Jeden z novinárskych pamätníkov udalostí spred troch desaťročí uverejnil originálny článok o zániku sovietskeho impéria. Spomedzi mnohých textov je pôvodný tým, že poukazuje na fakt „pochovali ho vlastní – v prvom rade Slovania“.  Text je bilanciou mnohých podrobností čo ho robí čítavým a zaujímavým inak ako všetky ostatné články na túto tému v slovenských médiách.

Ortieľ nad ZSSR a Gorbačovom

Je pozoruhodnou pikantériou, že formuláciu o „skončení existencie Zväzu sovietskych ako subjektu medzinárodného práva a geopolitickej reality“ sformuloval marxistický filozof, člen aparátu Borisa Jeľcina. Tým nielen právne sformuloval zánik ZSSR ale vlastne vyriekol nad ním ortieľ a tým z prvého prezidenta Gorbačova urobil aj posledného.

Päť mýtov

Text o. i. sa v piatich bodoch zaoberá mýtami okolo toho, ako sa vlastne dospelo k dohode troch zväzových sovietskych republík – Bieloruska, Ruska a Ukrajiny – ktorá znamenala definitívny koniec sovietskej veľmoci. Popisuje  čítavo podrobnosti kľúčovej udalosti a atmosféru v ktorej si „verchuška“ vyšla na poľovačku kým štáb pripravoval  znenie textu dohody. Alebo to, ako sa udialo, že o dohode uzavretej v bieloruských lesoch vedel skôr prezident USA vo Washingtone než samotný sovietsky prezident Gorbačov v Moskve.

Mezencev zaujal aj slabinami textu

Keďže text je na webe Slovenského rozhľadu, v poslednom vydaní roka 2021, sústredíme sa len na zopár pripomienok. V prvom rade text zaujal aj redakciu najcitovanejšieho Denníka N, ktorý ho uverejnil v plnom znení. Už to samotné je výnimočné. K niektorým tvrdeniam by sa zišla citácia zdrojov čo je azda najväčšou slabinou inak zaujímavého textu. Napríklad tvrdenie, že britská predsedníčka vlády Margareth Thatcherová / v texte mylne uvedené Tetcherová/ bola  zaľúbená do Gorbačova je veľmi voľne interpretované jej priaznivé hodnotenie M. S. Gorbačova keď bol na prvej návšteve na Západe a prekvapil svojou ústretovosťou. Ale dobre sa to číta, oživuje to politický text podobne ako obhajoba B. Jeľcina že nepil alebo keď pil nezmenil názor alebo že podľa východoslovanského zvyku sa pilo až večer po saune.

Autor nezaprel svoju športovú kvalifikáciu keď nám pripomenul, že po zániku ZSSR nástupnícke Spoločenstvo nezávislých štátov iba jediný raz v dejinách a to v roku 1992 vyslalo športovcov na olympijské hry, na zimné do Albertville a na letné do Barcelony.

Čítavý text žiaľ primálo poukazuje na to, kde Západ mal záujem na rozpade ZSSR  - doteraz sa málo hovorí o tom ako sa USA pousilovali vytvoriť z Afganistanu to isté ako mali oni vo Vietname ako aj na manipuláciách so svetovou cenou ropy, čo položilo na lopatky sovietsku ekonomiku  postavenú na smrteľne neschopnom centrálnom plánovaní.  Takisto len zaznamenáva, že prezidentovi USA z bieloruských lesov volal A. Kozyrev, vtedy len minister zahraničných vecí Ruskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky /RSFSR/, člen sprievodu Borisa Jeľcina, iste bol pádny dôvod na to aby bol prítomný.

Napokon posledné dve poznámky – autor dáva dôraz na etnické problémy, nacionalizmus, ale menej na to, že práve to bol kľúčový nástroj miestnych nomenklatúrnych kádrov na to, aby si  nenechali zobrať moc z rúk, ale naopak upevnili si ju. Výrazným príkladom toho je dodnes napr. Azerbajdžan, kde dokonca prešla vláda z nomenklatúrneho otca na syna, takže jedna rodina je na čele štátu už tretie desaťročie.

Medzi zaujímavosťami ktorým nevenuje patričnú pozornosť je aj fakt, že v roku 1991 sa konalo za účasti 80 % voličov referendum v ktorom sa viac ako 76 % vyslovilo za zachovanie ZSSR.

Zaujmavý text veterána žurnalistiky, ktorý sa dobre orientuje osobitne v ukrajinskom prostredí uverejnený jednak v Denníku N ako aj na webe Únie slovenských novinárov je príspevkom k porozumeniu aj dnešných problémov Ruskej federácie. Ukazuje, že tá, na rozdiel od ZSSR stojí na dvoch pilieroch, finančnom  a vojenskom, ale tiež má dosť nevyriešených domácich problémov v ére vyhranenej konfrontácie s kolektívnym Západom.

Opäť na prahu novej éry

Mezencevov text o decembri 1991 nás uvádzalo vtedajšej atmosféry zdrodu úplne nového začiatku a úplne nových, dodnes nenaplnených nádejí. Z toho zrejme pramení aj tvrdenie dnešného prezidenta RF  o tom, že rozpad, zánik ZSSR nebol len najväčšou spoločensko-politickou udalosťou XX. storočia, ale aj najväčšou katastrofou.

V každom prípade tak, ako pri zániku ZSSR pred tromi desaťročiami v decembri 1991, sme aj dnes na začiatku novej etapy, ba možno sme svedkami novej éry vo vzťahoch Ruska a USA, Ruska a NATO.