Zlatý odznak Východoslovenského futbalového zväzu skutočne nemá hocikto. Veď ročne si ho prevezme maximálne osem tých, ktorí desaťročia obetovali rozvoju futbalu v našom regióne. Za všetko hovoria slová, napísané na ňom: „Ocenenie významnej osobnosti.“ V praxi to znamená, že toto vyznamenanie dostávajú predovšetkým tí, ktorí polstoročie pôsobia vo futbalovom hnutí na východnom Slovensku a majú teda aj úctyhodný vek.

V minulých dňoch pri príležitosti svojho životného jubilea Zlatý odznak Vsl. FZ prevzal aj Roman Martončík, ktorý sa narodil pred 65 rokmi v Košiciach. V rodnom meste začal s futbalom, konkrétne v bráne VSS, dotiahol to do ligového dorastu, na vojenčine chytal za Duklu Žatec, po odchode do civilu zostal v Čechách a pôsobil v druholigovom Varnsdorfe. Slovensko mu však predsa len chýbalo a napriek sľubne sa rozvíjajúcej kariére vrátil sa domov. Dostal ponuky z rôznych východoslovenských klubov, druholigových i divíznych, ale viac ho už lákala trénerská činnosť. Stal sa jedným z najmladších „mužov na lavičkách“, veď nemal ešte ani tridsať rokov a už viedol mládežnícke celky. Ako tréner dospelých pôsobil skutočne na celom území východoslovenského regiónu. Od Gemera po severovýchodný Spiš, teda od Lubeníka cez Moldavu nad Bodvou, Sečovce, Strážske, až po Starú Ľubovňu a Medzilaborce. Každé trénerské pôsobenie mu niečo dalo, na všetky rád spomína, ale predsa len najviac na Moldavu. Tú viedol vo vtedajšej I.lige, ktorá bola druhou najvyššou slovenskou súťažou /tá elitná mala vtedy názov Corgoň liga/.

LEPŠÍ AKO AGENTI?

Rodený Košičan so slovenským menom, ale nemeckými koreňmi, mal začiatkom 90.rokov minulého storočia jednoduchšiu cestu do SRN. Dokonca mohol ihneď dostať aj nemecké štátne občianstvo. Dcéra Karin na rozdiel od neho túto príležitosť využila a svojim spôsobom ovplyvnila neskôr aj jeho futbalovú kariéru v krajine svojich predkov. Aj keď odvtedy ubehli už takmer dve desaťročia málokto si dnes uvedomuje, že Martočík a nepriamo aj jeho dcéra stáli za prestupmi Mareka Mintála a Roba Vitteka do 1.FC Norimberg. Priaznivci oboch v nedávnej minulosti vynikajúcich hráčov ani nevedia, že o týchto prestupoch sa rozhodlo už v Košiciach, v dnes už neexistujúcom hoteli Slovan. „Sedel som s mojím budúcim zaťom Petrom Hammerom keď mu zatelefonoval tréner Norimbergu Wolfgang Wolf a pýtal sa ho kde je. Keď mu povedal, že na Slovensku, tak ho poprosil, aby mu priniesol nejakého kvalitného futbalistu. Táto reakcia Wolfa nebola náhodná, už mal veľmi dobré skúseností s Mirom Karhanom, ktorého viedol vo Wolsburgu“, spomína Roman Martončík. „Bolo to v roku 1993 a ja som si ihneď spomenul na Mareka Mintála, veď mal za sebou už výrazný podiel na dvoch tituloch Žiliny a patrila mu aj koruna kráľa ligových strelcov. Zároveň som vyslovil aj meno Roba Vitteka, ktorý vtedy predstavoval vychádzajúcu hviezdu na futbalovom nebi“, doplnil R.Martončík.

Samozrejme, oba prestupy už boli potom v rukách futbalových agentov Juraja Vengloša a Karola Csontóa. Najskôr prišiel Mintál a Karin Martončíková si vzala nad ním a jeho rodinou akýsi patronát. Bola tlmočníčkou, našla im vhodný byt, chodila s nimi na kontroly do nemocníc, pomohla uzavrieť poistky, otvoriť bankové kontá... Akoby patrila do ich rodiny. Nie náhodou bol Marek Mintál jej svedkom pri uzavretí sobáša s Petrom Hammerom a ona sa stala krstnou mamou ich syna Jakubka.

