Medzi nezabudnuteľné profesijné spomienky sa mi zaradil Washington v apríli 1993. Prezident Slovenskej republiky tam vtedy vstúpil na najvýznamnejšiu medzinárodnú pôdu. Zážitkom pre mňa bola scéna tlačových konferencií v Bielom dome. To, aké sú v podstate malé, napchaté priestory v suteréne Bieleho domu, ktoré majú k dispozícii akreditovaní novinári. A ako pôsobivo to vyzerá na obrazovkách... 

Poľský kolega, len čo vyšiel von, rovno z chodníka kľačiac pri Bielom dome odpaľoval svoju správu z mobilného telefónu. Bola to Motorola s ešte neľahkou batériou, akú vtedy mávali mobilné či satelitné telefóny. Našinec zaostával. Poliak potreboval predstihnúť všetkých. V onej scéne z Bieleho domu poľský prezident Wałęsa priamo vyslovil, že čakal viac: Poľsko nielenže očakáva, ale priam žiada, aby sa mu otvorila Severoatlantická aliancia. Bol v tejto sebavedomej požiadavke či kritike priamo pod strechou Bieleho domu jednoznačný. 

Okrem iného sa opieral aj o veľkú a vplyvnú poľskú diaspóru v USA. Zo zúčastnených prítomných prezidentov z východnej Európy bol jediný, ktorý okrem poďakovania aj žiadal. A odvtedy dodnes je to nepretržitá línia poľskej politiky a poľskej diplomacie. Pokiaľ ide o Severoatlantickú alianciu, o NATO, či dvojstranné zmluvy s USA, neraz nedávame súčasnosť do dejinných súvislostí. Pre Poliakov priestor na východ znamenal niečo iné ako pre nás. Poľsko-sovietska vojna sa skončila v roku 1921 Dohodou v Rige. Čo je dnes pre nás západné Bielorusko alebo západná Ukrajina, vtedy sa stalo východným Poľskom. A východná časť bola zasa sovietska. Poľsko-sovietska dohoda si tieto územia rozdelila. A určila tak hranice. Tak sa aj v Pobaltí Vilnius stal súčasťou Poľska, Litva mala až do pričlenenia do ZSSR hlavné mesto v Kaunase. Aj Ľvov bol od roka 1918 východom Poľska, nie ako teraz západom Ukrajiny. Je toho záľaha. Poliaci vlastne do istej miery vtedy určili hranice Ruska, ako sú dnes. 

Ukrajinských a bieloruských hnutí nezávislosti sa vtedy na názor nespytovali, štyri milióny Ukrajincov a milión Bielorusov sa ocitlo v novom poľskom štáte, na ktorého východných územiach, v onom východnom Poľsku, boli Poliaci v menšine. Poľsko-sovietska dohoda z Rigy, aj keď až dodatočne uznaná veľmocami, zabezpečila stabilitu tohto priestoru na dve desaťročia, bola súčasťou usporiadania v Európe po prvej svetovej vojne. Tak ako pre nás Trianonský mier, ktorý okrem iného určil naše hranice s Maďarskom. Pravda, ten sa podpísal, na rozdiel od Rigy, za priamej účasti piatich veľmocí vrátane USA a pätnástich pridružených štátov, medzi nimi Československa. A opakovane bol potvrdzovaný aj po roku 1943. 

V košato zložitých dejinách vzťahov, medzi ktoré patrí neodmysliteľne Katyň, ako aj deportácie poľského etnika po roku 1939 a zmeny hraníc po roku 1945, porážku nemeckých vojsk neprijímala väčšina Poliakov ako oslobodenie Poľska, ale ako novú okupáciu. Nevyhnutnosť rozdielneho poznania dejín je aj súčasťou ponímania toho, prečo Poľsko tak vehementne ako prvolezec bolo nielen za vstup do NATO, ale potom urobilo všetko pre posilnenie svojich pozícií aj dodatočnou dvojstrannou dohodou s USA. 

Podobne Maďarsko malo osobitné dejinné motivácie – zvlášť si posilniť pozície v tom, čo vytrvalo nazývali Karpatská kotlina pre pätnásťmiliónový národ – čiže o päť miliónov viac, ako žije v hraniciach maďarského štátu. Teda nielen smerom k Srbsku, Rumunsku či Ukrajine, ale aj k juhu Slovenska. To bolo vtedy, v čase vstupu do NATO, keď Slovensko na rozdiel od Maďarska, obľúbenca Západu, nebolo prijaté. Teraz opäť deklaruje úsilie vybudovať v tomto priestore najsilnejšiu armádu schopnú ochrany maďarských záujmov na všetky smery. Je jedno, ako to súvisí s maďarskými záujmami mať osobitnú dohodu s USA a či si tým Orbán nekryje chrbát na nadštandardné vzťahy s Ruskom? Podstatné je, že aj Poľsko, aj Maďarsko majú úplne iné dejinné dôvody, ako aj súčasné pohnútky na dohodu s USA ako Slovensko. Ale najmä: nepodpisovali ich v politicky i vojensky napäto vyhrotenej kríze a mali výraznú podporu verejnej mienky.