V tomto nezvyčajnom čase pribudlo nezvyčajné slovo samoizolácia. Väčšina z nás však nebola vonkoncom izolovaná. Väčšinou máme tie nové telefóny, objavili sme ich funkciu v kolektívnych videohovoroch, jedno v akom štáte či na akom kontinente nejaká domácnosť bola. Videohovory nás naučili vzájomne sa zhovárať a neprekrikovať. S nadšením sme objavili, ako detskí či dospelí speváci –– každý u seba doma si zaspievali a potom sa to šikovne dalo dovedna a sledujete to na jednej obrazovke. Nehovoriac o skvelom výkone baletu SND – každý umelec vytvoril kreáciu sám doma a potom to šikovne dali dovedna do jednej strhujúcej skladby na jednej obrazovke... 

Kto používa iba „obyčajnú“ elektronickú poštu, odrazu zistil, že sa pretrhla hrádza s vtipmi či vtipnými scénkami. Toľko humoru a vtipov sa valí. O nejakej samote čí izolácii vlastne nemožno hovoriť. Toľko ľudí objavilo potrebu navzájom sa zhovárať tak, aby sme sa pritom aj videli, teda používali program Skype cez kameru v obrube počítača alebo už spomínaný videohovor cez telefón. 

Ako samozrejmosť dnes vidíme špičku Európskej únie, ako rokuje výlučne cez videospojenie, a človeku zíde na um hriešne myšlienka, načo vlastne potrebujú tí ľudia aj ich štáby osobitné budovy v Bruseli, ako i v Štrasburgu za drahé peniaze od nás? 

V mnohom som obmedzeniami tohto času priam nadšený. Umožňuje mi to vnímať mnohé veci, práve tak ako aj ľudí, ktorí sa stali súčasťou môjho života, úplne inak. Mám na to čas. A mám aj čas sledovať doslova búrku politických názorov a rozhovorov, ktoré rozširujú obzor a prelamujú izoláciu, do ktorej by nás chcela rozdelených vtisnúť táto doba. 

Som ročník 1941, nejeden z rovesníkov či rovesníčok si pamätá, ako sme mali prístupné rádiá s tzv. východnou normou, jednoducho boli technicky uspôsobené tak, aby sme nemohli počúvať iné než rádiá štátov RVHP. Cieľom každého bolo zohnať si rádio, ktoré malo západnú normu. 

Normou teda vtedy bolo nielen rozdeliť ľudí na Východ a Západ, ale ich tam izolovať. To je dnes nemožné. V tom mojom nijako nezvyčajnom telefóne okrem staníc, ako napríklad BBC World Service, mám povedľa Radio Proglas z Brna aj Bloomberg Radio New York alebo Pittsburgh Jazz Chanel či Radio Tirol, Narodni Radio Zagreb alebo Szent lstvan Radio Miskolc, ale aj Radio City Trieste z Friuli. Najviac ma zaujalo ostravské rádio Slyšet na vlastní očí. Pôvodca tejto slovnej hry vidieť svet na vlastné uši je totiž slovenský geniálny rozhlasák Štefan Horský; má nehynúcu zásluhu na tom, koľko generácií rozhlasákov sa učilo takým reportážam, aby to poslucháč priam videl, mal pred očami... A to nehovorím o aplikáciách novín, ktoré mi posielajú upozornenia – jedno z akého štátu a jedno v akom jazyku či akým písmom. Dnes je technicky nemožné ľudí izolovať. To sa nedá. 

Kedysi za starého režimu dnes chýrny spisovateľ Milan Vároš úpenlivo modlikal, aby mu dali aspoň na jeden deň výjazdnú doložku, to bol dokument, bez ktorého ste nemohli vycestovať na Západ, a to bola väčšina Európy a sveta, a len keď ste ho mali, mohli ste legálne získať trochu dolárov či mariek. Milan šiel len do Viedne, odtiaľ si objednal odbornú literatúru potrebnú na prácu, na základe ktorej je dnes štátom a akadémiou najoceňovanejší autor literatúry faktu. Dnes stačí klik a máte v počítači celú knihu v elektronickej podobe! 

Dnes nemôžete ľudí izolovať. Otázka však je, čo robiť v tejto dobe, ktorá vás zaplavuje toľkým slovom a obrazom práve preto, aby vás rozdelila? 

V tej záľahe vám môže byť naporúdzi pamäť dejín. Lepšie povedané národné vedomie, národná pamäť, ako na to nedávno v SNN upozornila skvelá historička literatúry a poetka Dr. Eva Fordinálová. Európe robí na túto tému prieskumy. Preto vieme, upozorňuje Dr. Fordinálová, že „celoeurópsky, prieskum ukázal, že máme v EU najnižšie národné vedomie“. 

V chaose, záľahe mnohých cudzích hlasov, ktoré sa usilujú prehlušiť jeden druhého, oporným bodom môže byť sebavedomie sebavedomie vyplývajúce z našich slovenských dejinných skúseností.