Muži v čiernom tvorili vždy vo futbalovom hnutí samostatnú a rešpektovanú kastu

Meno Ing. Arch. Richarda Havrillu z Košíc je v slovenskom futbalovom hnutí veľmi dobre známe a často skloňujúce. Tento 56-ročný muž je s najpopulárnejším športom spojený celé desaťročia. Má za sebou úspešnú kariéru rozhodcu, ktorý to dotiahol až na listinu FIFA, na ktorej zotrval šesť rokov, okrem toho v našej najvyššej súťaži s píšťalkou v rukách pôsobil celé desaťročie a ešte predtým šesť rokov ako asistent prvoligového rozhodcu. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa vo funkcii predsedu Východoslovenského futbalového zväzu (Vs.FZ) doteraz vystriedali štyria funkcionári, tým zatiaľ posledným je práve R. Havrilla, ktorý futbalu v našom regióne šéfuje už 12 rokov. Rovnako dlhé obdobie vykonáva funkciu I. viceprezidenta Slovenského futbalového zväzu. Je preto úplne samozrejmé, že vo futbalovom hnutí, od dedinských klubov po tie najsilnejšie, plne profesionálne, požíva patričnú dôveru, ale i autoritu. Práve preto je jeho osobný názor na prešovský futbal taký dôležitý a zaujímavý.

„Mám k nemu zvláštny vzťah, ktorý vyplýva nielen z mojej funkcie predsedu vo východoslovenskom regióne, ale aj špecificky osobný. Časť mojej rodiny z matkinej strany pochádza z obcí Medzany a Ostrovany z Prešovského okresu a môj strýko z maminej strany Karol Kráľovič obliekal mládežnícke dresy Tatrana už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a v roku 1961 bol členom družstva, ktoré sa stalo dorasteneckým majstrom Slovenska. V súčasnosti sú v kádri Tatrana moji synovci Slavomír  a Michal Kráľovičovci a i to je jeden z dôkazov, že mám k prešovským zeleno-bielym farbám úprimný vzťah,“ povedal na úvod nášho rozhovoru v súčasnosti najvýznamnejšia osobnosť východoslovenského futbalu.

O minulosti futbalu v Prešove môžeme hovoriť dlhé hodiny, terajšia realita je však oveľa jednoduchšia, teda stručnejšia a zároveň smutnejšia...

„Je to skutočne tak. Ešte pred 10 – 15 rokmi mal Prešov prívlastok futbalové mesto. Spomínam si na deväťdesiate roky, kedy Vlado Varga s Branislavom Prieložným a ďalšími funkcionármi vytvorili podmienky na ďalší vzostup futbalu v Tatrane, ale, žiaľ, potom nasledovali obdobia nielen stagnácie, ale historického pádu. Terajšia realita je taká, že zeleno-bieli hrajú v III. Lige, teda v najvyššej regionálnej súťaži a už sa síce odrazilo z toho dna, ale cesta späť medzi slovenskú špičku bude dlhá a náročná a povedie iba cez stabilizácie práve vo všetkých vekových kategóriách. Darmo, potrvá to dlhé roky a jedným z východísk je dôsledná a kvalitná práca s mládežou. Nemôžem nespomenúť ani príkladný prístup vedenia mesta k riešeniu problémov v Tatrane, podalo mu pomocnú ruku, či už v podobe materiálnej a organizačnej pomoci pri výstavbe nového futbalového štadióna. V tomto smere by si Prešovčania mali vziať príklad od tradičných rivalov z Košíc. Tam je vrcholový futbal tiež už iba minulosťou, ale našli sa však ľudia, za ktorými vidieť nemalú a cieľavedomú prácu, ktorá sa odzrkadlila najmä v dokončení prvej etapy výstavby Košickej futbalovej arény.“

Celé štvrťstoročie ste sa venovali rozhodcovskej činnosti, v ktorej ste si kvalitnými výkonmi získavali nielen rešpekt, ale i stúpanie v kariérnom rebríčku na stále vyššie a vyššie pozície. Teda určitá hierarchia medzi „mužmi v čiernom“ vždy existovala a nútila tých, ktorí v nej chceli postupovať k sústavnému zdokonaľovaniu sa v dôkladnom ovládaní futbalových pravidiel a ich nekompromisnom uplatňovaní na ihriskách. Aj práve preto rozhodcovia tvoria vo futbale takú zvláštnu kastu, pri organizovaných i náhodných stretnutiach si stále majú čo povedať, vymeniť zážitky, okomentovať udalosti nielen vo futbale, ale i v celej spoločnosti. Mnohí vaši bývalí kolegovia dodnes oceňujú váš priateľský prístup k nim a tí z Prešova i jeho okolia nie sú výnimkou. Na ktorých z nich si aj s odstupom rokov radi spomínate?

„ Je ich skutočne dosť a nech mi prepáčia tí, na ktorých som si momentálne nespomenul. V mojich mladších rokoch som oceňoval rozhodcovské kvality Jána Kaleju, Jozefa Kríža, Petra Barnu staršieho, Miroslava Jurášeka, Vlastu Laskovského, Petra Mryglota a ako som už povedal, mnohých ďalších. Rád si na nich spomínam, vždy boli medzi nami veľmi korektné vzťahy, poznali sme svoje prednosti i slabiny, ale zároveň vždy sme rešpektovali jeden druhého, boli k sebe úprimní a keď to bolo treba – postaviť sa jeden za druhého. I keď so Štefanom Kostičákom neprichádzal veľmi do kontaktu, vzhľadom na náš veľký vekový rozdiel, viem, že išlo o vysoko uznávaného kvalitného rozhodcu z Prešova o čom svedčí i to, že bol ocenený Zlatým odznakom Československého futbalového zväzu.“

Náš krátky rozhovor by som uzavrel tým, čím sme ho začali – súčasným stavom prešovského futbalu, konkrétne situáciou v Tatrane.

„Vzhľadom na tradíciu a nie tak dávnu minulosť, zeleno-bieli by mali hrať minimálne v II. Lige a po vytvorení potrebných optimálnych podmienok aj v najvyššej súťaži. Pri napĺňaní týchto cieľov sa však nesmie zabúdať na mládežnícke kategórie, vybudovať pre ne ihrisko s umelým trávnikom, angažovať kvalitných trénerov.“

K rozhovoru s Richardom Havrillom nemôžeme nenapísať informáciu, že to bol práve on, ktorý navrhol Jána Kozáka st. za reprezentačného trénera mužstva SR. Ťah s týmto košickým búrlivákom, ale zároveň skutočne veľkou futbalovou osobnosťou, či už hráčskou, alebo trénerskou, vyšiel na 100 %. Od roku 1993, teda od vzniku samostatnej SR sa pri kormidle národnej futbalovej reprezentácie vystriedali mnohí skutoční odborníci, ako napr. Jozef Vengloš, Jozef Jankech, Ladislav Jurkemik, Dušan Galis, Stanislav Griga, ale dosiahnutými úspešnými výsledkami so svojimi zverencami sa od nich výrazne odlišujú Vladimír Weiss st. a Ján Kozák st. Prvý viceprezident SFZ R. Havrilla však o svojej úlohe pri výbere J. Kozáka za trénera reprezentácie zo skromnosti  nehovorí...