor časopisu Svet športu a autor viacerých knižných publikácií o histórii športu v SR