Mintál sa za skvelé podmienky v Norimbergu odvďačil vynikajúcimi výkonmi. V Bundeslige odohral 188 stretnutí a dal v nich 66 gólov, v ročníku 2004/2005 sa stal jej najlepším kanonierom a v roku 2007 prispel k zisku Nemeckého pohára. Ani sa mu nakoniec nikto nečudoval, že odmietol lukratívne ponuky na prestupy do Liverpoolu, Besiktasu či Villarealu. Z druhej strany sa mu od Nemcov dostalo toľkej dôvery, že ho poverili funkciou asistenta hlavného trénera 1.FC Norimberg.

SLOVENSKO MU CHÝBALO

Zať, ktorý v Bavorsku patrí medzi významných autopredajcov a futbalových sponzorov, ponúkal svojmu svokrovi naozaj veľa. Keď už mal za sebou aj trénerské pôsobenie v rôznych súťažiach, navrhol mu byť šéftrénerom mládeže v pripravovanej futbalovej akadémii, ktorá by niesla meno Mareka Mintála. Roman Martončík však lukratívnu ponuku neprijal. „Skúseností zo Slovenska i pôsobenia v Bavorsku som mal naozaj dosť, takže to mohla byť zaujímavá práca. Ťahalo ma to však domov, ten som mal napriek dlhoročnému pobytu v Nemecku tu, na Slovensku. Okrem toho po výdaji dcéry sa môj život zúžil a orientoval sa už len a len na futbal. Na Slovensku zostali mama i sestra s rodinou, ako aj početná skupina priateľov a ľudí, ktorí milovali futbal a všetko okolo neho. Nazbieral som dosť skúseností v krajine, ktorá získala dva tituly majstrov sveta v najpopulárnejšom športe na planéte. Po návrate domov som sa stal členom Únie futbalových trénerov pri Slovenskom futbalovom zväze a tak mám stále dosť príležitostí pomáhať skvalitňovať toto odvetvie. Sám som nie tak dávno absolvoval stáž v súčasnosti najúspešnejšom českom klube v Slavii Praha“, hovorí tento držiteľ trénerskej licencie  UEFA Pro. Môžeme iba konštatovať, že má pravdu. Veď 65 rokov ešte určite nie je vek pre odchod do trénerského dôchodku...

Na konci nášho stretnutia sme Romanovi Martončíkovi položili otázku: Aký je rozdiel medzi nemeckým a slovenským futbalom? „Začnem tým mládežníckym: ako v Nemecku, tak aj u nás potrebuje peniaze. Tiež naň prispievajú rodičia i sponzori. Neplatí tam však, že čím viac rodina prispeje na činnosť klubu, tým viac môže do nej hovoriť a diktovať trénerovi do zloženia zostavy, ako je to, žiaľ, často u nás. Samozrejme, u detí sa podnecuje ich snaha byť lepší než ostatní, ale každá takáto súťaživosť má svoje hranice. Deti v Nemecku sú vedené predovšetkým k tomu, aby futbal úprimne milovali, bez ohľadu na to, či budú hrať v Bundeslige alebo v mestských majstrovstvách. U nás mnohí rodičia usmerňujú svoje deti na futbal len preto, lebo chcú z nich mať nového Messiho či Ronalda. Úplne zabúdajú na to, že dieťa má mať z hry predovšetkým radosť, ale aj to, že má v tíme rovesníkov priateľov a je mu s nimi dobre. V šatni i na trávniku. Na Slovensku veľa rodičov chce, aby ich talentovaný syn už ako 15-ročný zarábal svojou hrou slušné peniaze a preto myslia len na to, ako ho čo najrýchlejšie a najvhodnejšie predať do niektorého bohatého klubu. V takýchto prípadoch aj taká – ešte blikajúca hviezdička – z rôznych príčin veľmi rýchlo zhasne“, konštatuje tento odborník. Nečudo, že v Nemecku je veľmi veľa tých, ktorí v dospelosti hrajú futbal len a len pre radosť a preto, aby sa pravidelne stretávali s priateľmi a ich rodinami, aby s nimi spoločne trávili voľný čas.

Foto: archív R.M.