Keď som sa mal možnosť tesne po celoslovenských oslavách 25. výročia vzniku Slovenského olympijského výboru  rozprávať s bývalým dlhoročným veliteľom Dukly Banská Bystrica, brigádnym generálom vo výslužbe PaedDr. Ivanom Čiernym, dospel som k záveru, že umenie lásky k olympizmu má svoje väčšie i menšie talenty, ale i svojich géniov. Je v podstate na prvý pohľad umením lásky ako každej inej, ale predsa len s dominanciou olympijských víťazov. A tí majú mať, podľa mojej skromnej mienky, v celých dejinách, rešpektujúc akékoľvek dokumenty dávnych či bližších čias, svoje nezmazateľné miesto.

 Z pohľadu dejín vzniku Slovenského olympijského výboru pre mňa, ako športového novinára, zostanú natrvalo zapísaní aj  aktívni protagonisti tejto myšlienky, teda myšlienky vzniku SOV, v prvom rade členovia výkonného výboru Olympijskej spoločnosti Slovenska, v ktorom pôsobili Mária Mračnová, František Chmelár, Anton Švajlen, Katarína Ráczová, Ján Mráz, Pavol Glesk, Ľudovít Komandel, Ľudovít Major, Anton Tkáč, Ľubomír Kadnár, Janka Gantnerová, Jozef Pribilinec, Anton Javorka a Jela Labudová. Každý z nich od roku 1990, každý z nich v určitej dobe.

 Zmapovať by bolo vhodné detailne aj členstvo vo vznikajúcich regionálnych olympijských kluboch. V tejto súvislosti sa mi veľmi pozdáva myšlienka ich dlhoročného predsedu, strieborného olympionika z Tokia, futbalového brankára VSS Košice, Antona Švajlena, ktorý okrem iného pri 20. výročí vzniku SOV povedal:

 „Máme ich zatiaľ dvadsať, sú v jednotlivých mestách Slovenskej republiky a prostredníctvom množstva dobrovoľných pracovníkov v nich sú práve títo ľudia veľmi dôležitou predĺženou rukou, sú skutočnými patrónmi olympijských myšlienok, reálni vykonávatelia úloh a propagátormi.“ V konkrétnej praxi to v tom čase znamenalo aj tak neformálne oceňovať olympijskú prácu strieborného hádzanára z OH v Mníchove Viliama Lafka z Prešova, ktorý už nie je medzi nami a na súčasnú olympijskú činnosť sa možno pozerá niekde z nebíčka, ale aj ďalších.

Takých má vo svojom kruhu aj Olympijský klub, v ktorom pôsobia olympijskí víťazi s logom Dukly Banská Bystrica, ich tréneri, ba aj mnohí ďalší členovia ich realizačných tímov. Veľmi praktickým a nie náhodným z môjho pohľadu je jeden konkrétny  pozdrav k týmto spomenutým celoštátnym oslavám 25. výročia SOV.  Dali ho vďaka svojim skvelým výkonom, vďaka zodpovednej dlhodobej príprave, vďaka drine a potu v tvári skvelí olympionici, najčerstvejší majstri sveta ( titul získali krásnym víťazstvom včera, 25. septembra 2018 – poznámka autora) trojčlennej hliadky Slovenskej republiky vo vodnom slalome C1 – Michal Martikán, Alexander Slafkovský ( obaja VŠC Dukla) Matej Beňuš ( NŠC ). Titul majstrov sveta 3x C1 získali zásluhou fair – play súťaženia, v zložení, kde účasť Michala Martikána, ktorý ako prvý v dejinách získal olympijské víťazstvo pod vlajkou Slovenskej republiky ešte v roku 1996 v Atlante , nebola už vôbec náhodná! Ako by práve tento náš najúspešnejší medailista všetkých čias zároveň chcel symbolicky  tým , ktorých oslavu sme spolu sledovali aj z televíznej obrazovky, pripomenúť:

„ Páni, chýba nám v republike pri všetkom dobre a všetkej sláve to veľmi podstatné, strecha slovenského športu. Veľmi nám chýba.“

Správna pripomienka. Zopakovaná myšlienka. Veľké a potrebné myšlienky vždy vychádzajú z úprimného srdca. Aktuálne aj z nutnej, ba okamžitej potreby. Rozprával som sa s viacerými olympijskými víťazmi na tieto témy a na ďalšie so strechou slovenského športu aktuálne potrebnými. Jožko Pribilinec, Elena Kaliská, František Kunzo, Anton Tkáč, upozornili aj moju žurnalistickú maličkosť v aktuálnych debatách písať frekventovanejšie a naliehavejšie na túto tému. Upozornili ma na to viac raz aj ich podaktorí  tréneri.

