Teraz, keď sa toľko hovorí o Rusku, Kremli, či ruskej politike a politikoch, povedal som si, že sa pozriem, ako vyzerá všedný deň v ruskom hlavnom meste. A to ma zaviedlo na miesta, kde podľa Guinessovej knihy rekordov zmizol najväčší hotel v Európe, ktorý naraz mohol ubytovať päťtisíctristo ľudí. Takto som sa dostal do hlbokého podzemia, ktoré toto veľkomesto vytvorilo v strachu pred atómovou vojnou, aj do múzea gulagu – zločineckého pekla, ktorým prešli desiatky miliónov ľudí. Pojesť a popiť som zašiel do bývalého depa električiek a trolejbusov, kde plne zachovali a udržujú túto technickú pamiatku a pred dvoma rokmi tam vznikli reštaurácie na niekoľkých hektároch, a napokon som sa dostal do štyristohektárového nového mesta Skolkovo, kde má byť srdce novej ruskej ekonomiky a inovácií.

Žiaľ, že tento a možno aj na budúci rok to všetko bude ešte zrejme pre mnohých neprístupné, ale ostávajú živé spomienky... 

TVERSKOU V TROLEJBUSE 

Môj známy, popredný ruský znalec dejín ruského hlavného mesta, hovorí, že na prehliadku len toho podstatného v Moskve treba štyridsať dní. Toľko nijaký turista nemá. Ani ja, a tak som si rozložil spoznávanie na opakované návštevy. Prinieslo mi to nezabudnuteľné chvíle v tomto meste a vzťah k mnohým výnimočným miestam v ňom, jeho osudom, jeho ľudom. 

Prvý príbeh sa viaže na zimu v roku 2003. Podupkávajúc, a nebol som sám, som sa konečne dočkal na zastávke naproti Kremľu trolejbusu, ktorý šiel hlavnou Tverskou, predtým Gorkého ulicou. Onedlho pred Jelisejevským, od cárskych čias doteraz chýrnym luxusným obchodom s potravinami a nápojmi priam od výmyslu sveta, zastal. Cestu pred ním blokoval prepychový autiak. Šofér, čakajúci na paniu, kým nakúpi, obrátený k nám v nabitom trolejbuse chrbtom, vystúpil z auta, aby si pofajčil. Policajt sa pomaly vzďaľoval, aby to nemusel riešiť. Vodič trolejbusu ani na naliehanie cestujúcich nezatrúbil. Trvalo to viac ako štvrťhodinu a stále nič. V trolejbuse plnom ponížených ľudí, ktorým prepychové auto, blokujúce najvýstavnejšiu ulicu Moskvy, dávalo najavo svoje opovrhnutie, ich bezvýznamnosť, to, že si to môže dovoliť a nikto ani necekne, sa ponížené ticho dalo priam krájať. Ktosi sa napokon ozval s večnou ruskou otázkou: Čo robiť? Što delať? Zozadu trolejbusu sa ozvalo: Razstreljat’, kak za Stalina! 

Dodnes mi to znie v ušiach. Veď bola februárová zima a bola to moja prvá cesta moskovským trolejbusom. Keď som brázdil vlani na jeseň Moskvou po povrchu a pod zemou, všade ma sprevádzali svetelné tabule oznamujúce, kedy príde ďalší spoj, oznam sa prispôsobuje, ukazuje minúty podľa toho, ako sa spoj blíži, a naozaj to všetko funguje. Pod zemou pribudli desiatky a desiatky nových staníc metra, takmer päťdesiat. Okolo Moskvy je už okružná železničná trať, na okruhu môžete kdekoľvek nastúpiť a vystúpiť bez toho, aby ste sa predierali krížom cez mesto. Cesta z letiska, kedysi dlhé utrpenie a zlatá baňa taxikárov najrozličnejšieho druhu, je polhodinové pohodlie rýchlovlakom do stredu mesta, vlak, samozrejme, s internetovým pripojením. Wi-fi je aj v každej električke či v autobuse mestskej dopravy. Hore-dolu Tverskou teraz chodia autobusy bez prekážok, nikto po bokoch - ako kedysi dokonca v dvoch radoch - neparkuje. A chodia presne, vidíte to na svetelných tabuliach.

