Bol to akýsi čudný pohreb. Manželka a príbuzní zosnulého boli síce v čiernom, ale v ich tvárach nebolo ani stopy po zúfalstve. Nikomu z nich sa ani len v kútiku oka nezaligotala osamelá slza. Naopak, v ich tvárach sa zračila amatérsky zastieraná cynická radosť z toho, čo sa tu práve deje. No najstrašnejší bol strýko Cyril, ktorý stál pred skupinkou pozostalých ako hasičský veliteľ pred záložníkmi. Zdalo sa, že je tu pracovne. Mal na sebe škoricový sveter a svetlosivé nohavice, v ruke držal bachratý, ohyzdný, staromódny vak. Pôsobil nechutným dojmom.

Nebohého sa smrť dotkla iba letmo, dalo by sa povedať, že diletantsky. Bola to prekrásna, mladistvá mŕtvola prekypujúca životom. Zdalo sa, že odmieta odísť. Zdalo sa, že sa ironicky usmieva. Predčasne zostarnutej pani Hasprovej z technického archívu sa zdalo, že trochu dýcha. Bolo to dojímavé a v rukách administratívnej časti firmy sa zachvievali vreckovky.

Prvý predstaviteľ z vedenia firmy zdôraznil vo svojom pietnom referáte, že zosnulý bol pracovitý, svedomitý a solidárny človek. Druhý predstaviteľ z vedenia firmy vcelku súhlasil s prvým, kládol však svedomitosť pred pracovitosť. Pridal elektronickú gramotnosť, vynaliezavosť a zodpovednosť. Tretí predstaviteľ z vedenia firmy zasa pridal skromnosť, obľúbenosť a impulz pre ostatných. Štvrtý predstaviteľ z vedenia firmy rozšíril pamiatku o inšpiráciu, originalitu a popularitu bez náznakov populizmu. Piaty predstaviteľ z vedenia firmy pridal celoslovenský význam a minimálne stredoeurópsky dosah. Šiesty predstaviteľ z vedenia firmy kladne zhodnotil slová predrečníkov a obohatil charakteristiku nebohého o dochvíľnosť a nenahraditeľnosť. Potom sa všetci odmlčali. Zdalo sa, že najmä poznámka o nenahraditeľnosti vyvolala v prítomných hlboký dojem. Potom sa stalo čosi nezabudnuteľné...

Nebohý sa zrazu vztýčil, pohodlne sa usadil v truhle a zaďakoval za vyslovenú dôveru. A strýc Cyril vypnul starý, no funkčný a citlivý magnetofón ukrytý v ohyzdnom vaku.