Po referendách v Donecku a Lugansku možno povedať, že Ukrajina zomrela. A to možno ešte čakať, že podobným smerom sa vydajú aj ďalšie regióny. V Donecku či Lugansku vznikne možno nejaká Donecká republika a ako avizovali jej predstavitelia, do prezidentských volieb by sa ešte mali uskutočniť referendá o pripojení k Rusku, aspoň v týchto dvoch regiónoch. Ostatné regióny ako Charkov, Dnepropetrovsk, Donbas, či Odesa sa môžu začať rozhodovať podobne. V Odese, kde sa odohrala veľká tragédia nie je nejaká nádej, žeby toto mesto a jeho okolie súhlasilo s politikou Kyjeva, ktorý neprestal podnikať trestné výpravy ani počas takého sviatku ako je 9. máj. Do toho všetkého ešte prídu prezidentské voľby, ktoré východ a juh Ukrajiny budú vo veľkej väčšine bojkotovať. Kyjevská vláda odhlasovala, že referendá neuzná, lebo sa konali neústavne a v čase rinčania zbraní. Ale prezidentské voľby sa uskutočnia tiež v takomto čase, tie už budú uznané? Organizátori referenda v Donecku po jeho skončení vyhlásili, že chcú civilizovaný rozchod s Kyjevom. Mnoho nelogických vecí sa deje na Ukrajine.

Na jednej strane Kyjev vždy vyťahuje akýchsi ruských poradcov, ale zatiaľ ani jedného neukázal. V západnej tlači vychádzajú články, ktoré hovoria zasa o amerických žoldnieroch na Ukrajine. Kyjev nechce platiť za ruský plyn, Rusi vyhlásili, že od júna budú na Ukrajinu dodávať len toľko plynu, koľko si dopredu zaplatia. Hrozba hospodárskeho kolapsu je teda veľmi blízko. Na druhej strane MMF asi ťažko bude dávať Ukrajine sľúbené pôžičky, ak sa začnú separovať od Ukrajiny také priemyselné regióny, ako je Doneck, Donbas či Lugansk, ktoré sú základom HDP Ukrajiny. Ukrajina je dnes rozpoltená, na jednej strane sa obviňuje za tento stav Rusko, na druhej strane zasa, že to spôsobil Západ. Kto sa troška vyzná v ekonomike musí pochopiť, že potom ako Kremeľ vynaložil 6O miliárd dolárov na OH v Soči, pripojil sa k Rusku Krym, čo je 160 miliárd dolárov, Kremeľ pripojenie ďalších regiónov Ukrajiny k sebe by ťažko zvládol. Na druhej strane USA a EÚ asi tiež ťažko pôjdu do takého rizika, aby financovali ten zvyšok Ukrajiny, kde vlastne ani niet žiadneho priemyslu, je tu síce veľká obilnica, ale tú treba refinancovať. A to by neboli malé peniaze. Zrejme ani prezidentské voľby nič nevyriešia, pretože v nich čaká na prehru Júlia Tymošenková, už vyhlasuje, že sa s tým nezmieri a začne nový Majdan či oranžovú revolúciu. S predpokladaným víťazom oligarchom Porošenkom má totiž ne všetko rozdielne názory. V diplomatickej rovine sa to hemží sankciami, z USA i z EÚ, ktoré zrejme v krátkodobom horizonte neprinesú nič výrazného, nehovorí sa ani o pokračovaní ženevských dohôd, pretože ich prvé kolo sa jednoducho nenaplnilo tak ako sa čakalo.

A tak sa čaká, v plnom prúde je iba informačná vojna, ktorá naberá na intenzite a je zaujímavé, že nielen v amerických médiách ale už aj v európskych sa objavujú informácie, ktoré obviňujú z destabilizácie Ukrajiny predovšetkým USA. Do debaty sa zapojil aj taký ostrieľaný diplomat ako Henry Kisssinger, ktorý povedal, že Putin vôbec nemal záujem destabilizovať Ukrajinu. A „starý Henry“ vždy vie čo hovorí a obyčajne mal vždy pravdu. Tak, kto vlastne mal záujem destabilizovať Ukrajinu? Henry Kissinger, to síce nepovedal rovno, iba naznačil. Je tu jedna taká zaujímavá paralela z dávnej histórie Rímskej ríše, keď sa schyľovalo k boji medzi Gayom Pompeyom a Júliusom Caesarom. Pompeius povedal, že „kto nie je s nami, je proti nám“ /treba pripomenúť, že nevzdelaní slovenskí „pisálkovia „tento výrok pripisujú K. Gottwaldovi/, jeho rival Július Caesar vtedy reagoval“ kto nie je proti mne, je so mnou“. Túto bitku v Rímskej ríši ako je známe vyhral Július Caesar. A teraz si túto paralelu premietnite do súčasnej situácie okolo Ukrajiny, pričom je treba jasne vedieť, že o žiadnu Ukrajinu tu nejde. Na jednej strane ide o záujmy USA, na druhej aj záujmy Ruska. Je celkom zjavné, že sa nepodarí vtiahnuť Rusko do nejakej vojny na Ukrajine, ale treba ho očierňovať ako sa len dá. Na tom základe aj rozšíriť prítomnosť NATO v strednej a východnej Európe.

Už sa podarilo vystrašiť baltické krajiny, pritom ide účelové strašenie. Len taký malý príklad, keby Kremeľ či Putin napríklad chceli Litvu, kde je z dvoch miliónov ľudí 40 percent rusky hovoriacich a ktorá odoberá 100 percent ruského plynu, tak ruská Tamanská divízia zhltne Litvu na večeru... No a je tu ešte Peking, ktorý sa spokojne usmieva, pretože ako to býva, tam kde sa „dvaja bijú, vyhráva tretí“. Peking chystá veľké investície na Kryme, odoberá z Ruska stále viac a viac plynu pri veľmi exkluzívnej cene za barel a rozširuje hospodársku spoluprácu s Ruskom. Na spadnutie je podpísanie Euroázijskej hospodárskej únie, ktorá bude veľkým protipólom Európskej únie. Celý tento problém by sa mal jednoducho vyriešiť rokovaním, kde by sa neriešili záujmy jednej či druhej strany, ale samotnej Ukrajiny, ktorá by sa mohla stáť mostom medzi EÚ a Euroázijskou hospodárskou úniou, pri zachovaní jej celistvosti. Ale mostom ktorý by majetkom ani jednej ani druhej strany. Ak sa tak nestane, tak Ukrajina naozaj zomrela a treba povedať, že s ňou aj demokracia.