RUSKÝ KONKURENT 

Na mávanie rukou, aby ste zastavili taxík, ako kedysi, keď vlastne v Moskve bolo každé auto taxík a každý si privyrábal, treba zabudnúť, nikto nezastane. Moskovčania sa ma ujali ako malého dieťaťa, keď videli, ako sa neúspešne usilujem mávaním zastaviť jeden taxík za druhým. Kto v ruštine, kto v angličtine, ale každý srdečne ponúkol pomoc. Mali v mobilnom telefóne aplikáciu zdatného ruského konkurenta Googlu – Yandexu, najúspešnejšej a najbohatšej ruskej firmy, ktorá sa vyšvihla z nuly. Aplikáciu taxi vložili do mobilu aj mne. Na zobrazení vidíte, kde ktorý taxík je a kedy k vám príde, dopredu je jasná cena, appka vždy fungovala skoro ráno či neskoro večer. A keď som sa potom vrátil do dediny pri Bratislave, potvorská appka ma tam našla, aby mi oznámila priamo tam v angličtine, že rajón Malaciek taxi yandex neobsluhuje! 

Bez mobilu nebol nijaký taxikár, lebo je to životná nevyhnutnosť, skoro ani jeden taxikár nie je Rus, zväčša sú to nájomní šoféri z Kirgizska. Bez mobilu a GPS by boli v Moskve stratení. Kirgizi majú zrejme na rozdiel od iných štátov bývalého zväzu osobitné možnosti zamestnať sa v nenásytnej Moskve. 

Pred piatimi rokmi som v týchto novinách uverejnil aj rozhovor s hlavným architektom Moskvy, zaujal ma mladý dynamický štyridsiatnik Sergej Kuzmin. Redakcia si trikrát overovala u mňa jeho meno a funkciu, bolo to na prvý pohľad neuveriteľné, že také veľké zviera má čas pre také predsa len neveľké noviny zo štátu, ktorý nie je investorom v Moskve. Pán Kuzmin okrem iného označil Moskvu za centrum moderných architektonických rozhodnutí „Máme a chceme mat’ veľké medzinárodné projekty pre priestor novej, rozšírenej Moskvy, ani jeden projekt nie je bez medzinárodnej účasti, najzaujímavejšie projekty budú okolo nábreží, sme schopní uskutočniť aj tie najnáročnejšie projekty, rozvoj Moskvy musí strategicky vychádzať z prirodzeného prírastku obyvateľov. Na rozdiel od iných častí Ruskej federácie je tu aj oveľa vyššia pôrodnosť, život v Moskve musíme teda do roka 2025 projektovať pre približne štrnásť miliónov obyvateľov.“ 

NAJVYŠŠIA V EURÓPE 

Keď som pri návšteve vlani na jeseň popíjal kávu a jedol zmrzlinu, povestné ruské moroženoje, v najvyššej budove v Európe (374 metrov), v bare Bašty federácie, pripomenul som si sebavedomie hlavného architekta. Vo výškach som chodil dookola a ako ostatní hľadel na nezvyčajný obraz mesta. Nebolo treba presviedčať, že len v New Yorku je viac mrakodrapov, bolo to očividné, veď okolité Moscow City má človek ako na dlani. Vyše tristometrových veží je tu niekoľko, celé zoskupenie mrakodrapov, také fotogenické pre laika, je výpoveďou nielen o sebavedomí architektov, ale aj o technickej a finančnej sile a úpornom úsilí mesta o svetovosť. Jednoducho to treba vidieť a prevádzka sa usiluje dotiahnuť sem čo najviac ľudí, najmä mládeže a školákov - mladá generácia má získavať sebavedomie vďaka mrakodrapom vrátane toho najvyššieho v Európe, ktorý je v ich hlavnom meste Moskve. Zmrzlina a čokoláda zadarmo v neobmedzenom množstve sa zasa podáva v typickom sovietskom dizajne z dávnych čias. Mládež si veselo a hlučne užíva výstavnú prítomnosť a sladkú sovietsku zmrzlinovú nostalgiu. Moderná prítomnosť a tradícia minulosti na jednom mieste - to si majú zapamätať, užiť mladé generácie. A nielen ony. Rodine nezamestnaného Jegora som daroval lístky na nočnú prehliadku, vrátili sa s manželkou a dcérkou ohromení, nadšení, bolo to pre nich úchvatné divadlo a nezabudnuteľný zážitok na panorámu nočnej Moskvy. A vrátili sa aj hrdí na svoje mesto. 