 Vážil som si a budem vždy vážiť tak olympijských víťazov, z ktorých naostatok veľmi potešil fantastickým víťazstvom v brazílskom Rio de Janeiro, aby to zopakoval  víťazstvom na diplomatickom poli Matej Tóth, ale i ďalších medailistov a úspešných olympionikov, ich trénerov i celé realizačné tímy. Spomínam to aj preto, lebo keď vznikala Slovenská olympijská spoločnosť, tá pozvala 6.apríla 1990 do auly Telovýchovnej školy v Bratislave 37 slovenských športových zväzov, 25 už v tom čase pracujúcich aktivistov na rôznych úsekoch olympijského hnutia, viacerých úspešných olympionikov a hostí, medzi nimi aj predstaviteľov vtedajšieho Slovenského združenia telesnej kultúry, Ministerstva školstva, mládeže a telesnej výchovy, Zväzarmu, Sokola či Junáka. Taká bola skutočnosť. O potrebe začiatku nielen hovorili. Konali.

 Ako každé začiatky, aj tie v súvislosti so vznikom Slovenského olympijského výboru boli pekné, ale komplikované. Túžba tých, ktorí sa o vznik SOV veľmi zaslúžili bola, síce, nedočkavá, ale vynaliezavá.

Cvičebné pole obsadili na mnohých, už vtedy potrebných postoch, skvelí ľudia, aby vznik SOV nebol utópiou. Olympijská výchova uzrela svetlo sveta.

Keď ma z pohľadu času, pred nedávnom pozvali na zasadnutie Klubu generálov Slovenskej republiky do Zvolena, kde odovzdal predseda klubu generálmajor Ing. František Blanárik našej úspešnej, trojnásobnej olympijskej víťazke. Anastasii Kuzmine, ktorá  okrem toho získala aj 3 strieborné olympijské medaily, najvyššie vyznamenanie Klubu generálov, v zasadačke bolo cítiť nie len slávnostnú atmosféru, ale aj rešpekt k našej úspešnej olympioničke. Nakoniec, internetové noviny Slovenský rozhľad túto atmosféru a toto ocenenie už obšírnejšie publikovali.

 Rešpekt a úctu z dosiahnutého, lebo každý generál vie čo skvelé prináša pre naše životy múdrosť, úspech, ale pri tom i úcta, ľudskosť, odvaha či statočnosť.

 Práve preto také riadky skôr po oslavách na zamyslenie, než na priebeh osláv. Zaujímavý odkaz dejinám zanechal Napoleon, ktorý povedal:

 „Človek nemá priateľov. Len jeho úspech ich má.“

 Chceme mať naďalej ďalších olympijských víťazov? Vážime si skutočne tých, ktorých máme a ktorých možno lepšie pozná svet, než mi samotní? Keď som bol pri preberaní ceny, ktorú odovzdali A. Kuzmine, členke VŠC Dukla Banská Bystrica, neviem prečo som si položil vtedy, vo chvíli najväčšieho dojatia z tohto prekrásneho aktu sám pre seba otázku:

 „Prečo vyhrávajú vojny len skvelí generáli?“ A v ušiach, ešte spod historickej Dukly my doznievalo:

“ Veľkí, slávni generáli si vždy veľmi vážili svojich statočných vojakov. Nikdy na nich nezabudli. V žiadnej chvíli, v žiadnom rozpoložení. Statočnosť a pracovitosť sa nesmie ponížiť a potupiť. Potom sa budú na ruby obracať dejiny“ – vtedy mi tie slová na historickej Dukle povedal  priamy účastník Karpatsko-duklianskej operácie, plukovník Vojtech Mihalisko, ktorému jeho veliteľ, armádny generál Ludvík Svoboda dal hneď po víťazstve na historickej Dukle úlohu postaviť na Dukle prvý historický cintorín pre padlých, ktorí položili životy, aby  my sme mohli osláviť aj 25. výročie osláv vzniku a existencie, činnosti, úspechov Slovenského olympijského výboru.

Keď sme pred rokmi krstili na historickej Dukle pri príležitosti 40. výročia osláv vzniku Dukly Banská Bystrica knihu „Naša Dukla pod Urpínom“ aj také súvislosti z vlastných skúseností a vlastného poznania vyvolávajú návraty k tým najťažším zložitostiam a komplikáciám našich životov.

Vracal som sa k rozhovorom s členmi najužšieho velenia ASC Dukla Praha priamo na historickej Dukle pri Svidníku. Vždy sa rád chodím učiť k lepším a múdrejším. Preto mi prišlo potrebné aj takto priblížiť oslavy.

Vtedy napísal recenziu k spomenutému obsahu uvedenej knihy univerzitný profesor, muž olympijského činu a olympijskej výchovy v praxi – doktor Pavol Glesk, ktorý už , žiaľ, tiež nie je medzi nami...