Napriek súčasnému smrtonosnému celosvetovému rozsevu koronavírusu naša modrá planéta v pravidelných cykloch neúnavne putuje po ekliptike okolo svojho životodarného nebeského telesa zvaného Slnko a prináša do nášho kraja túžobne očakávanú jar.

Nádherné jarné dni v súčasnosti príkro až bolestne kontrastujú s prísnymi obmedzeniami nášho pohybu a spolčovania pod tlakom koronavírusovej pandémie. Našťastie, vírus raz oslabne a podľa niektorých odborníkov zaujme skryté, vyčkávajúce ohrozenie, no my už môžeme byť do  budúcnosti vyzbrojení účinnou očkovacou látkou. Ale slnečná páľava mu neprospeje, no na rozdiel od neho mnohým ľuďom chytajúcim bronz dozaista vyhovie. Isté však je, že zažijeme príjemné dni plné slnka a tie tu s nami môžu zostať až do hlbokej jesene.

Keby sme hľadali symbol jari a zároveň symbol rozmachu života na Zemi, tohto najveľkolepejšieho pokusu vo vývoji vesmíru, keby sme hľadali znak pre udivujúci jav spolužitia v prírode a zároveň aj znak pre tvorbu uctievaných hodnôt, keby sme hľadali metaforu neúnavnej pracovnej aktivity, potom by sme sa asi pristavili pri včele. Pravda, ak by sme nechceli nastrčiť do tejto výsostnej pozície rovno samých seba, nás, ľudí, „smotánku evolúcie“!

Asi by sme sa pristavili pri včele medonosnej, hrdinke bájok, sprostredkovateľke básnických podobenstiev. Včele ako dokonalom živom stroji na zber medonosnej úrody. Včele, predstaviteľke tajomných, skvele organizovaných hmyzích štátov, obdivuhodných včelích spoločenstiev.

Keď povieš včela, vybavia sa ti cukríky a medovníky. Keď povieš včela, vybaví sa ti v mysli aj kozmetika a farmaceutický priemysel. Keď povieš včela, spomenieš si na viacero fyziologických a agrobiologických súvislostí, vrátane súvislosti najzákladnejšej – opeľovanie rastlín.

Človek vyšľachtil včelu vedome pre rozkoš zo sladkého, voňavého medu a nevedome pre opeľovanie svojich pestovaných rastlín. Vari aj preto toľko mysliteľov, básnikov, esejistov, ilustrátorov, fotografov i filmárov vzdalo hold neúnavnému bzukotu a víreniu včelích krídel, ale ja pestrofarebnej škále včelích úľov, navodzujúcich pocity pohody, pokoja a mieru. Veď vojna škodí nielen ľuďom a tulipánom, ako o tom spieva Jiří Suchý, ale aj včelám.

„Čo by sa stalo, keby prestali existovať včely?“ pýtajú sa tvorcovia odborného filmu „Varroáza včiel“. A hneď nám aj odpovedajú: „Nemali by sme med! Mali by sme málo ovocia, lebo predovšetkým včely opeľujú kvety ovocných stromov a tak umožňujú tvorbu plodu a semena. Mali by sme veľké problémy so všetkými pomocou hmyzu sa opeľujúcimi druhmi poľnohospodárskych plodín. Nejestvovanie včiel by asi zmenilo tvár našej krajiny. Zmizli by pestré farby lúk, medzí a čistín a zostali by len zelené tóny vetrosnubných tráv. A tu už nejde len o ťažkosti. Začíname tušiť ekologickú katastrofu neznámych rozmerov a následkov.“

Včela, tá obyčajno neobyčajná robotnica, o ktorej entomológ a skúsený popularizátor entomológie RNDr. Jan Žďárek vo svojej knihe „Neobvyklé stretnutia“, v kapitole „Prečo umierajú len ľudia a včely“ napísal: „Jedno z múdrych ponaučení, ktoré mi stará mať vštepila do hlavy, hovorí, že umierajú len ľudia a včely... Ľudia si včely vážia predovšetkým pre ich pracovitosť a užitočnosť. Či ale nie je viac domácich zvierat rovnako pracovitých a nemenej užitočných – a predsa si až takúto úctu človeka nezískali? Dnes už asi viem, prečo si včely to privilegované postavenie medzi živočíchmi zasluhujú. Stáročné skúsenosti so včelou medonosnou /Apis mellifera/ dali človeku dosť príležitostí vytušiť tajomstvá obdivuhodne organizovaného spoločenstva.“

Včela na kvete, zobrazenie ekologických súvislostí. A obraz vytúženého, pokojného mierového života.