Našinca však zaujme nemálo nových ciest a najmä poschodových niekoľkoúrovňových križovatiek, kto pozná, ako sa v doprave dusilo toto mesto, aké to bolo neznesiteľné napríklad pre našich športovcov či trénerov, vie oceniť, ako mesto rozplietlo dopravné uzly. Pozeráte sa zhora, z výšky, ktorá premieňa autá tam dolu na veľkosť detských hračiek, a vidíte, že nestoja, že sa nepretržite a rýchlo hýbu. Povestné probky, hodinové zápchy, nevidno. Dosiahnuť v Moskve, že v aute sa pohybujete a nestojíte na mieste, že auto je skutočne dopravným prostriedkom, to sa ešte pred niekoľkými rokmi zdalo nesplniteľným želaním. 

PROJEKT Z AMERIKY 

V Moskve je možné poprechádzať sa ponad rieku v osobitnom premostení v tvare veľkého V, nespája brehy, ale v polovici rieky, nad ktorú vyčnieva, sa oblúkom vracia naspäť. S mnohými lavičkami je tak veľkou prechádzkovou trasou, vlastne výbežkom rozsiahleho parku na jednej strane a na druhej s budovou koncertnej siene Zariadie. Tá sa skrýva pod veľkou sklenenou bublinou, obrovská sklenená kopula, pripomínajúca pancier obrovskej korytnačky, dáva celému parku na dohľad od Kremľa mimoriadne prepojenie s parkom, s prírodou. Cez deň presvitá do budovy slnko či svetlo a v noci zasa sa budova akoby vznáša v svetle, ktoré zvnútra presvitá obrovskou sklenenou strechou, akoby bola balónom. Filharmónia má kapacitu pol druha tisíca poslucháčov, jej otvorený amfiteáter štyritisíc. Park, prvá rozľahlá zeleň v Moskve od roka 1958 (!), okolo vytvárajú plochy typickej ruskej prírody, tundry, stepi, lesov, mokradí. Tieto štyri časti sú v terasách a časť tundry tvorí nezvyčajný velikánsky osvetlený ľadový kontajner. Dnu je v ňom umiestnený mamut a mamutie mláďa tak, ako ich našli zmrznutých na ďalekom severe. Či už veľkí, alebo malí sa nevedia odtrhnúť od tejto výnimočnej scény, od tohto stretnutia s dávno zaniknutým časom, na ktorý hľadia cez hrubú sklenenú stenu na mamuta, ktorý sa tu zrazu uprostred Moskvy zjavil v životnej veľkosti. Priam sa zdá, že ožije a vyjde von do tundry okolo... 

MILIARDY NA STAVBY 

Človek si musí pripomenúť, že park, most a rozsiahlu pešiu zónu, ako aj sklenú bublinu filharmónie v strede Moskvy, kameňom čo by dohodil od Kremľa, celý tento projekt sa zrodil v americkom architektonickom štúdiu. Zmenilo to stred Moskvy s veľkolepým výhľadom na Kremeľ a jeho chrámy, na známu scénu s Chrámem Vasilija Blaženého. Stálo to miliardy. Voľakedy tu v moskovskej štvrti Za radom, teda vonku z mesta, na periférii, začali kedysi stavať v poradí ôsmu stalinskú vysotku, vežiak, akých je dodnes v Moskve sedem, ale tá ôsma mala byť zo všetkých najväčšia. Prestali, keď Stalin v roku 1953 zomrel. Potom kritika stalinizmu, Chruščova vystriedal Brežnev, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia tu postavili onen hotel, samozrejme, najväčší na svete, pre vyše päťtisíc ľudí. Za Chruščova to projektovali, za Brežneva postavili. Po nástupe Putina tú povestnú obrovskú stavbu, sovietsku pýchu, zrútili, zrovnali so zemou. Dlho tu bolo len rumovisko. Teraz je tu projekt, ktorý stál šesť miliárd rubľov! 

