Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Vždy si mali čo povedať - Milan Kenda

Nikdy nezabudnem na dialógy môjho kamaráta, iniciované z terasy jeho chaty a adresované susedom, ako aj iným známym pútnikom, kráčajúcim po lesnej ceste pred chatou. Dialógy sa odvíjali bez ohľadu na to, či pútnik kráčal po ceste nahor, alebo nadol. Rečniť začínal vždy kamarát, ktorý vybehol z útrob chaty na terasu vtedy, keď cez oblok uzrel kráčať po ceste dajakého známeho.

 

„Tak čo, idete? Idete?“ sondoval kamarát.

„Hej veru, idem, idem!“ upresňoval pocestný.

„Dobre robíte, že idete!“ povzbudzoval ho kamarát.

„Tak veru, moja reč. Ale už musím ísť!“ živo reagoval pocestný.

„Majte sa dobre, sused!“ zaželal mu kamarát.

„A vy tiež, sused!“ revanšoval sa pocestný.

 

Nuž , rozprávačský klenot sťaby zo slovenskej umeleckej prózy. V týchto chatových dialógoch dochádzalo iba k drobným, nepodstatným zmenám v niektorých slovíčkach. Vyššie uvedený slovný model vcelku vystihoval všetky dialógy, ktorých som bol poslucháčom. A tie, čo som nepočul, upodozrievam z toho, že zneli rovnako.

 

Raz, keď sa môj kamarát po takomto kontaktovaní pútnika vrátil do obývacej izby chaty, podrobil som ho nemilosrdnej kritike. Vytkol som mu, že všetky vety, ktoré použil, boli nanič. Nemali nijakú informatívnu hodnotu! Kamarát nezabudol zdôrazniť, že ani vety  toho chlapíka na ceste nemali nijakú informatívnu hodnotu, takže sú si kvit.

 

Pokračoval som otázkou, či mu nie je ľúto vlastných hlasiviek, keď mu už nie je ľúto cudzích hlasiviek, na vykrikovanie bezobsažných viet. Áno, vykrikovanie, lebo z terasy sa na lesnú cestu nedalo došepkať, ba ani len pritlmene dovravieť. Kamarát ma ubezpečil, že mu nie je ľúto hlasiviek na jalové vety, lebo úlohou týchto viet nie je niesť a odovzdať nijakú informáciu, ale len podporiť dobré medziľudské vzťahy. Dialóg medzi ním a pútnikom prebieha preto, aby signalizoval obojstranný záujem človeka o človeka, aby dotvrdil fakt, že sa vidia, že sa chcú vidieť a že sa radi vidia, ba aj to, že sa rešpektujú.

 

A že si majú čo povedať! – dodal som ironicky ako nevďačný a bezcitný hosť na chate kamaráta. Ale hostiteľa moja jedovatosť nezviklala. Pripomenul mi, že by nebolo zdravé, keby spolu dobre vychádzali iba ľudia, ktorí si majú čo povedať. Svet by bol samý konflikt, povedal, lebo tí, čo si majú čo povedať, zvyčajne na to nemajú čas. Ale tí, čo si nemajú čo povedať, majú spústy času a ustavične sa nudia, takže nachádzajú rozptýlenie v tom, že iným križujú cestu a hádžu im pod nohy polená. Preto sa oplatí pokúsiť sa zabrzdiť ich nejakým tým milým slovkom či dvoma. A ešte dodal, že s ľuďmi, s ktorými si máme čo povedať, stretneme sa iba raz za niekoľko rokov, a to ešte iba na chvíľu a najskôr na dovolenke v zahraničí, kým s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, musíme sa stýkať ustavične.

 

K tomu som sprvoti nič nedodal, lebo sa ani nedalo. Potom mi to však predsa len nedalo, aby som nemal posledné slovo. Dodal, som, že je síce pekné, ako sa v takýchto prázdnych dialógoch upevňujú medziľudské vzťahy, pripustil som, že účastníci takéhoto dialógu si neuvedomujú svoje ničnehovorenie práve tak, ako si mnohí ľudia neuvedomujú svoje ničnerobenie. Lenže, namietal som, tretej a na formovaní medziľudských vzťahov nezainteresovanej osobe to trhá uši. A ďalej som pokračoval vo svojej drvivej kritike prázdnych dialógov. Spýtal som sa svojho oponenta, či by nestačila strohá výmena pozdravov. Zasmial sa. Nie, nestačila! Kto iba pozdraví, budí dojem, že sa obmedzuje len na to najnevyhnutnejšie. Hoci zdraví, získava povesť nadutca. Ak nie rovno chrapúňa!

 

Kamarát bravúrne zabrzdil moju kritickú iniciatívu. Odrazu som nevedel, čo mám na to povedať, ako zareagovať. Cítil som, že má pravdu a bezradne som zmĺkol. Ale on nemal príležitosť vychutnávať svoje argumentačné víťazstvo. Hneď ako dohovoril, zbadal ako hore cestou ide nejaký ďalší známy, takže vyletel na terasu pestovať správne medziľudské vzťahy. Obidvaja sa priam prekonávali vo vykrikovaní bezobsažných viet, v akomsi verbálnom potľapkávaní po pleciach. Tak som získal sebazáchovný čas a keď sa kamarát ku mne vrátil, šikovne som obrátil reč na dubáky. No a keď je reč o dubákoch, zasvietia mu okále, nepustí nikoho iného k slovu a dokonale zabúda na to, o čom bola reč pred niekoľkými minútami.