Prešov je už dobrých sedemdesiat rokov domovom chlapov, pre ktorých sa Baničov vynález, padák, stal neodmysliteľnou súčasťou života. Pod tento stav sa významným spôsobom podpísala skutočnosť, že v rokoch 1952 až 1960 v ňom pôsobila (a v Sabinove) 22. výsadková brigáda, ktorej mnohí členovia ostali po jej redislokácii na Moravu v tomto meste. Jej prítomnosť bola aj motiváciou pre mnohých mladých Prešovčanov a Prešovčanky k založeniu silného a aktívneho klubu športového parašutizmu.

Tradícia vojenského výsadkárstva však v meste žila aj naďalej do takej miery, že 5. novembra 1994 vznikol Oblastný klub vojenských výsadkárov  SR v Prešove, s 53 členmi žijúcimi v Prešove, Sabinove, Košiciach a Poprade. Všetci z radov bývalých vojakov z povolania a „základiakov“ slúžiacich u výsadkových a prieskumných útvarov na území celej bývalej Česko-slovenskej republiky. Teda chlapi, ktorí si tvrdého výcviku, padákov a zbraní užili viac ako dosť. Aktívny klub sa už v roku 1997 (v súvislosti s jubileom 750. výročia prvej písomnej zmienky o Prešove) podieľal na stretnutí výsadkových veteránov i aktívnych výsadkárov v tomto meste k 50. výročiu vzniku Čs. výsadkového vojska. V roku 2016 si klub rozšíril názov na Oblastný klub vojenských výsadkárov SR zaslúžilého majstra športu Ladislava Platka. Aby meno tejto veľkej osobnosti prešovského parašutizmu (zakladateľ klubu športového parašutizmu pri prešovskom aeroklube)  stále žilo medzi priateľmi bielych či farebných padákov.

Rok 2020 je teda pre prešovský oblastný klub stále rokom jubilejným, veď v novembri uplynulo už štvrťstoročie od jeho založenia. Vlastne, teraz už ťahajú začiatok druhej dvadsať päťky.  Napriek toku času však hlavná idea funkcie klubu ostala nezmenená: „Vytvárať a upevňovať priateľstvo vojenských výsadkárov nielen v našom meste a regióne, ale aj za hranicami našej vlasti. Udržiavať a rozvíjať historické a novodobé tradície vojenských výsadkárov.“ V súvislosti s 25. výročím existencie klubu (keďže ide o veteránov) je zaujímavá skutočnosť, že v súčasnej dobe vedie túto partu chlapov ešte iba tretí predseda. Po Branislavovi Fiačanovi (1994 až 1997) prevzal kormidlo klubu Ivo Hořejší (1997 až 2004) a po ňom je v rukách Ing. Michala Milasa, hýriaceho aktivitami a s dôsledným prístupom k všetkému, čo sa v klube dohodne.  Tých akcií je veru neúrekom, aj keď na nedávnej výročnej schôdzi 2020 bolo konštatované, že vo veku 80 až 92 rokov je medzi nimi už 13 členov. Najstarší, Ján Šagát,  stál dokonca pri zrode čs. výsadkového vojska. Mimochodom, je už dlhoročnou tradíciou, že na výročné stretnutia členov klubu zavítajú aj hostia zo Žiliny. Tentoraz to boli prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. v. v. Viktor PUCHOŇ a člen prezídia KVV SR tajomník KVV SR plk. v. v. Ing. Jozef PRAČKO.

Kto vládze, ten sa pribúdajúcich rokov nebojí, tí „mladší“ ešte chodia na rôzne  súťaže výsadkových veteránov a občas sa im aj zadarí. V roku 2011 získalo prešovské družstvo 3. miesto na medzinárodnej súťaži paraveteránov v Liberci,  pomenovanej ako Memoriál zakladateľov výsadkových vojsk a Memoriál Štefana Baniča (Milas, Mansfeld, Vrábeľ), o dva roky neskôr vtom istom memoriáli priniesli z Chrudimi dokonca zlaté medaily (Milas, Mansfeld, Balčák). Odvtedy to už nie je ono, dobré je aj štvrté, šieste či dvanáste miesto, nuž, ale roky sú neúprosné a mladých pribúda medzi veteránov akosi poskromne. A tak ich najčastejšie vidíme pri rôznych verejných spomienkových a pietnych akciách od Dukly cez Prešov a Sabinov až po Lidice či Ležáky. Na prešovskom vojenskom cintoríne (Deň červených makov), pri pamätníkoch v Tokajíku, Radaticiach, Zlatej Bani v poľských Novosielcach.  S červenými baretmi na hlavách a nejakou kytičkou  alebo venčekom v rukách. V Žiline,  Prostějove, Holešove zase pri stretnutiach s bývalými kolegami v zbrani.  

Každý klub je aj o utužovaní medziľudských vzťahov a priateľstiev. Na to sú stretnutia v prírode (Borkut, Bikoš či strelnica v Šarišských Michaľanoch so súťažnou streleckou vložkou a kotlíkový gulášom), boli však aj časy výsadkových fašiangov, stále ešte žije obľúbená Katarínka v závere kalendárneho roka. Aj napriek neúprosnosti času, pretože títo chlapi majú na svojej klubovej zástave vyšité životné heslo: Výsadkárom až do konca! A chcú mu byť všetci do jedného verní...