Dnes, v časoch karantény, si človek, ktorý to všetko videl, zažil na vlastné oči, s ohromením pripomenie: to všetko malo byt' pre dvanásť miliónov návštevníkov ročne! No v takom počte už neprídu. Pre verejnosť sa to začalo pri veľkolepých oslavách 870. výročia založenia Moskvy v roku 2017 - a teraz vidno, ako naprázdno môže, i keď zrejme dočasne, vyjsť úporné ľudské úsilie. Na tomto niekdajšom studenom močaristom predmestí sa dnes nachádza niečo, čo americká odborná tlač zaradila do zoznamu medzi štrnásť najpôsobivejších svetových architektonických projektov našich čias. Pod tým všetkým je podpísaný aj hlavný architekt Sergej Kuznecov, ten predsa vyhlásil súťaž, na ktorej sa zúčastnilo štyristodvadsať spoločností z dvadsiatich siedmich štátov a o výsledku rozhodovala medzinárodná porota. Nebola by to však Moskva, aby sa nehovorilo, že projekt si získal podporu vedenia mesta na čele so Sobjaninom (starostom Moskvy) a zaujal aj prezidenta Putina. Veď ako inak.... 

HLBOKO V PODZEMÍ

Aby sa človek zoznámil s psychikou tohto mesta, môže sa vydať na Taganku, hore je svetoznáme divadlo a aj Solženicynovo centrum. Dolu, osemnásť poschodí pod zemou, som sa dostal do obrovského, roky utajovaného priestoru vytvoreného v tajnosti po prvých atómových sovietskych pokusoch pre prípad jadrovej vojny. Bolo to pre Stalina a vedenie štátu. Sú to ohromujúce veľké podzemné priestory. Postavili ich tí istí, čo stavali úchvatné moskovské metro. 

Keď ste tak hlboko pod zemou, najprv sa bojíte, aby nevypli elektrinu a výťahy neustrnuli, aby ste sa dostali hore. Potom si uvedomíte, že vidíte veľkosť vtedajšieho ruského strachu, to sa dá merať týmto rozľahlým priestorom. A nielen to, aj nezmyselnosť velikánskych podzemných kazemát pre záchranu života na zemi. Treba tam ísť, treba to vidieť, prežiť, tých osemnásť poschodí pod zemou. Lebo keď sa konečne dostanete hore, von, je zrejmá celá tá nezmyselnosť neľudskej novej vlny jadrového zbrojenia a vypovedávania dnes ešte platných zmlúv obmedzujúcich jadrové zbrane. 

Neviem, ako v týchto vírusových časoch budú vyzerať pravoslávne veľkonočné pobožnosti, aj pre našinca napriek ich dĺžke také veľavravné. Znejú totiž aj v pôvodnom staroslovanskom cirkevnom jazyku, ruská pravoslávna liturgia je živým pripomenutím staroslovenčiny z 11. storočia. Pri televíznych prenosoch na to ruský cirkevný moderátor vždy osobitne upozorňuje a prekladá do terajšej ruštiny. Pravoslávie neopustilo jazyk, z ktorého sa dnešná liturgia zrodila. 

Sviečku na rozlúčku som zapálil v maličkom chráme na konci Malej Dimitrovky v samotnom strede Moskvy. Dostal som sa tam, keď som hľadal na čísle 23 pôvodnú budovu veľvyslanectva Slovenskej republiky, aby som o jej stave rozpovedal deťom vtedajších slovenských diplomatov, ktoré Moskvu v detstve zažili. Jeden, známy dlhoročný televízny kameraman, nedávno zomrel, druhá žije v Kalifornii. Deti z týchto rodín, ktoré sa však narodili po vojne, žijú v Bratislave, vo Viedni a v Mníchove. Dobre poznajú onú moskovskú adresu ich rodičov, lebo je nezabudnuteľnou spomienkou na neľahké osudy celých rodín, ako aj ich vlastných po dlhé desaťročia po roku 1945.